Mnohí ľudia, ktorí prídu o blízkeho, sa s bolesťou snažia vyrovnať sami. Smútkové poradenstvo u nás nemá dlhú tradíciu. Tímy mobilných hospicov však tvoria nielen lekári a zdravotné sestry, ale aj sociálni poradcovia. No ich sieť a osveta o sprevádzaní ťažkými chvíľami sa rozširujú len pomaly.
„Vedela som, že keď už tú chvíľu mám tak ťažkú a nemôžem a nevládzem sa držať pri tom manželovi, aby som neplakala, aby som bola pre neho silná, že sa môžem na ne obrátiť,“ priblížila pani Eliška Buchancová.
Už je to pol roka, čo pani Eliške zomrel manžel. Potom, ako mu diagnostikovali rakovinu pankreasu, choroba postupovala rýchlo. Kým sa lekári a sestry z mobilného hospicu Sv. Lujza starali o pacienta v domácom prostredí, ona našla oporu v sociálnych poradkyniach. Jej bolesť stále neutícha.
Smútkovému poradenstvu sa v Správach RTVS venovala redaktorka Miriam Dobrotová:
„Aktuálne s pani Eliškou robíme smútkové poradenstvo. Zostávame s rodinou, aj keď strácajú svojho milovaného, poskytujeme im podporu. Môžu sa zdieľať so svojimi pocitmi, rozprávať sa s nami,“ uviedla sociálna poradkyňa Veronika Takáčová.
Smútkové poradenstvo je však len zlomok práce sociálnych poradcov v mobilnom hospici. Spolu so zdravotníkmi chodia za pacientmi v konečnom štádiu života priamo domov.
„Lekár zhodnotí zdravotnú stránku, liečbu, bolesti, zvracanie, nekľud. Sestra podáva túto liečbu a sociálny pracovník komunikuje prevažne s rodinou a snaží sa pomôcť v sociálnych otázkach, či nepotrebujú nejaký príspevok na opatrovanie,“ ozrejmila zakladateľka Mobilného hospicu sv. Lujzy Emília Vlčková.
Mobilných hospicov je stále málo a bojujú o prežite, čo spôsobuje nedostatočné financovanie, konštatuje Vlčková. Organizácia dokáže udržať sociálnych poradcov už šesť rokov len vďaka dotáciám z Trenčianskeho samosprávneho kraja.
