Majstrovstvá sveta v hokeji 2023 sú pre Slovákov už pár dní minulosťou. Naplniť primárny cieľ v podobe postupu medzi osmičku najlepších sa nepodarilo, čo napokon stačilo na konečnú deviatu priečku.
Vo výbere Craiga Ramsaysho preto, pochopiteľne, vládlo zo skorého konca sklamanie, ktoré doznieva aj pár dní po návrate z Rigy.
„Keď teraz vidím, kto hrá v semifinále, tak som sklamaný, že sme sa neprebojovali zo skupiny, pretože na týchto majstrovstvách sveta sme mohli dokázať viac. Na druhej strane, tí hráči, ktorí boli na MS po prvý raz, nabrali nové skúsenosti. Verím, že do budúcna sa poučili a v ich ďalšej kariére im to len pomôže,“ začal šampionátové hodnotenie Libor Hudáček.
Svoju púť na 86. majstrovstvách sveta začali Slováci bratským derby s Čechmi. Následne vyzvali Lotyšov, Kanaďanov a Švajčiarov. Plnú bodovú nádielku si odniesli len z duelu proti domácim. Solídny výkon, ktorý predviedli v zvyšných troch spomenutých stretnutiach proti papierovým favoritom, im stačil len na jeden bod.
Nečakané zakopnutie, strata dvoch bodov a komplikácie smerom k postupu do štvrťfinále spôsobil najmä súboj s Kazachmi. V posledných dvoch dueloch proti Slovincom a Nórom už nemohlo dôjsť k žiadnemu zaváhaniu. Potrebných šesť bodov Slováci aj získali, ani to však nakoniec nestačilo.
„Môžeme to povedať aj tak, že sa to lámalo v zápase proti Kazachstanu, ale aj s Čechmi sme mohli uhrať lepší výsledok. S Kanadou sme zas mohli uspieť v nájazdoch. Zápasov, v ktorých sme mohli získať viac bodov a zabezpečiť si postup, bolo viac,“ myslí si bronzový medailista z OH 2022 v Pekingu.
Fauly ho mrzia
Odchovanec novoveského hokeja patril vo všetkých siedmich stretnutiach k aktívnym hráčom. Na ľade ho bolo vidieť, snažil sa tvoriť a sám sa dostal aj do sľubných príležitostí. Prekonať súperovho brankára, až na samostatný nájazd v zápase s Kazachstanom, mu však nebolo súdené.
Jeho strelecké trápenie potvrdil aj moment z 59. minúty v dueli proti Nórom, keď po prihrávke Cehlárika netrafil prázdnu bránku. Šampionát nakoniec ukončil s jednou asistenciou.
„So svojím výkonom som bol spokojný, ale s tým, že som nepremieňal šance už nie. To ma spolu s vylúčeniami, ktoré som urobil, hnevalo najviac. Tie fauly pramenili z nervozity, keď som nevyužil nejakú šancu,“ stručne okomentoval svoje strelecké suchoty hráč českého majstra z Třinca.
Vyššie číslo pri jeho mene svieti v kolónke trestných minút. Štyri dvojminútové, jeden päťminútový a jeden trest do konca zápasu urobili z Hudáčka najtrestanejšieho muža základnej časti. Na nelichotivej prvej priečke sa drží aj po odohraní semifinálových duelov.
„Takéto niečo som nikdy v živote nezažil a už asi ani nezažijem. Musím sa z toho poučiť. Mňa osobne tieto fauly hnevali najviac zo všetkých. Viac ako spoluhráčov, viac ako rodinu, viac ako fanúšikov. Bol tam aj jeden nešťastný faul v zápase proti Kanade, po ktorom som dostal 25-minútový trest. Tam som toho hráča nechcel naraziť, on sa zvrtol pred mantinelom a už som nestihol zareagovať,“ opísal svoj pohľad na príliš veľký počet trestných minút Hudáček.
Veril v medailu
Ubehlo už jedenásť rokov od chvíle, kedy Slovákom zavesili na krk strieborné medaily po prehratom finále v Helsinkách. Tie mužstvo, na čele s kapitánom Zdenom Chárom, vtedy venovalo nebohému Pavlovi Demitrovi.
Ako jediný zo súčasného kádra zažil tieto chvíle na vlastnej koži práve Hudáček. V tom čase bol spoločne s Tomášom Tatarom najmladším členom tímu Vladimíra Vůjtka. Okrem pamätného gólu v semifinálovom stretnutí proti Čechom, sa do spomienok fanúšikov zapísal ako veľký zabávač, čo potvrdil aj počas osláv na Námestí SNP.
Za viac ako desaťročie sa toho veľa zmenilo, karta sa obrátila a z benjamínka sa stal ostrieľaný hráč. Na MS v Rige bol už Hudáček najskúsenejším a nastraším článkom slovenského národného tímu.
„Od spomínaného šampionátu som sa zmenil hodne. Na jednej strane, aj teraz bol vo mne ten známy Libor Hudáček. V kabíne boli srandy, tak ako pominulé roky. Na druhej strane som už mal zodpovednosť a snažil som sa každému pomôcť. Či sa mi to podarilo, už nechám na hodnotenie spoluhráčov,“ nechal sa počuť Hudáček, ktorý následne priznal, že pred majstrovstvami boli jeho vidiny podstatne iné.
„Pred šampionátom, keď som videl tie mužstvá, proti ktorým sme hrali, tak som im povedal, že ju šanca na zisk nejakého cenného kovu. Škoda, že chýbalo málo, aby sme postúpili do štvrťfinále, pretože tam sa už môže stať čokoľvek. Určite ma zmenilo aj to, že som otec, mám dve deti a situácie na šampionáte som bral už trocha inak ako predtým,“ pokračoval.
„Aj keď sa mi nedarilo skórovať, nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Každý večer pred spaním som si hovoril, že obetujem každý gól za to, aby sme dosiahli tímový úspech, pretože by som chcel opäť zažiť chvíle, ktoré nasledovali po MS 2012 alebo po OH v Pekingu 2022. Prísť na plné námestie a zažiť tú eufóriu s ľuďmi. To som chcel vštiepiť do chlapcov, škoda, že sa to tento rok nepodarilo,“ priznal úprimným tónom 32-ročný Harichovčan.
Rodina ide vtedy bokom
Z výpovedí Hudáčka je jasné, že hlad po úspechoch s národným tímom mu nechýba. V prípade, ak bude zdravý, v potrebnej hernej forme a dostane ďalšiu reprezentačnú pozvánku, slovenský dres si na vrcholnom podujatí bez váhania rád oblečie.
„Reprezentácii som vždy otvorený a chcem odohrať čo najviac, pretože kariéra športovca je krátka. Každé jedno pozvanie si vážim a keď budem mať formu a zdravie bude slúžiť, tak vždy rád prídem. Rodina o tom vie, že na dva-tri týždne ich dám v úvodzovkách mimo a venujem sa len hokeju,“ priblížil svoj vzťah k reprezentácii mladší z bratskej dvojice Hudáčkovcov.
Všetci sme dali egá nabok
Hrdý Spišiak má za sebou prvú sezónu vo farbách Třinca, ktorému sa upísal počas minulého leta na tri roky. Do českého veľkoklubu si to namieril po dvoch sezónach strávených v Rusku a Švajčiarsku. Koncom apríla ukončil klubovú sezónu najlepším možným spôsobom.
Spolu s ďalšími siedmimi Slovákmi v tíme dvihol nad hlavu majstrovský pohár, pre samotný Třinec už štvrtý v rade.
„Na začiatku to nevyzeralo, že by sme mohli zabojovať o titul, pretože v základnej časti sme skončili šiesti. Prvýkrát v histórii sa nám podarilo vyhrať titul zo šiesteho miesta. Páčilo sa mi, ako sa všetci chlapci zapli do play-off „moodu“ a všetci sme šli za tým jedným cieľom. Egá sme dali bokom a nakoniec šlo všetko tak, ako malo,“ skonštatoval strelec zlatého finálového gólu.
Odpoveď na otázku, prečo je mužstvo zo severovýchodu Česka v posledných rokoch také úspešne, však neposkytol. „To know-how, prečo je Třinec taký úspešný v posledných rokoch, sa do médií nehovorí. Každý hráč tam musí prísť a zažiť si to. Ja môžem povedať len to, že hráči sa deň pred play-off zmenia a vtedy človek zistí, o čom to je,“ uzavrel pre RTVS Hudáček.
