Bývalý juhoafrický arcibiskup Desmond Tutu sa preslávil predovšetkým ako bojovník proti apartheidu. Za svoju úlohu v boji proti rasovej segregácii získal v roku 1984 Nobelovu cenu za mier. Zomrel v nedeľu (26. 12.) vo veku 90 rokov.
Tutu sa angažoval aj v boji za ľudské práva, proti chudobe, AIDS či rasizmu. Svoje verejné aktivity ukončil nositeľ mnohých svetových vyznamenaní krátko pred osemdesiatkou, aj neskôr ale občas vystúpil z ústrania.
Pred piatimi rokmi napríklad povedal, že by chcel mať možnosť „dôstojnej asistovanej smrti“. Vo svojom článku pre americké noviny Tutu, ktorý sa liečil z rakoviny, napísal, že verí v „posvätnosť života“. Súčasne ale zopakoval svoju podporu „asistovanému usmrteniu“ u smrteľne chorých ľudí, ktorí chcú dobrovoľnú možnosť odchodu zo sveta.
Naposledy sa jeho slová objavili tento rok v novembri, keď reagoval na úmrtie posledného belošského prezidenta Juhoafrickej republiky (JAR) a ďalšieho nositeľa Nobelovej ceny za mier Frederika de Klerka.
Nežný a nebojácny
Desmond Tutu, označovaný niekedy za „svedomie“ JAR, sám získal v roku 1984 Nobelovu cenu ako druhý Juhoafričan po šéfovi Afrického národného kongresu (ANC) Albertovi Luthulim, ktorý ju dostal v roku 1960. Anglikánsky duchovný Tutu ocenenie dostal podľa Nobelovho výboru „za zjednocujúcu úlohu v kampani na vyriešenie problému apartheidu v JAR“.
Tutu bol okrem iného osobným priateľom de Klerkovho nástupcu a prvého juhoafrického černošského prezidenta Nelsona Mandelu. Ten v dome arcibiskupa strávil svoju prvú noc po prepustení z väzenia vo februári 1990 a o Tutuovi povedal, že je „niekedy hlučný, často nežný, vždy nebojácny a miestami príliš vážny“.
Narodil sa 7. októbra 1931 v juhoafrickom meste Klerksdorp v rodine učiteľa v misijných školách, v ktorých tiež získal základné vzdelanie. Od 12 rokov žil v najväčšom meste Juhoafrickej republiky v Johannesburgu.
Pôvodne chcel byť lekár, no pre nedostatok peňazí neštudoval medicínu, ale nasledoval príklad otca. Za učiteľa vyštudoval na Pretoria Bantu Normal College a ako učiteľ anglického jazyka a histórie pôsobil na stredných školách v Madibane a Krugersdorpe.v
Kariéru učiteľa ukončil v roku 1957 aj pre prevládajúcu rasovú segregáciu. Ešte v tom istom roku začal študovať na teologickej škole sv. Petra v Johannesburgu. Za anglikánskeho kňaza ho vysvätili v roku 1961. O rok neskôr študoval teológiu na londýnskej King’s College London, kde v roku 1966 nadobudol magisterský titul.
Potom sa vrátil do vlasti a teológiu prednášal na rôznych školách. Pozornosť vzbudil roku 1967 otvoreným listom vtedajšiemu premiérovi Balthazarovi Vorsterovi, v ktorom opísal situáciu v krajine ako „súdok s prachom, ktorý môže kedykoľvek vybuchnúť“.
Boj za rovnoprávnosť
Po štvorročnom pobyte v Spojenom kráľovstve sa v roku 1975 usadil v Sowete a zapojil sa do boja proti apartheidu. Na boj proti rasovému útlaku využíval aj svoje postavenie v anglikánskej cirkvi (1977 až 1978 ako biskup v Lesothe, 1984 až 1986 biskup v Johannesburgu a od roku 1986 arcibiskup) a v Juhoafrickej rade cirkví, zastrešujúcej organizáciu viac ako 30 prevažne protestantských cirkví a náboženských spolkov.
Tutu podporoval ciele ANC, nie však jeho metódy. Svojím vytrvalým naliehaním na západné štáty, aby uplatnili proti vláde JAR hospodárske sankcie, vzbudil nevôľu aj u časti čierneho obyvateľstva.
Priaznivý ohlas našli naopak jeho snahy o presadenie spoločného občianstva všetkých rás v JAR, odvolanie zákona o pasoch, zastavenie núteného presídľovania a vytvorenie jednotného vzdelávacieho systému. Juhoafrické úrady Tutua šikanovali, niekoľkokrát ho zatkli.
V období búrlivých nepokojov v černošských getách v rokoch 1984 až 1986 neustále vystupoval na pohreboch a demonštráciách a zaprisahal mládež, aby neupalovala a nevešala údajných kolaborantov a informátorov polície.
Arcibiskup Tutu bol členom delegácie zo Soweta, s ktorou rokoval začiatkom októbra 1989 prezident Frederik de Klerk. Po skončení apartheidu v roku 1994 predsedal Komisii pravdy a zmierenia, ktorá vyšetrovala porušovanie ľudských práv v čase apartheidu.
Z postu hlavy anglikánskej cirkvi v Južnej Afrike, ktorej bol hlavou ako prvý černoch takmer desať rokov, odišiel v júni 1996 do dôchodku.
