Dramaturg a spisovateľ Osvald Zahradník bol významným a osobitým autorom mnohých úspešných dramatických textov pre divadlo, rozhlas i televíziu. V stredu (16. 11.) uplynie 90 rokov od jeho narodenia.
V dramatickej tvorbe sa najskôr prezentoval ako autor rozhlasových hier. V nich predniesol svoju výnimočnú invenčnosť a zároveň umenie citlivo vnímať dialóg prezentujúci nesúlad v medziľudských vzťahoch. Viaceré jeho diela majú i detektívnu zápletku.
„Nebyť rozhlasu, tak by som nikdy nebol divadelným autorom. Tam som sa naučil ctiť si slovo, váhu slova, dialóg, a to vám nedá nikto iný len rozhlas.“
Osvald Zahradník
V ďalšej tvorbe sa venoval konfrontácii sveta ilúzií a skutočnosti, sveta starých ľudí a najmladšej generácie. Vracal sa však aj k takým témam, ako bola vojna, Slovenské národné povstanie a rodinné problémy.
Mama chcela, aby bol detským lekárom
Osvald Zahradník sa narodil 16. novembra 1932 vo Veľkom Bočkove na Zakarpatskej Ukrajine vo vtedajšom Československu (v súčasnosti Ukrajina).
Jeho rozhlasová a divadelná kariéra nebola od začiatku priamočiara. „Dlhú dobu som chcel byť skúšobným jazdcom, no táto predstava sa krížila s predstavou mojej mami. Bola presvedčená o tom, že budem detským lekárom,“ povedal Zahradník pre Rádio Regina – Západ.
Kým sa prihlásil na štúdium psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, prešiel si školou života, ktorá mu neskôr pomohla aj v jeho tvorbe. „Zatiaľ čo moji spolužiaci z gymnázia ďalšie štyri roky dreli školské lavice, ja som v tom čase už pracoval vo výkope, kde sa pokladali elektrické káble,“ spomínal Zahradník.
Pri práci podľa jeho slov stretol množstvo ľudí a nazbieral veľa skúseností, čo mu neskôr pomohlo pri práci dramaturga. „Ukázalo sa to ako určitý kapitál. Nemusel som dlho rozmýšľať, mal som to naakumulované. Ako keď máte dobre namočenú špongiu, ktorú keď stlačíte, púšťa veľa vody,“ vysvetlil.
Rozhlasu vďačím prakticky za všetko, tvrdil
Už počas štúdia filozofie a psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe to Osvalda Zahradníka ťahalo k umeniu. Ako absolvent pracoval do roku 1961 ako dramaturg v pražskej Koncertnej agentúre.
Začiatkom 50. rokov 20. storočia začal uverejňovať v novinách a časopisoch krátke prozaické útvary. V rokoch 1961 až 1971 bol režisérom Československého rozhlasu v Banskej Bystrici a neskôr redaktorom kultúrnej publicistiky Československého rozhlasu v Bratislave.
Založil režisérske stredisko rozhlasového štúdia v Banskej Bystrici a začal pracovať s hercami stredoslovenských divadiel. „Nebola to maličkosť, pretože nemali žiadnu skúsenosť s mikrofónom a začínali sme doslova od nuly.“
Zaspomínal si, že ako režisér niekedy dostával značne podradné texty z centrálnej dramaturgie v Bratislave. „Veci, ktoré sa tamojším režisérom nepáčili, dávali do Banskej Bystrice a Košíc, a bolo treba sa s tým vyrovnať. Takže som veľmi veľa na tých textoch pracoval.“
Jeho rukami preto prechádzalo množstvo textov od rôznych autorov. „Často som sa s tými textami hral, a to najmä z ohľadu na hercov, pretože niektoré nešli do úst. Robil som v nich úpravy, škrty, až som si raz povedal, že by som sa mohol pokúsiť napísať vlastnú hru,“ skonštatoval. Išlo o hru Sviatosť naivity, v ktorej účinkovali Karol Machata a Eva Poláková.
Ako povedal v jednom z rozhovorov – rozhlasu vďačí prakticky za všetko. „Nebyť rozhlasu, tak by som nikdy nebol divadelným autorom. Tam som sa naučil ctiť si slovo, váhu slova, dialóg, a to vám nedá nikto iný len rozhlas,“ podčiarkol s tým, že okrem rozhlasových hier písal aj pre divadlo a televíziu. „V každej som sa mohol oprieť o skúsenosť z rozhlasu,“ dodal.
V rokoch 1973 až 1976 bol vedúcim divadelného oddelenia Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky.
Do Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave prišiel v roku 1976. Ako šéf Činohry SND pôsobil do roku 1979. Od toho istého roku bol činný vo Zväze slovenských dramatických umelcov.
Poézia medziľudských vzťahov
Na javisku SND debutoval v roku 1972 prvou divadelnou hrou Sólo pre bicie (hodiny). Svoju osobitú filozofiu a poetiku prameniacu z poézie medziľudských vzťahov predstavil i v nasledujúcich divadelných dielach Sonatína pre páva (1975), Zurabája alebo Epitaf pre živého (1973), Prekroč svoj tieň (1974), Návraty (1977).
Za najpodstatnejšie v kritikách na jeho hry považoval to, že sa zhodovali v jednej veci – vyzdvihovali dialógy v nich. „To je základ. Ak viete robiť s dobrým dialógom, tak máte inštrument, ktorým posúvate dopredu dej, navodzujete atmosféru, vyjadrujete medziľudské vzťahy. V dialógu, ak ho viete robiť, je proste všetko,“ opísal v jednom z rozhovorov pre Slovenský rozhlas.
Zahradníkova tvorba prenikla na javiská mnohých krajín vrátane Ruska, Maďarska, Nemecka, Poľska, Fínska a iných. Bol tiež autorom niekoľkých televíznych dramatických inscenácií, z ktorých možno spomenúť úspešný päťdielny televízny seriál Tridsaťdeväť stupňov v tieni (1975).
Osvald Zahradník napísal a režíroval rozhlasovú hru Výsluch alebo čestné slovo fízla (1996), príbeh o neprípustnej manipulácii s ľudským vedomím. Bol tiež spoluautorom pôvodného rozhlasového seriálu Králikovci (od roku 1994), napísal vyše dvadsať dielov. Ako priblížil, pri tomto seriáli mohli ťažiť z dvoch zdrojov – dlhoročného rozhlasového seriálu Čo nového, Bielikovci? a druhým bol „nultý“ seriál Kontexty, ktorý sa vysielal približne rok pred začatím Králikovcov.
Ocenený štátnym vyznamenaním
V januári 2003 vtedajší slovenský prezident Rudolf Schuster udelil Osvaldovi Zahradníkovi štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy o rozvoj slovenskej dramatickej tvorby.
Získal aj ocenenie na XVIII. festivale rozhlasovej hry Bojnice 2003 v kategórii pôvodná rozhlasová hra 2001 až 2002 pre dospelých za hry Milénium, Pár-nepár, Únos.
Popredný slovenský dramatik Osvald Zahradník zomrel 16. augusta 2017 v Bratislave vo veku 84 rokov.
