Zimné olympijské hry v Pekingu sú v plnom prúde a len dva dni dozadu sa Slovensko mohlo tešiť zo zlatej medaily Petry Vlhovej. Historicky prvý kov najcennejšieho odlesku na ZOH doputoval na územie Slovenska podstatne skôr.
Zaslúžil sa o to pred 50 rokmi – 11. februára 1972 – krasokorčuliar Ondrej Nepela, zverenec trénerky Hildy Múdrej. Postaral sa o premiérové zlato československých športovcov na ZOH.
Najväčší favorit
Bratislavčan Nepela začal s krasokorčuľovaním ako sedemročný. Pod vedením trénerky Múdrej bol počas celej svojej kariéry, ktorá trvala 15 rokov. Bol osemnásobným majstrom ČSSR, päťnásobným majstrom Európy, trojnásobným majstrom sveta, akademickým majstrom sveta a v Sappore v roku 1972 získal zlatú olympijskú medailu.
Nepela v roku 1971 po prvom svetovom a treťom európskom titule vyhral v novinárskej ankete o najúspešnejšieho športovca ČSSR. Do Sappora prišiel už ako úradujúci majster sveta a štvornásobný majster Európy v sérii. Logicky bol najväčší favorit mužskej súťaže.
V Sappore zajazdil povinné cviky perfektne, v utorok a v stredu 8. a 9. februára absolvoval po tri paragrafy. Nepela mal po úvodnej časti olympijskej súťaže veľký náskok pred svojimi súpermi. Trénerka Múdra na jeho vtedajšiu formu spomínala s úsmevom a podľa jej slov „aj keby sa šúchal po zadku, asi by mu zlato už neušlo“.
Jedna chyba ho o úspech nepripravila
„Ja keď som stávala za mantinelom, vždy som vedela, že urobí a odvedie to, čo vie a čo trénoval. Tak to bolo aj na olympiáde. On nepatril k tým trémistom, čo sú v tréningu vynikajúci a potom, keď príde súťaž, vybuchnú. Preto som mohla byť za tými mantinelmi vždy pokojná,“ spomínala podľa Rádia Pyramída.
Po dni voľna nasledovala voľná jazda. Na úvod svojho finálového programu skočil Nepela čistého trojitého salchowa. Pri následnom trojitom odpichnutom rittbergri spadol, ale bleskurýchlo bol späť na nohách a pokračoval v nastúpenom rytme a tempe. Ďalej skákal precízne, nekalkuloval a už nepochybil.
Od rozhodcov si za technickú hodnotu vyslúžil sedemkrát známku 5,8, raz 5,7 a 5,9. Za umelecký dojem sa objavila dvakrát 5,7 a zvyšok 5,8. Bola to síce až štvrtá najlepšia voľná jazda, ale stačila na suverénny triumf. Strieborný Sergej Četveruchin zo ZSSR i bronzový Francúz Patrick Péra výrazne bodovo zaostali.
„Už po povinných cvikoch sa dalo predpokladať, že to vyhrám. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, jednak z toho dôvodu, že som mal štartové číslo 17, teda som išiel ako posledný a išlo mi o to, aby som podal slušný výkon. Trojitý salchow sa mi podaril, trojitý axel tiež, akurát ten trojitý rittberger mi nevyšiel. To ma trošku mrzí, pretože v tréningu som ani jeden nepokazil,“ hovoril bezprostredne po zisku medaily Nepela podľa archívu Rádia Slovensko.
„Keď vyhral olympiádu, myslela som si, že budem plakať, keď bude hrať slovenská hymna. Ale bola som statočná, neplakala som. S tým sa rátalo, takže som nebola nijako prekvapená,“ dodala k jeho najväčšiemu úspechu Hilda Múdra.
Zomrel mladý
Do roku 2010 bol jediným Slovákom, ktorý zvíťazil na ZOH. Česko-slovenská výprava sa v Sappore tešila aj z dvoch bronzových medailí – o jednu sa postarala na päťkilometrovej trati bežkyňa na lyžiach Helena Šikolová, o druhú tím hokejistov.
Nepela sa lúčil ako olympijský víťaz, päťnásobný európsky a trojnásobný svetový šampión. Posledný veľký triumf slávil na MS 1973 v Bratislave, kde uspel napriek tomu, že v mužskej súťaži po prvý raz pribudol krátky program.
Po získaní trénerskej licencie v roku 1986 odišiel do Nemecka, kde viedol domácu nádej Claudiu Leistnerovú, budúcu majsterku Európy.
Nepela zomrel 2. februára 1989 vo veku 38 rokov v nemeckom Mannheime. V roku 2000 ho vyhlásili za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia. Jeho meno nesie Zimný štadión v Bratislave, kde sa od roku 1993 koná medzinárodná krasokorčuliarska súťaž Nepela Memorial. V roku 2019 ho uviedli do Svetovej krasokorčuliarskej Siene slávy.
