Ukrajinské mesto Buča neďaleko Kyjeva bolo dejiskom vraždenia civilistov zo strany ruskej armády, ktorá ho okupovala niekoľko týždňov. Po tom, ako ukrajinská armáda vytlačila Rusov von z oblasti, nielen na uliciach ležali mŕtve telá civilistov.
Starosta mesta Anatolij Fedoruk neskôr povedal, že do spoločných hrobov muselo byť pochovaných spolu takmer 300 ľudí. V Buči neskôr odhalili ďalší masový hrob.
Ukrajinci vraždenie civilistov označili za novú Srebrenicu. Čo sa vlastne stalo v tomto bosnianskom meste a prečo sa z neho stal symbol vojnových zločinov?
Srebrenica ako najväčší vojnový zločin od roku 1945
Do leta 1995, teda do času, keď občianska vojna v bývalej Juhoslávii zúrila takmer tri roky, boli mestá v terajšej Bosne a Hercegovine Srebrenica, Žepa a Goražde i oblasti okolo nich pod správou vlády Bosny a Hercegoviny.
Ako píše americký portál history.com, vojská bosnianskych Srbov však 15. júla toho roku úlohu získali kontrolu nad Srebrenicou. Srbské vojská vtedy viedol generál Ratko Mladič.
Holandskí vojaci mierových síl OSN mali moslimskú enklávu uprostred srbského územia chrániť, svoju úlohu však nezvládli – aj pre nedostatočné vybavenie a chyby velenia. Umožnili deportáciu asi troch stoviek moslimských mužov z takzvanej bezpečnej zóny OSN do rúk bosnianskosrbských jednotiek.
Udalosti po tom, ako sa bosnianskosrbské vojská zmocnili tohto územia, sa do dejín zapísali ako najväčší vojnový zločin v Európe po konci druhej svetovej vojny.
V nasledujúcich dňoch nasledoval masaker, ktorý sa považuje za súčasť genocídy bosnianskych moslimov. Tej sa dopustili bosnianski Srbi počas vojny v Juhoslávii.
Mladičove vojská sa podľa servera dopúšťali sexuálneho násilia na ženách a popravili okolo 8 000 bosnianskych moslimov, najmä mužov a chlapcov. Portál srebranica.org.uk píše o 8 372 oficiálne uznaných obetiach.
Okolo 23 000 žien a starších mužov naložili do autobusov a previezli na územia, ktoré kontrolovali bosnianski moslimovia. Píše o tom Múzea holokaustu v Houstone.
Postup vojsk sa v Srebrenici nezastavil, generál Mladič dobyl ešte v júli Žepu. Likvidácia civilov, vojenský postup bosnianskosrbských vojsk i mínometný útok na trhovisku v Sarajeve, donútili medzinárodné spoločenstvo k tomu, aby ráznejšie zakročilo proti tejto vojne.
Tá mala čoraz viac civilných obetí. OSN sa ešte pred srebrenickým masakrom snažila deeskalovať situáciu a viesť mierové rokovania medzi znepriatelenými stranami.
V roku 1996 sa na miesta masakrov dostali pracovníci Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ktorí tam vykonali exhumáciu masových hrobov a zbierali dôkazy o vojnových zločinoch.
Konflikt ukončila intervencia NATO
Občianska vojna v Bosne a Hercegovine bola súčasťou vojny v Juhoslávii. Táto vojna, v ktorej proti sebe bojovali Republika srbská a Republika Bosna a Hercegovina, ktoré sú v súčasnosti dve entity v rámci Federácie Bosny a Hercegoviny, trvala od marca 1992 do decembra 1995.
Bosna a Hercegovina získala nezávislosť od bývalej Juhoslávie v marci 1992. Na rozdiel od Chorvátska, ktoré sa rovnako odtrhlo od Juhoslávie, Bosna a Hercegovina bola národnostne aj nábožensky heterogénna. V štáte žili spoločne Chorváti, Srbi a Bosniaci, pričom žiadna z národností nebola v jednoznačnej väčšine.
Bosnianskosrbské vojská mali v konflikte podporu Juhoslávie a na územiach, ktoré ovládali a dobyli, sa dopúšťali genocídy na bosnianskom moslimskom obyvateľstve. Naopak, Bosniakov podporovalo Chorvátsko.
Medzinárodné organizácie, OSN i Severoatlantická aliancia (NATO) dlhodobo volali po mierových rokovaniach a nastolení aspoň čiastočného prímeria. Srebrenické udalosti však donútili NATO konať.
Lietadlá NATO zaútočili v auguste a septembri 1995 na bosnianskosrbské radarové stanice a komunikačné zariadenia po celej Bosne. Až potom sa predstavitelia bosnianskych Srbov rozhodli rokovať o mieri, píše ČTK.
Výsledkom rokovaní v americkom Daytone bolo 60-dňové prímerie i následný koniec vojny.
Na základe daytonských dohôd z novembra 1995 Bosna a Hercegovina získala nové politické usporiadanie. Rozdelenie na moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosny a Hercegoviny (51 percent územia) a Republiku srbskú (49 percent územia), nad ktorými stoja len slabé ústredné orgány a vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva. Toto platí doteraz.
Čo sa stalo s Mladičom?
Generál armády Republiky srbskej Ratko Mladič bol jedným zo zodpovedných pri etnických čistkách Srbov ešte pred Srebrenicou.
Ako píše ČTK, niektorí ľudia z jeho okolia sú toho názoru, že Mladiča k brutálnemu vyhladzovaniu obyvateľstva Srebrenice dohnala samovražda jeho dcéry Any.
Tá sa mala zastreliť otcovou pištoľou v máji 1994 po tom, ako sa dozvedela, že jej otec je zodpovedný za vraždenie civilného obyvateľstva.
Po srebrenickom masakri už v júli 1995 žalobca Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) Mladiča obvinil z vojnových zločinov.
Spravodlivosti však vojenský dôstojník, ktorý z čela bosnianskosrbskej armády odišiel v roku 1996, unikal dlhých 16 rokov. Pomáhali mu v tom aj belehradské vojenské kruhy.
Zadržali ho v máji 2011 v obci Lazarevo na severe Srbska, kde sa skrýval v dome svojho bratranca. Pred Medzinárodný trestný súd v Haagu sa postavil v máji 2012 a v decembri 2016.
Súd ho uznal v novembri 2017 vinným v desiatich z jedenástich bodov obžaloby, vrátane genocídy v súvislosti so srebrenickým masakrom. Dostal doživotný trest odňatia slobody. Mladičova obhajoba sa proti rozhodnutiu odvolala.
Vo februári 2018 najprv márne žiadala o zrušenie rozsudku pre Mladičove zdravie (podľa jeho advokátov trpí demenciou). Odvolanie k Mechanizmu OSN pre medzinárodné trestné tribunály (MICT), ktorý prevzal agendu ICTY, prišlo v marci 2019.
Konečný verdikt, ktorý Mladičovi potvrdil vinu v desiatich z 11 bodov obžaloby a tiež ho poslal na doživotný trest väzenia, padol 8. júna minulého roku.
