Fenomenálny hokejový brankár, dlhoročný reprezentant bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) a súčasný prezident Ruskej hokejovej federácie (FHR). To je Vladislav Treťjak, ktorý v pondelok (25. 4.) oslavuje jubilejných 70 rokov.
Neskorší začiatok
Vladislav Treťjak sa narodil 25. apríla 1952 v meste Dmitrov ležiacom 65 kilometrov od Moskvy. S hokejom začal relatívne neskoro, až ako 11-ročný. Predtým sa venoval plávaniu, futbalu a gymnastike. K športu mal blízko aj vďaka rodičom – otcovi vojenskému pilotovi a matke učiteľke telesnej výchovy.
Väčší záujem o hokej prejavil v roku 1963 po úspechu sovietskej reprezentácie na majstrovstvách sveta vo švédskom Štokholme, odkiaľ „zborná“ priniesla po dlhšom čase zlato. Stal sa žiakom športovej školy CSKA Moskva, kde si jeho brankársky talent všimol legendárny tréner Anatolij Tarasov.
V nábore ho pritom najprv nevybrali ako brankára, ale útočníka. Až sám Treťjak prišiel neskôr za trénerom Vitalijom Erfilovom s prosbou, že by chcel ísť do bránky.
Vďaka Tarasovi – otcovi sovietskeho, resp. ruského moderného hokeja, sa už ako 16-ročný stal brankárskou dvojkou A-tímu CSKA Moskva. Netrvalo dlho a Treťjak si svojimi výkonmi vybudoval doslova brankársky monopol nielen v CSKA, ale aj v reprezentácii.
Bezprecedentné úspechy
Brankárska legenda zbierala úspech za úspechom. S desiatimi zlatými, dvoma striebornými a jednou bronzovou medailou je Treťjak najúspešnejším jednotlivcom histórie majstrovstiev sveta. Okrem toho získal tri zlaté (1972, 1976, 1984) a jednu striebornú (1980) medailu na zimných olympijských hrách.
Bol oporou reprezentačných výberov ZSSR aj v čase, keď sovietska „zborná“ vybojovala zlato (1981) a bronz (1976) na prestížnom Kanadskom pohári. Má zlato aj z majstrovstiev Európy juniorov z roku 1969. Ako brankár armádneho klubu CSKA Moskva pozdvihol nad hlavu 13 titulov majstra ZSSR.
Celú svoju aktívnu športovú kariéru absolvoval v rodnej krajine a v klube, kde brankársky vyrástol. Ako 31-ročného ho v roku 1983 síce draftoval z 138. miesta klub NHL Montreal Canadiens, ale do najprestížnejšej hokejovej ligy sa z politických dôvodov nedostal.
V roku 1989 ho ako prvého Európana uviedli do Hokejovej siene slávy v kanadskom Toronte. Medzinárodná hokejová federácia (IIHF) v roku 2008 vyhlásila v kanadskom Quebecu All Star tím 20. storočia, do ktorého zaradila aj Treťjaka.
Päťkrát ho zvolili za najlepšieho hokejistu ZSSR, trikrát za najlepšieho hokejistu Európy a dvakrát sa stal najlepším brankárom majstrovstiev. Je držiteľ najvýznamnejších štátnych ocenení bývalého ZSSR aj súčasnej Ruskej federácie. Na ZOH 2014 v Soči zapálil spoločne s bývalou krasokorčuliarkou Irinou Rodninovou olympijský oheň.
Dárius Rusnák opísal, čím vynikal
Treťjak bol dôkazom, že špičkoví brankári sa nerodia len v Kanade či v Spojených štátoch amerických. Svojou technikou, výborným reakčným časom a štýlom chytania, pri ktorom takmer vôbec nepadal na ľad a chytal predovšetkým v stoji, sa odlišoval od zámorských brankárov.
„Vedel veľmi dobre útočníkom zmenšovať strelecké uhly. Okrem toho v bránke bol dosť hybký, vedel sa rýchlo presúvať z jednej strany na druhú, na čo bol zvyknutý z domácej súťaže, kde sa útočníci snažili strieľať v podstate do prázdnej bránky. On tomu vedel výborne čeliť práve tým, že vedel tvz. rozštep, čo vtedy iní brankári až tak neovládali. On bol jedným z prvých, kto s týmto prišiel, že roztiahol nohy cez celú bránku,“ povedal o ňom svojho času bývalý reprezentant SR Dárius Rusnák.
Pri žiadnom z úspechov „zbornej“ ho nevystriedali, jedine na ZOH v americkom Lake Placid v roku 1980. Vo finále sa stretla s domácim výberom tvoreným výlučne mladíkmi z univerzít. Treťjaka nahradil Vladimir Myškin a ZSSR prehral. Víťazstvo amerických mladíkov sa doteraz považuje za jeden z hokejových zázrakov.
V roku 1983 ukončil Treťjak aktívnu kariéru a začal pôsobiť na rôznych funkcionárskych postoch vo svojom materskom klube CSKA. Po získaní vojenskej hodnosti plukovníka sa stal v roku 1987 členom športového výboru ministerstva obrany.
Do zámoria sa nakoniec dostal po zmene politického režimu v ZSSR. Štrnásť rokov pôsobil ako tréner brankárov v americkom klube NHL Chicago Blackhawks. Jeho rukami prešli brankári Dominik Hašek, Ed Belfour či Martin Brodeur, ktorí sa neskôr stali oporami svojich tímov.
Jeho syn Dimitrij je zubár a dcéra Irina právnička. Po stopách nezabudnuteľného hokejového brankára sa vydal až jeho vnuk Maxim Treťjak.
