Druhá svetová vojna bola v lete 1942 v plnom prúde. Briti so striedavými úspechmi bojovali s Nemcami v severnej Afrike a Američania pomaly otáčali vývoj vojny v Tichomorí.
Situácia na východnom fronte síce nebola presne podľa Hitlerových predstáv – Moskva odolala a ropa na Kaukaze zatiaľ bola mimo dosah – napriek tomu vyzerala pozícia Wehrmachtu nádejne. Potom ale prišiel Stalingrad, ktorý sa stal synonymom nemeckej porážky.
Mesto, ktoré nieslo meno sovietskeho vodcu (do roku 1925 sa volalo Carycin, Volgogradom sa stalo až na jeseň 1961), bolo pôvodne trochu stranou nemeckých plánov.
Keď 17. júla 1942 začala armáda pod velením generála Fiedricha Paulusa postup k Volge, bolo jej cieľom prerušiť zásobovacie línie, aby Červená armáda nemohla presunúť svoje zálohy k náleziskám ropy, ku ktorým smerovali jednotky poľného maršala Wilhelma Lista.
Paulusov postup na východ bol ale nečakane ľahký, Hitler zmenil plány a rozhodol sa dobyť aj Stalingard. Nikto v tom čase asi netušil, že sa táto operácia zmení na bitku, ktorá prinesie obrat vo vojne na východnom fronte. Stalingrad totiž hral kľúčovú úlohu v plánoch sovietskej generality, ktorá tu vytvorila centrum obrany.
Pasca na Paulusa
Boje, ktoré v okolí Stalingradu zúrili už od polovice júla, sa k mestu samému preniesli až koncom leta.
V polovici septembra nemecké letectvo a delostrelectvo premenilo mesto na sutiny, v ktorých nahradili väčšinu zo 450 000 obyvateľov vojaci sovietskej 62. armády pod velením generála Vasiľa Čujkova.
Čujkov bol rozhodnutý neustúpiť. Svojim vojakom hovoril: „Stalingrad musíte buď zachrániť, alebo s ním zahynúť.“
Situácia na bojisku sa počas mesiaca vyvinula v akúsi obdobu prvovojnového Verdunu. Boje nikomu neprinášali víťazstvo, obe strany sa vyčerpávali v zbytočných útokoch. Jednotky brániace Stalingrad navyše dostávali len toľko zásob, aby prežili.
Ich hlavnou úlohou nebolo odraziť Paulusa. Čujkovova armáda slúžila ako návnada, ktorá mala udržať Wehrmacht pri meste, ku ktorému smerovali oddiely maršala Georgija Žukova.
Posledný pokus o záchranu
Polovica októbra priniesla posledný veľký útočný pokus Nemcov. Wehrmachtu sa ale podarilo postúpiť len o dva kilometre. Navyše, už 19. októbra začali Sovieti ofenzívu na Done, aby zmiernili tlak na Stalingrad.
Stalingradská operácia sa začala 19. novembra. Prípravy zostali ukryté nemeckým očiam, a tak bol postupný útok viac ako milióna vojakov pre Wehrmacht prekvapením.
Tiež sa prejavila Paulusova chyba, keď v októbri presunul nemecké jednotky z krídel – Rumuni a Taliani, ktorí ich nahradili, sa dali na útek alebo sa vzdávali.
Nemcom hrozilo obkľúčenie, Hitler ale odmietol povoliť ústup. Nariadil Paulusovi zostať a vytvoriť „pevnosť Stalingrad“, ktorú mala zásobovať Luftwaffe.
Paulus bol so svojimi 300 000 mužmi 23. novembra 1942 uzavretý v gigantickej pasci. Letecké zásobovanie nebolo príliš úspešné, nepomohol ani pokus generála Hermanna Hotha, ktorého 4. tanková armáda sa 21. decembra priblížila na 50 kilometrov k Stalingradu.
Obkľúčení ale kvôli Hitlerovým rozkazom nesmeli podniknúť výpad z mesta, ktorý bol ich poslednou nádejou na únik.
Červená armáda totiž rýchlo postupovala na západ a Stalingrad sa ocitol ďaleko za frontom. V meste pokračovali boje o každú budovu.
Hitlerovo sklamanie
Nemcom, skoro bez zásob a drveným ruskou zimou, nezostalo nič iné, než v januári 1943 kapitulovať. Paulus tak sklamal svojho vodcu – Hitler ho totiž krátko predtým menoval poľným maršalom.
Svojrázne tak apeloval na veliteľovu vojenskú česť, pretože nikdy predtým sa nemecký dôstojník tejto hodnosti nevzdal.
Spolu s poľným maršalom sa vtedy dostalo do zajatia zhruba 100 000 mužov 6. armády, ktorí prežili obkľúčenie. Dlho po vojne sa ich do Nemecka vrátilo iba 6 000.
Počas bojov o Stalingrad zahynuli vyše dva milióny vojakov, z toho 800 000 Nemcov. Po Stalingrade prevzali iniciatívu na východnom fronte Sovieti, ktorí sa zastavili až v máji 1945 v Berlíne.
Paulus sa v sovietskom zajatí stal členom protifašistického Národného výboru Slobodné Nemecko a svedčil v Postupime. Zo zajatia ho prepustili v roku 1953. Usadil sa v Drážďanoch, kde do svojej smrti o štyri roky neskôr prednášal na vojenskej škole.