Francúzsky herec Gérard Philipe, ktorý sa narodil 4. decembra 1922, sa stal najväčším povojnovým idolom, ktorého slávu nezrušila ani smrť. Spaľujúci pohľad jeho Cida, Juliena Sorela či Fanfána Tulipána vlieval ženám krv do tvárí.
Žil a pracoval v závratnom tempe, akoby vedel, že mu vymerali príliš málo času – iba 37 rokov. Mladý, charizmatický a svetoznámy herec si zahral v celkovo viac ako 30 filmoch a energia jeho romantických búrlivákov srší z filmového plátna dodnes.
„Vyžaruje z neho niečo, čo udržuje človeka v odstupe, čo si vynucuje rešpekt,“ rozprávali jeho kolegovia z divadla a hovorili mu „malý princ“. Zároveň však tento rodák z Cannes aj vo chvíľach svojej najväčšej slávy zostával tým „mladým chlapcom z južného Francúzska“.
Jérôme Garcin, autor knihy Posledná Cidova zima z minulého roka, na prebale knihy pripomína, že Philipe bol doslova zosobnením života, radosti z neho aj mladosti a smrť spôsobila, že takým zostal navždy.
Z detstva na Azúrovom pobreží mu ostali spomienky na nebo, more, hory a vôňu levandule. Na svet, ktorým ho sprevádzala jeho matka, pôvodom z Čiech. Volal ju Minou a ona jeho Gégé a vymýšľala si pre neho podivuhodné príbehy. Bola to prvá z dvoch osudových žien jeho života.
Tou druhou bola jeho manželka Nicole Fourcadová, s ktorou sa oženil v roku 1951 a mali spolu dve deti. Táto filozofka, etnologička, spisovateľka a novinárka neskôr prijala pseudonym Anne Philipová.
Predurčený pre herectvo
Sny mladého Gérarda o povolaní lekára sa rozplynuli na jednom večierku jeho rodičov, kde na želanie predniesol humoristickú bájku. „Váš syn je rodeným hercom,“ hovorili jeho matke. A Gérard už v tej chvíli prepadol kúzlu divadla. Na javisku si počínal úplne prirodzene, akoby svoje úlohy nehral, ale žil a dýchal.
Nepotreboval školy, nechal sa viesť inštinktom. Z provinčných scén prešiel rovno do parížskeho divadla Hébertot, do úlohy Caliguly v hre Alberta Camusa (1945). „Ukazuje správne duševnú opustenosť svojej postavy, až za hranice autorovej filozofie,“ písali doboví kritici.
V roku 1946 zažiaril ako knieža Myškin v prepise Dostojevského románu Idiot a zrodila sa nová hviezda, s ktorou sa stotožnila celá povojnová generácia mladých. „V tomto filme som začal cítiť svoje remeslo. Cítil som, že ma čaká veľká práca,“ spomínal neskôr. Nasledovali ďalšie úspešné filmy Väznica parmská (1948) podľa Stendhalovho románu a Diablova krása (1950).
Fanfán Tulipán
A potom prišiel jeho Fanfán Tulipán (1952). Neohrozený zvodca Fanfán sa stal legendou, ktorá nadchla milióny divákov. Pri nakrúcaní tejto snímky v réžii Christiana-Jacquea sa Philipe ocitol úplne v zajatí postavy, ktorú hral.
Skákal z trojmetrovej strechy, naskakoval na idúci vozík a vykonával kúsky tak riskantné, až sa tajil dych. Všetkých nakazil spoločnou chuťou smiať sa, skákať a robiť hlúposti.
A potom začal k údivu všetkých tento muž s tvárou anjela hrať úlohy nie práve kladných hrdinov. Taký bol jeho Julian Sorel z románu Červený a čierny (1954), ktorý neustále osciluje medzi dobrom a zlom, pokorou a ctižiadosťou. Alebo Octave Mouret z románu Émila Zolu Pot-Bouille (1957) či cynický zvodca Valmont v Nebezpečných známostiach (1959) Rogera Vadima.
V tom čase bol Philipe na vrchole. Nakrúcal jeden film za druhým a jazdil po svete s Národným ľudovým divadlom. Začal sám režírovať – v divadle, ale aj film Dobrodružstvo Tilla Ulenspiegla (1956).
Smrť prišla nečakane
Začiatkom leta 1959 sa vrátil domov po náročnom filmovaní v Mexiku a na jeseň ho zachvátila zhubná choroba. Jeho smrť tesne pred jeho 37. narodeninami prišla nečakane a ohromila svet. V kinách práve trhal rekordy jeho film Nebezpečné známosti a nikoho by nenapadlo, že jeho hviezda je na smrť chorá.
O jeho krátkej a vážnej chorobe vedeli len najbližší. Najväčšiu ťarchu niesla manželka Anne, ktorá sa rozhodla zatajiť svojmu mužovi, že mu v lepšom prípade zostáva niekoľko mesiacov života. Nakoniec to bolo iba 14 dní.
Zomrel 25. novembra 1959, pochovali ho v dedinke Ramatuelle neďaleko pobrežia Stredozemného mora. Tradovalo sa, že ho pochovali v jeho kostýme Cida z inscenácie drámy Pierra Corneille, ktorú v Národnom ľudovom divadle v roku 1951 naštudoval Jean Vilar.
Dva roky po jeho smrti dokonca vytlačili známky s jeho portrétom. A jeho meno v súčasnosti vo Francúzsku nesie niekoľko divadiel, ulíc a tiež festivalov. Jeho manželka Anne o ňom napísala dve knihy. Mala sociálne cítenie a dobre vnímala akékoľvek ohrozenie slobody. V 70. rokoch sa zaujímala o situáciu v Československu a zapojila sa do pomoci Charte 77.
