Juhoslovanský vodca Josip Broz Tito, ktorý sa narodil 7. mája 1892 v malej dedine Kumrovec na chorvátsko-slovinskom pomedzí, zanechal nezmazateľnú, avšak kontroverznú stopu v dejinách juhoslovanských krajín.
Ním vedený štát počas studenej vojny umne ťažil zo súperenia Západu a Východu. Titov režim tiež dokázal držať na uzde etnické napätie. Keď doživotný prezident komunistickej Juhoslávie v máji 1980 po dlhej chorobe zomrel, začalo sa však jeho životné dielo rúcať.
Titov režim totiž stál na vratkých základoch a pohromade ho držala charizmatická osobnosť starnúceho vodcu, ktorý bol – ako sa za iba desať rokov po jeho smrti ukázalo – nenahraditeľný.
Počas štyroch povojnových desaťročí Juhoslávia niekoľkokrát prakticky od základu zmenila fungovanie politickej správy aj ekonomické princípy a riadenie podnikov. Hospodárstvo záviselo od ekonomickej pomoci a najmä pôžičiek zo Západu. Relatívne slušnú životnú úroveň vykúpili obrovským dlhom.
Medzi jednotlivými národmi rozľahlej balkánskej krajiny existovalo napätie. Či už dané ekonomickými dôvodmi, alebo pripomienkami sporov v medzivojnovej juhoslovanskej monarchii a neskorším krvavým vybavovaním účtov medzi Chorvátmi a Srbmi počas druhej svetovej vojny.
Vzájomné vzťahy jednotlivých republík sa s novou ústavou zo 70. rokov začali uvoľňovať a Titova smrť sa stala katalyzátorom zmien, ktoré vyústili do konfliktov 90. rokov.
Keď ale po štvormesačnej hospitalizácii na špičkovo vybavenej klinike v Ľubľane Tito zomrel, krvavé spory boli ešte ďaleko. Rozlúčka s politikom, ktorý vládol Juhoslávii od konca druhej svetovej vojny, ešte raz aspoň navonok ukázala jednotu krajiny.
Modrý vlak s Titovou rakvou, zdravený tisícovými davmi okolo trate, prešiel celou Juhosláviou. Objavili sa aj piesne na vodcovu pamiatku. Bombastický pohreb Josipa Broza Tita, ktorý sa konal 8. mája 1980, navštívili delegácie zo 128 krajín.
Komunista od kosti
Vo veľkolepom štýle tak skončil život muža, ktorý sa narodil ako Josip Broz vidieckemu kováčovi v úrodnom kraji medzi kopcami. Vyučil sa za strojného zámočníka a už ako 18-ročný sa stal sociálnym demokratom.
V roku 1911 odišiel za prácou do Česka, pôsobil v železiarňach v Čenkově u Hořovic a krátko tiež v plzenskej Škodovke. V roku 1913 sa dobrovoľne prihlásil do rakúskej armády, kde to dotiahol až na poddôstojníka, jedného z najmladších v cisársko-kráľovskom vojsku.
Počas prvej svetovej vojny sa dostal do zajatia a z Ruska sa v roku 1920 vrátil do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov ako presvedčený komunista. V mene ilegálnej strany agitoval a dostal sa aj do väzenia, za mrežami strávil roky 1929 až 1934.
Po prepustení sa stiahol do ilegality a používal pritom niekoľko krycích mien, medzi ktorými nechýbala ani prezývka Tito. V roku 1935 odišiel do Sovietskeho zväzu. Podľa novších zistení chorvátskych historikov pôsobil za občianskej vojny v Španielsku ako agent tajnej polície NKVD.
V roku 1937 sa stal hlavou juhoslovanských komunistov, ktorí boli v tom čase len okrajovou stranou, a túto funkciu zastával až do smrti. Do Juhoslávie sa natrvalo vrátil koncom roku 1939 a po vypuknutí vojny v roku 1941 začal organizovať odboj.
Titov rastúci vplyv
Spočiatku v Srbsku, neskôr najmä na území fašistického Nezávislého štátu Chorvátsko, časom však Titom vedení partizáni operovali po celom juhoslovanskom teritóriu. Ich výkony v boji zatienili ostatné zložky odboja, najmä monarchistických četnikov v Srbsku.
Ruka v ruke s vojenskými úspechmi sa zvyšoval tiež Titov vplyv v politike. Jeho partizáni boli príťažliví aj svojím multietnickým ponímaním. Západ síce dlho uznával kráľovskú vládu, tá ale strácala pôdu pod nohami a v auguste 1944 aj exilový kráľ Peter II. Karadjordjevič vymenoval Josipa Broza Tita za najvyššieho veliteľa.
V marci 1945 sa Tito postavil na čelo vlády vytvorenej za účasti všetkých zložiek domáceho i zahraničného odboja. Krajinu však v skutočnosti už vtedy ovládali komunisti.
Roztržky s Moskvou
Tí sa podobne ako v iných európskych krajinách po uchopení moci porátali s opozíciou. Na ostrovoch Goli otok a Sveti Grgur vybudoval Titov režim pre odporcov koncentračné tábory podľa sovietskeho vzoru.
Zároveň však Josip Broz presadzoval vlastnú cestu k socializmu a odmietal slepo nasledovať príkazy z Moskvy. Hlavná roztržka medzi ním a Josifom Stalinom prišla v marci 1948. Tita obvinili z antisovietizmu a napríklad československá tlač vynášala ťažké súdy nad štátom „renegátov a krvavých psov“.
Dôsledkom roztržky bolo hlavne zblíženie sa so Západom a neskôr, po urovnaní vzťahov so ZSSR, šikovné lavírovanie medzi mocenskými blokmi.
Zároveň sa Juhoslávia výrazne angažovala v Hnutí nezúčastnených, Tito v maršalskej uniforme cestoval po celom svete a propagoval svoju cestu k socializmu.
Sprievod mu robila jeho tretia žena Jovanka, ktorú si vzal v roku 1953 a ktorú tri roky pred Titovou smrťou uvrhli do domáceho väzenia. Vyšla z neho až v roku 2001, zomrela o 12 rokov neskôr.
