Prózy českého spisovateľa Vladislava Vančuru ako Rozmárné léto, Markéta Lazarová či Konec starých časů sa stali predlohou kultových rovnomenných filmov.
Originálnym jazykom dokázal v románoch, novelách a poviedkach vytvoriť podmanivú, miestami až bezstarostnú atmosféru, na pozadí ktorej sa však odohrávali aj dramatické osudy rôznorodých ľudí.
Vladislav Vančura sa narodil 23. júna 1891 v Háji pri Opave. Pre podnikateľské neúspechy otca sa rodina, v ktorej okrem budúceho spisovateľa vyrastali aj štyri jeho sestry, často sťahovala. Napokon sa usadili v mestečku Davle neďaleko Prahy. To už Vančura končil základnú školu a chystal sa študovať na gymnáziu.
Túžil sa stať maliarom a fotografom
Navštevoval pražské Malostranské gymnázium, ale pre značne laxný prístup k štúdiu a bohémsky spôsob života štúdium prerušil. Túžil sa stať maliarom a fotografom.
Krátko študoval na pražskej priemyselno-umeleckej škole a pokúšal sa dostať aj na Akadémiu výtvarných umení. To sa mu nepodarilo, a potom ako mu ochorela matka, v roku 1915, aj na jej prianie zmaturoval.
Po roku strávenom na právnickej fakulte prestúpil na lekársku fakultu Karlovej univerzity a štúdium medicíny úspešne ukončil v roku 1921. Počas štúdia sa zoznámil s budúcou manželkou Ludmilou Tuhou, s ktorou si otvorili lekársku prax v dnešnej pražskej štvrti Zbraslav.
Kraj okolo Vltavy sa pre Vančuru stal veľkým inšpiračným zdrojom pre spisovateľskú prácu, ktorej sa výlučne venoval od roku 1929.
Patril k protivojnovým autorom
Vančura patril k autorom ovplyvnených medzivojnovou avantgardou. Stál pri zrode umeleckého združenia Devětsil, ktorému aj krátko predsedal. V rokoch 1924 – 1925 uverejnil poviedky Amazonský proud či Dlouhý, Široký a Bystrozraký, kde sa predviedol originálnym jazykom a nekonvenčnými literárnymi postupmi.
Ako príslušník ľavice a od roku 1924 aj člen Komunistickej strany Československa (KSČ), z ktorej ho však v roku 1929 vylúčili pre nesúhlas s Gottwaldovým vedením, sa v prózach Pekař Jan Marhoul (1924) a Pole orná a válečná (1925) prejavil ako kritik sociálnych pomerov v prvej Československej republike (ČSR) a tiež ako protivojnový autor.
Jeho romány aj sfilmovali
V roku 1926 vydal jednu zo svojich najznámejších próz Rozmarné léto, ktorú v roku 1967 do rovnomennej a obľúbenej filmovej podoby pretavil český režisér Jiří Menzel. Ten si ako predlohu pre film zvolil aj Vančurov román Konec starých časů (1934), ktorý pod rovnomenným názvom nakrútil v roku 1989.
„Vančurovo Rozmarné léto je prozaickým vrcholom českého poetizmu. Vzniká v období jeho vrcholného rozmachu v rokoch 1924 až 1927,“ uviedla pre RTVS profesorka Anna Valcerová.
Po Rozmárnom léte vydal Vančura romány Poslední soud (1929) a Hrdelní pře anebo Přísloví (1930), po ktorých sa predstavil historickou prózou Markéta Lazarová (1931).
Podľa románu v roku 1967 nakrútil rovnomenný film legendárny český filmár František Vláčil. Filmovej podoby sa dočkal aj Vančurov román Útek do Budína (1932), ktorý v roku 2002 nakrútil slovenský režisér Miloslav Luther.
Za účasť v odboji ho zatklo gestapo
Vančura sa okrem písania zaujímal aj o film. Scenáristicky či režisérsky sa podieľal na snímkach Před maturitou (1932), Na sluneční straně (1933) či Marijka nevěrnice (1934).
Pre deti napísal knihu Kubula a Kuba Kubikula (1931) a ako dramatik sa predstavil divadelnými hrami ako napríklad Nemocná dívka (1928), Alchymista (1931), Jezero Ukereve (1935) alebo Josefina (1941).
V období Protektorátu Čechy a Morava sa aktívne zapojil do odboja. Na jeseň 1941 sa stal predsedom Národne revolučného výboru inteligencie. Po jeho odhalení ho zatklo gestapo. Popravili ho počas tzv. druhej heydrichiády 1. júna 1942 v Prahe na Kobyliské strelnici, mal 50 rokov. V roku 1946 mu in memoriam udelili titul národný umelec.
