Za minulý rok oslovilo ich internetovú poradňu IPčko 315 ľudí so zážitkami sexuálneho alebo domáceho násilia. Najčastejšie ide o dospelé ženy. „Pre obete je ťažké pomenovať a pripustiť, že niečo takéto sa im deje,“ povedal psychológ a riaditeľ internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro.
Štúdie hovoria, že to trvá desiatky rokov, kým obeť nájde odvahu o tom hovoriť a tým pádom aj kontaktovať políciu, dodáva.
„Ak niekto o tom prehovorí, tak to chce obrovskú odvahu. Nahlásenie na políciu automaticky neznamená, že to pomôže obeti sa s tým aj psychologicky vysporiadať,“ upozorňuje psychológ.
Odborná pomoc je podľa neho veľmi zložitá. „Ak ide o dieťa, tak to tú traumu zvládne, ale môže sa to prejaviť poruchami správania, príjmu potravy či učenia,“ skonštatoval.
Ženy musia policajtov presviedčať, že skutok sa stal
Pri ženách podľa odborníka záleží na spoločenskom kontexte akú majú vybudovanú ochrannú sieť okolo seba – priateľov, pred ktorými nič nemusia hrať. „Treba im ukázať, že môžu s nami o tom hovoriť. Vďaka podpornej osobe, často prídu spolu aj na políciu a čin nahlásia,“ hovorí. „Dôležité je, aby sme neboli na násilie hluchí a aby sme to brali veľmi vážne,“ dodal.
„Naša spoločnosť nie je pripravená o tom hovoriť, nie je na tuto tému citlivá. Sme vychovávaní v kultúrnom kontexte násilia, sme slepí alebo násilie bagatelizujeme,“ kritizuje Madro.
Ženy, ktoré násilníka nahlásia si podľa neho musíme vážiť, lebo nás chránia od ďalšieho násilia. Zároveň zdôraznil potrebu vyškolených odborníkov aj v radoch polície.
Madro hovorí, že obete musia policajtov opakovane presviedčať, že sa to stalo. „Náš trestný zákon je postavený na tom, že obeť vždy musí preukázať, že sa ten skutok stal, nie páchateľ preukazuje, že nie, neurobil som to,“ uzavrel.
