Nemecký raketový inžinier Wernher von Braun, ktorý zohral významnú úlohu v nemeckom zbrojárstve počas druhej svetovej vojny i v americkom vesmírnom výskume, sa narodil pred 110 rokmi.
Jeho rodiskom je mesto Wyrzysk na severozápade Poľska, narodil sa do zámožnej šľachtickej rodiny. Jeho záujem o techniku a astronómiu, ktorý sa prejavoval už od skorého detstva, ešte umocnila kniha Raketa do medziplanetárneho priestoru. Tú napísal priekopník raketovej techniky Hermann Oberth.
S týmto inžinierom mal neskôr, keď študoval na berlínskom technickom inštitúte, aj česť spolupracovať pri testoch raketových motorov na kvapalné palivo. V období skorých 30. rokov sa stal tiež členom Nemeckej spoločnosti pre vesmírne lety. Píše životopisný server britannica.com.
Jeho balistické rakety nemali konkurenciu
Po nástupe strany NSDAP nemeckého diktátora Adolfa Hitlera sa inžinier Von Braun a jeho tím ešte približne rok venovali výskumu vesmírnych rakiet. Režim ho neskôr zakázal.
V raketách na kvapalné palivo však režim našiel potenciál na využitie v boji. Von Braun sa tak začal na pokyn ministerstva výzbroje zaoberať vývojom balistických rakiet.
Po výskume sa úspešne predviedli raketové lietadlá na kvapalné palivo a vzlety s prúdovým pohonom. Vyvinula sa balistická raketa dlhého doletu A-4 a nadzvuková protilietadlová strela Wasserfall (vodopád). Túto balistickú raketu neskôr ministerstvo propagandy vedené Josephom Goebbelsom premenovalo na „zbraň pomsty“ – V2.
Pred koncom vojny, v roku 1944, zbrane testovali a vznikali v Peenemünde, čo bolo nemecké vývojové vojenské zariadenie, ďaleko pred svojou konkurenciou. Nemcom to však nepomohlo udržať si dobité územia a vojnu prehrali.
Po vojne pokračoval v USA
Keďže Sovieti ani Američania takto prepracovanou zbraňou nedisponovali, stala sa s postupom vojny cieľom oboch armád, informuje server. Napokon sa americké i sovietske vojská prebojovali k dokumentom o výrobe strely V2, ako aj k tímu zbrojárskych a raketových inžinierov.
K týmto ľuďom sa Američania nesprávali ako k vojnovým zajatcom. Naopak, Von Braun a jeho skupina mohli pracovať na technologickom výskume aj po vojne, no už v prospech USA.
Na konci vojny Von Braun, jeho mladší brat Magnus i veliteľ výskumnej jednotky Walter Dornberger vzdali Američanom. O krátky čas na to už ukoristené rakety konštruovali a testovali v Novom Mexiku.
V USA si inžiniera veľmi vážili, začiatkom 50. rokov minulého storočia sa stal šéfom programu balistických rakiet tamojších ozbrojených síl. Pod jeho vedením vyvinuli rakety Redstone, Jupiter-C, Juno a Pershing.
Vrátil sa k vesmírnej technike
Netrvalo dlho a stal sa americkým občanom a svoju pozornosť v posledných rokoch života venoval opäť vesmírnym raketám.
V roku 1958 stál pri zrode prvej americkej družice Explorer 1, ktorá sa dostala na obežnú dráhu planéty hneď po sovietskych modeloch Sputnik 1, 2 a 3.
Po vzniku amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) sa Braunov tím z armády dostal práve sem. Ako riaditeľ Marshallovho strediska vesmírnych letov NASA v Huntsville viedol vývoj veľkých nosných rakiet Saturn I, IB a V. Inžiniersky úspech každej rakety triedy Saturn, ktorá obsahovala milióny jednotlivých súčiastok, nemá v histórii rakiet obdobu.
V roku 1954 bol zmarený tajný projekt armády a námorníctva na vypustenie družice Zeme, projekt Orbiter. Situáciu zmenilo vypustenie Sputnika 1 Sovietskym zväzom 4. októbra 1957 a následne 3. novembra Sputnika 2.
Von Braun dostal 8. novembra povolenie pokračovať v práci a 31. januára 1958 spolu so svojou armádnou skupinou vypustil prvú americkú družicu Explorer 1.
Oceňovaný aj napriek minulosti
V závere svojho pôsobenia v NASA pracoval v jej centrále vo Washingtone ako zástupca administrátora pre plánovanie.
V 70. rokoch sa stal viceprezidentom leteckej spoločnosti Fairchild Industries. V roku 1975 založil Národný vesmírny inštitút, súkromnú organizáciu, ktorej cieľom bolo získať podporu verejnosti a pochopenie pre vesmírne aktivity.
Hoci pracoval pre Hitlerov režim, za svoje služby pre USA dostal množstvo ocenení od rôznych amerických inštitúcií i vládnych agentúr.
Pri otázkach na svoje pôsobenie v Tretej ríši zdôrazňoval vrodenú nestrannosť vedeckého výskumu, ktorý podľa neho sám o sebe nemá morálny rozmer, kým jeho produkty nevyužíva širšia spoločnosť.
Vedec zomrel 16. júna 1977 vo veku 65 rokov v Alexandrii.
