Film mal za sebou v polovici 20. rokov plodné obdobie – z atrakcie bratov Lumierovcov sa za tri desaťročia vyvinul samostatný umelecký žáner.
Pohyblivým obrázkom ale chýbala jedna podstatná vec, ktorá by ich urobila ešte atraktívnejšími – hovorené slovo.
Dočkali sa ho až 6. októbra 1927, keď mal premiéru film Jazzový spevák (The Jazz Singer) spoločnosti Warner Brothers. Od tejto udalosti uplynulo už 95 rokov. Prvé slová na plátne, ktoré zazneli z úst muzikálovej hviezdy Ala Jolsona, vtedy zneli: „Say, Ma, listen to this“ (Mami, vypočuj si toto.).
Pokusy o synchronizáciu obrazu so zvukom z gramofónovej platne už existovali skôr, neboli ale príliš úspešné. Napriek usilovnej snahe technikov tak zostával film závislý od zvukového sprievodu malého orchestra, pianistu či dokonca obyčajného gramofónu.
Veľkí producenti napokon nemali o zvukový film veľký záujem – kto by tiež vsadil svoju povesť na neodskúšanú novinku. Navyše, nemý film bol v tom čase už zabehnutým biznisom, mal svoje hviezdy aj fungujúcu distribučnú sieť po celom svete. V cudzine stačilo film doplniť medzititulkami v správnom jazyku a všetko fungovalo.
Vyvinula sa aj samotná filmová reč. Režiséri objavili čaro strihu, Georges Mélies otvoril cestu k fantastickým trikovým snímkam, David Wark Griffith ohromil publikum trojhodinovým Zrodením národa, presadili sa nemeckí expresionisti. Pionierskej úlohy so zvukom sa ujali začínajúci Warner Brothers, už v auguste 1926 uviedli ozvučený film Don Juan.
Jazzový spevák
Za skutočný začiatok novej éry je ale považovaný až Jazzový spevák, v ktorom sa objavilo aj niekoľko dialógov. K piesňam si ich presadil predstaviteľ hlavnej úlohy Al Jolson.
Warnerovci používali systém pochádzajúci z Bellových laboratórií zvaný Vitaphone, ktorý fungoval na základe synchronizácie gramofónovej platne s premietačkou.
Budúcnosť filmu ale nakoniec bola v úplne inom vynáleze – optickom zázname zvuku. Hovorené slovo a hudba sa zaznamenali na špeciálnu filmovú surovinu a v postprodukcii sa nakoniec spojili s obrazom.
Spoľahlivá a hlavne jednoduchá synchronizácia na jedinom filmovom páse bola na svete.
Všetko ale nebolo také jednoduché – na patent si robili nárok dve skupiny – americká RCA a Western Electric a nemecký Tobis-Klangfilm.
V júli 1930 sa súperi konečne dohodli na rozdelení teritórií – Európa okrem Dánska pripadla Nemcom, USA a Veľká Británia Američanom, zvyšok sveta zostal otvorený súťaži oboch firiem. Súčasťou dohody bolo aj zblíženie oboch štandardov.
Niektoré hviezdy sa s nástupom hovoreného slova nikdy nevyrovnali a postupne upadli do zabudnutia. Najvýraznejším prípadom bol John Gilbert, kedysi partner Joan Crawfordovej či slávnej Grety Garbo. Keď obecenstvo prvýkrát počulo jeho vysoký hlas, prepuklo v búrlivý smiech a Gilbert skončil.
Zvukový film už v tom čase napriek všetkým detským chorobám pomaly ovládal kiná po celom svete. Kým v roku 1928 bolo v USA len 500 zvukových kín a asi 20 000 nemých, začiatkom roku 1929 bolo zvukových už 1 300 a za pol roka vzrástol ich počet na 5 600.
