Európska únia je najväčším vývozcom živých zvierat na svete. V kamiónoch často prežívajú dlhé hodiny až dni. Ochrancovia zvierat už roky volajú po sprísnení zákonov. Chcú, aby sa transport obmedzil najmä pre mláďatá či gravidné samice a aby sa vývoz do krajín mimo Európskej únie úplne zakázal.
„Tá preprava živých zvierat je naozaj masívna v rámci Európskej únie a do krajín mimo Európskej únie. Hovoríme o stámiliónoch – 1,7 miliardy živých zvierat, ktoré sa transportujú. Od naozaj jednodňových kuriatok až po kone, psy, hovädzí dobytok, ošípané,“ hovorí europoslanec Michal Wiezik.
Z posledných štatistík štátnej veterinárnej správy vyplýva, že družstvá na Slovensku posielajú do iných štátov Európskej únie vyše 17-tisíc kamiónov zvierat ročne. V priemere teda 47 návesov každý deň.
Čo všetko zažívajú zvieratá počas transportu si pozrite v reportáži redaktorky RTVS Barbory Šišolákovej:
„Každú prepravu zvládajú zvieratá ťažko. Pri preprave v rámci Európskej únie vidíme viaceré problémy, ako preplnené kamióny, chýbajúci priestor nad hlavou, nedostatočný prísun jedla, vody, či prepravu zranených zvierat. Ak tieto kamióny smerujú do tretích krajín, prináša to dodatočné problémy, pretože je tam nedostatočná právna ochrana zvierat, nedostatočná veterinárna starostlivosť a čo je najdôležitejšie, kruté metódy zabíjania,“ upozorňuje Magda Romanska z Animal Welfare Foundation.
„Akonáhle dôjdeme do tretích krajín, tak je to naozaj šedá zóna, kde skôr predstierame, že je všetko v poriadku,“ hovorí Wiezik.
„Toto už nie je dosah Európskej komisie, respektíve členských štátov,“ vysvetlil ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy (ŠVPS) SR Jozef Bíreš.
Čakajú zatvorené v kamiónoch
Do krajín mimo Európskej únie posielajú slovenskí agropodnikatelia približne 1 300 kamiónov so zvieratami ročne. Pri dlhších cestách, nad osem hodín, vozia zvieratá hlavne veľkí nadnárodní prepravcovia. „Poliaci, Maďari, Holanďania,“ vymenúva Bíreš.
Ako prepravcovia fungujú, sme sa išli presvedčiť za bulharské hranice, do Turecka. S pomocou miestnej aktivistky sme tu sledovali kamióny prichádzajúce z Európy tri dni. Pri colnej kontrole musia zvieratá čakať zatvorené v kamiónoch neúmerne dlho.
„Môže to byť hodinu, ale aj deň. Ak je problém s dokumentami, tak to môže trvať,“ hovorí bieloruský vodič. „Na hranici čakáme desať hodín,“ dodáva vodič z Bulharska.
Zvieratá zvyknú niekoľko hodín a niekedy až dní čakať aj na odstavnom mieste, kým vodiči kamiónov vybavia potrebnú administratívu pred vstupom do krajiny.
„Mali by ich tu vyložiť, aby si oddýchli, napili sa vody a najedli. No boli sme tu celý deň a nevideli sme, že by tu nejaký kamión zvieratá vyložil,“ hovorí turecká aktivistka Fatma Biltekin.
To, či zvieratá vyložia alebo nie, je na rozhodnutí vodičov. „Nie je to naša zodpovednosť. Keď tu ale zvieratá vyložia, podstupujú veterinárne kontroly. Ak majú zvieratá nejaké problémy s nohami alebo čímkoľvek, okamžite zasiahneme,“ hovorí turecký správca kontrolného miesta.
„Niektorí pracovníci hovoria, že ich nevykladajú kvôli peniazom. Platí sa tu za jedlo aj vodu pre zvieratá a niektoré spoločnosti za to odmietajú platiť. Takže vidíme vodiča, ktorý vnútri spí, zatiaľ čo zvieratá trpia,“ dodala Biltekin.
Na otázku, prečo vodiči zvieratá nevykladajú, často odpovedajú, že oddychové miesta sú aj v Európskej únii, kde musia povinne stáť a zvieratá vyložiť po každých 19 až 29 hodinách cesty. V závislosti od druhu prepravovaných zvierat. Posledné takéto miesto je v bulharskom Svilingrade, asi 15 minút cesty pred tureckými hranicami.
Preplnené kamióny
Zamestnanci, ktorí sa o kontrolné miesto v Bulharsku starajú, nám potvrdili, že v ten deň na tomto mieste odpočíval len jeden kamión s 30 zvieratami z Chorvátska. No na druhý deň nám viacerí kamionisti tvrdili, že tam stáli tiež.
“Kravy sú z Maďarska. Cestujem už dva dni, plus 30 hodín som bol v bulharskom Svilingrade na oddychovom mieste,“ hovorí bieloruský vodič.
„Platíme za to, v Bulharsku 600 eur za 24 hodín. Cena na kontrolných miestach sa všade líši. V Česku je to 350 eur, v Rumunsku 250 a Bulharsko je najdrahšie. To je mafia,“ dodáva.
Kamióny so slovenskými zvieratami sme počas nakrúcania nestretli, no vodiči, s ktorými sme sa rozprávali, prepravujú aj naše zvieratá.
„Zvieratá, ktoré prichádzajú do tretích krajín, majú vždy rovnaké podmienky. Nie je tam rozdiel, z ktorej krajiny. Keď sa pozrieme do kamióna, vidíme, že je preplnený. Je skutočne nemožné, aby sa všetky zvieratá dostali k vode, lebo miesto s vodou je príliš malé. A v žiadnom z kamiónov sme nevideli jedlo,“ upozorňuje Biltekin.
„Sú to veľké zvieratá, a keď si chce jedna z nich ľahnúť, ostatné musia čakať. Lebo tam nie je dostatok miesta pre všetky. Včera dva kamióny vypustili zvieratá, mohli byť konečne vonku z kamióna a boli také šťastné. Začali sa hrať, a okamžite išli k vode. Videli sme, aké sú hladné a smädné,“ dodáva aktivistka.
Halal porážka
Zvieratá, ktoré na odstavnom mieste v Turecku čakajú na papiere, už prešli stovky kilometrov, no niektoré čaká ešte poriadna diaľka. Pokračujú ďalej do Arménska, Egypta či do Lýbie. Buď na mliečne farmy, ďalší výkrm, alebo rovno na zabitie.
„Náš systém je taký, že sa hovädzina strieľa pištoľou, omračuje sa, kde už to zviera, keď sa strelí, tak za pár sekúnd o sebe nevie. Ale čo sa týka ich systému – tretích krajín – to zviera sa podrezáva zaživa,“ opisuje majiteľ bitúnku v Dechticiach Jozef Feranec.
„Vo všetkých našich bitúnkoch uplatňujeme halal porážku, teda zvieratá neomračujeme. Postup halal porážky je nasledovný: Keď sú zvieratá privezené na bitúnky, zachytia sa za nos. Na veľmi moderných bitúnkoch ich tiež neomráčia, ale zabíjajú ich elektrickými nožmi. A na malých bitúnkoch prerezávajú krčnú žilu naraz pomocou nožov alebo podobných nástrojov. A vyslovíme pritom Bismillah a Allahu Akbar súčasne,“ priblížil prezident mliečnych fariem v Edirne Mustafa Su Icmez.
„Podľa nášho presvedčenia považujeme za vhodné, aby boli zvieratá zabíjané obvyklým spôsobom v súlade s naším náboženstvom. Omráčenie a zabitie zvieraťa v bezvedomí nepovažujeme za vhodné,“ skonštatoval turecký predajca mäsa Nuri Giradista.
„V tretích krajinách sa tie zvieratá trápia. Nie je to určite humánne. Tam by sme sa mali nad týmito vecami zamyslieť,“ vyzýva majiteľ bitúnku Feranec.
„Myslím si že mnohí chovatelia dobytka, ktorí sa v dobrej viere a s maximálnou snahou starajú o svoje zvieratá ani len netušia, do akých podmienok ich predávajú,“ vyhlásil Wiezik.
Transporty schvaľujú veterinári
Na Slovensku obchoduje s krajinami mimo Európskej únie približne desať väčších agrofiriem. Zvieratá exportujú do Turecka, Lýbie, alebo na opačný kontinent – ako je Rusko, Kazachstan či vyše 5-tisíc kilometrov vzdialený Uzbekistan. Zvieratá tam cestujú viac ako päť dní. Viaceré firmy, ktoré ich tam predávajú, s nami o tom hovoriť nechceli.
O čosi viac sme sa dozvedeli od spoločnosti v Trnavskom kraji. „My sme obchodníci so zvieratami, tie zvieratá stoja možno vyššie ako ľudia, lebo to je biznis. Môj šéf je Talian, keby nemal kvalitný tovar, tak to od neho nikdy nikto nekúpi,“ tvrdí ekonóm spoločnosti Mara.
„Mám nachystané projekty na rozrábku mäsa, čakám, že príde x rokov a niekto povie, že stopneme prepravu na dlhé cesty. Ja to tu začnem rozhadzovať, lenže Turci vám nezoberú mäso,“ hovorí.
„Ľudia majú tendenciu byť opatrní, pokiaľ ide o zvieratá zo zahraničia, a obzvlášť, ak už sú zabité. No ak sa privezie živé zviera, nie je problém, pretože vedia, čo sa zabilo,“ vysvetľuje turecký predajca mäsa Giradista.
Každý jeden transport, musia pred odchodom zo Slovenska schváliť štátni veterinári. Zahraniční prepravcovia, ktorí slovenské zvieratá vozia, sú povinní im predložiť podrobný plán cesty – teda kadiaľ pôjdu, kde a kedy budú so zvieratami stáť. K takýmto plánom sme sa dostali a zistili sme, že veterinári ich schvaľujú napriek tomu, že sú v nich chyby.
„Veterinárny lekár neúplný dokument nemôže podpísať a nemôže dovoliť cestu. My našich kolegov stále upozorňujeme na precízne plánovanie ciest a reálne, lebo je to veľmi dôležité,“ tvrdí Bíreš.
Chyby v dokumentoch
Chyby v dokumentoch ale evidentne sú. Napríklad vzdialenosť medzi slovenským Rovenskom a poľským Zbučinom je takmer 700 kilometrov, na čo potrebuje kamionista aspoň 8 hodín, no do plánu napísal dve. Alebo úsek medzi ruským Kurganom a Aktogayom v Kazachstane chcel stihnúť za 11 hodín, no v realite potrebuje minimálne o päť hodín viac.
„Nemôže tam takéto veci písať, určite za dve hodiny v Poľsku nemôže byť, je to chyba,“ priznáva Bíreš.
Problém je aj so spätnou kontrolou. Po absolvovaní trasy musia vodiči zapísať do cestovného plánu všetky okolnosti, ktoré po ceste nastali, a vrátiť ho inšpektorom naspäť.
„Vo všeobecnosti platí, že dochádza k veľkému obchádzaniu celého procesu. Cestovné denníky vypĺňajú nerealisticky, to sa týka prepravných teplôt, prepravných časov, časov oddychov. Často to boli iba prázdne formuláre, ktoré dostali pečiatku,“ hovorí Wiezik.
Na niektorých formulároch chýba čas a dátum príchodu zvierat. Nie je jasné, kedy zvieratá prišli.
„Nepotrebujem to vedieť, pre mňa je dôležité, že tam prišli. Vystavil som im faktúru a mám zaplatené. To je pre mňa alfa a omega. To je vec prepravcu, ktorý cestu zabezpečuje. Podľa mňa hľadáme chyby tam, kde nie sú. Ja mám rád týchto ochrancov v úvodzovkách. Viete ja som aj rybár a už mi pomaly diktujú, aby som tej rybe spieval, keď ju vytiahnem, aj mi kážu akú pesničku má rada,“ hovorí ekonóm spoločnosti Mara.
Slepé miesta v návrhu
Ochranári zvierat roky volajú po tom, aby sa takmer 20 rokov stará legislatíva v oblasti transportov živých zvierat sprísnila. Len nedávno Európska komisia návrh aj predstavila.
“Návrh obsahuje mnohé podmienky, ktoré sme dlhé roky požadovali – ako je skrátenie času prepravy pre plemenné a výkrmové zvieratá. Rovnako by sa mal obmedziť čas prepravy zvierat, ktoré idú na porážku, čo je dobré. A mali by mať aj viac priestoru,“ opisuje Romanska.
„Kde, naopak, som kritický – vidieť, že komisia veľmi benevolentne pristupuje k morskej preprave. Morskú prepravu považujú za oddych. To je absurdné. Zomiera tam extrémne veľa zvierat – desaťtisíce zvierat – v hrozných podmienkach. Takisto pripravila veľmi dlhé prechodné obdobie, tam hovoríme o piatich rokoch, čo je extrémne veľa,“ upozorňuje Wiezik.
„V návrhu je niekoľko slepých miest. Nie sú tam ani žiadne limity prepravy počas nízkych teplôt. Aj tretie krajiny boli pre nás sklamaním, pretože požadujeme zákaz vývozu živých zvierat do tretích krajín, a teraz vidíme, že bude pokračovať,“ dodáva Romanska.
Aktivistka: Je to ako otroctvo
„Niektorí hovoria „žiadny dovoz“, potom by nemal existovať ani vývoz. Toto nie je riešenie. Turecko je moslimská krajina. Len počas nášho tradičného sviatku Eid al-Adha obetujeme toľko zvierat, koľko má Slovensko. Hovorím to so všetkou úprimnosťou, poznám čísla. Takže ak sa nad tým zamyslíte, Turecko je v núdzi a túto potrebu nemôžeme sami uspokojiť,“ skonštatoval prezident mliečnych fariem v Edirne Mustafa Su Icmez.
„To nariadenie musí fungovať v podobnom režime ako je to teraz. Aj keby sa tie zvieratá určené na vývoz do tretích krajín porazili v členských štátoch, nevie sa tá potravina na európskom trhu predať. Bol by to finančný problém chovateľov zvierat,“ tvrdí Bíreš.
„Treba to vnímať ako komisný návrh. Teraz príde pripomienkovanie radou, parlamentom, tento proces sa neuzatvorí, ale bude to otázka na ďalší parlament a ďalšiu komisiu. Či na to bude politická vôľa, tak to neviem garantovať,“ uzatvára Wiezik.
„Transporty nebudú nikdy pre zvieratá dobré. Je to ako otroctvo, akoby prepravovali otrokov. Pozerajú na nás a snažia sa to pochopiť, ale je to pre ne ťažké. Nerozumejú, prečo sa toto celé deje. Nevedia kam idú a tak sa veľmi boja. Sme v 21. storočí a stále žijeme toto peklo,“ podčiarkla Biltekin.
