Fínsko, ako aj Švédsko, sa podľa amerických zdrojov denníka The Times chystajú v lete vstúpiť do Severoatlantickej aliancie (NATO) a ukončiť tak svoju vojenskú neutralitu. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg sa už vyjadril, že ak severské krajiny požiadajú o vstup do Aliancie, ich prijatie bude rýchle.
Podľa analytikov ide o reakciu na ruskú inváziu na Ukrajinu, ktorá rovnako ako tieto severské krajiny nie je členom žiadnej spojeneckej obrannej organizácie. Lotyšsko, Litva, Estónsko, Dánsko, Nórsko i Island, teda zvyšné krajiny severu a severovýchodu Európy, patria k NATO. Prečo zostalo Fínsko neutrálne?
Sovieti si vylámali zuby v zimnej vojne
Koncom novembra 1939 sa malo stať Fínsko po Poľsku ďalšou obeťou paktu Molotov – Ribbentrop. Na rozdiel od Poľska, ktoré sa pred sovietskou inváziou urputne bránilo nacistickému útoku a bolo vyčerpané, fínska húževnatá obrana spôsobila jednu z najväčších potúp v dejinách Červenej armády.
Samotnému útoku predchádzali nároky ZSSR na Fínsko. Moskva požadovala od Helsínk bezprecedentné územné nároky, medzi ktorými bola strategicky dôležitá Karelská šija – vrátane niekoľkých ostrovov vo Fínskom zálive.
Sovieti tiež chceli na 30 rokov prenajať polostrov Hanko s rovnomenným prístavom, aby tam mohli zriadiť námornú základňu.
Fíni tieto požiadavky odmietli, preto ZSSR zrušil dohodu o neútočení z roku 1932 a o dva dni na to začal ofenzívu. Sovietsky vodca Josip Stalin chcel dobyť Fínsko ako celok, operácia mala trvať dva týždne.
Napokon z toho bola 104 dní trvajúca vojna, pri ktorej brániaci sa Fíni spôsobovali Červenej armáde nevídané straty. Postup Sovietov bol pomalý, straty vysoké.
Fíni stratili 23 000 mužov, ťažko sa zranilo ďalších takmer 50 000. Sovietske straty boli však mnohonásobne vyššie, v zimnej vojne padlo vyše 130 000 vojakov.
Výsledkom vojny, ktorú ukončila moskovská mierová dohoda, bolo zachovanie suverenity Fínska. Severská krajina však stratila rozsiahle územia Karélie, vrátane priemyselného mesta Viipuri (v súčasnosti ruský Vyborg), územia v oblasti Salla a svoju časť Rybárskeho polostrova na pobreží Barentsovho mora.
Fíni chceli územia naspäť
Vojenská história medzi ZSSR a Fínskom sa však ani týmto neskončila. Neutrálnu fínsku budúcnosť azda ešte väčšmi ovplyvnila tzv. pokračovacia vojna, ktorá sa vliekla od leta 1941 až do septembra 1944.
Fínsko, podporované zbraňami i personálne Treťou ríšou, zaútočilo na Sovietov v rámci nemeckej invázie do Sovietskeho zväzu v snahe dobyť stratené územia naspäť. Na začiatku sa fínskym a nemeckým jednotkám darilo dobýjať sa cez sovietsky odpor, píše web fínskeho rozhlasu a televízie yle.fi.
Nemcov však dlhotrvajúca vojna na viacerých frontoch vyčerpávala, a to ako materiálne, tak aj ľudsky a ekonomicky. Sovieti začali mať prevahu a postupovali smerom na západ, postihlo to aj fínsky front. V roku 1944 sa opäť bojovalo aj na fínskom území.
Do západných štruktúr ich nevpustili aj reparácie
Ako informuje web, po zúfalej fínskej obrane sa v septembri 1944 opätovným moskovským mierom pokračovacia vojna skončila. Fíni sa definitívne museli vzdať svojich území tak, ako tomu bolo po prvej sovietsko-fínskej vojne.
Dôležitým aspektom pre fínsku neutrálnu budúcnosť boli obrovské reparácie, ktoré muselo Fínsko zaplatiť Sovietskemu zväzu. Fínsky diplomat a vedecký pracovník v politológii Klaus Törnudd pripomína, že dvere do NATO malo Fínsko zabuchnuté bezprostredne po vojne. Dôvodom sú práve reparácie.
Törnudd vo svojej štúdii Fínska neutralita v priebehu Studenej vojny tiež uviedol, že až do roku 1956 boli na území tejto severskej krajiny sovietske vojenské základne. Moskva tak mala na Helsinki značný vplyv, aj preto sa k NATO nemohli pripojiť.
Neutralita ako jediná alternatíva
„Jediná zostávajúca alternatíva pre krajinu bolo nezaradenie sa do mocenských blokov súbežne s deklarovaním neutrality,“ píše diplomat. Krajina tak zostala aj mimo Severoatlantickej aliancie, aj mimo Organizácie Varšavskej zmluvy.
V roku 1948 podpísali Fíni so Sovietmi bezpečnostnú dohodu, ktorou Sovieti síce definitívne uznali suverenitu Fínov a garantovali im bezpečnostné záruky, ale získali aj väčší vplyv na dianie v krajine tisícich jazier. Dohoda okrem toho hovorila o fínsko-sovietskom priateľstve a vzájomnej spolupráci.
Tá však bola počas celého trvania Studenej vojny demokratická. Na jej čele bol doteraz najdlhšie slúžiaci prezident Urho Kekkonen, ktorý ju viedol v rokoch 1956 až 1982.
V krajine fungovala trhová ekonomika a Kekkonenovi sa darilo napriek zložitým podmienkam Studenej vojny udržiavať dobré vzťahy ako so ZSSR, tak s NATO a Západom, pripomína Törnudd.
Zlomový rok 1991
Po roku 1982 sa vlády v krajine ujal Mauno Koivisto, ktorý bol prezidentom do roku 1994. Podarilo sa mu hlbšie integrovať Fínsko do medzinárodných štruktúr, k čomu mu napomohol dobrý vzťah s posledným sovietskym lídrom Michajlom Gorbačovom i perestrojka.
V oblasti zahraničnej politiky Koivisto najprv naďalej razil politiku neangažovanosti, pripomína web suomenpresidenti.fi, ktorý sa venuje životopisom fínskych hláv štátu. Zlom však nastal v roku 1991 rozpadom ZSSR.
V septembri toho roku Fínsko rozviazalo zmluvu o spolupráci s rozpadajúcou sa veľmocou a začalo s integračným procesom v rámci Európy a Západu. Tým sa prezident Koivisto stal z človeka, ktorý dovtedy hral na istotu, lídrom radikálnych zmien. Usúdil, že je na to čas, pripomína portál.
Fínske snaženie o vstup do EÚ vyvrcholilo v roku 1995, keď krajina rozšírila rady Únie. To už bol na jej čele Koivistov nástupca Martti Ahtisaari. Krajina tisícich jazier aj napriek tomu, že zostala neutrálna aj po rozpade ZSSR začala spolupracovať s NATO na viacerých úrovniach.
V súčasnosti, keď Fínsko spolu so Švédskom uvažuje o vstupe do NATO, má Rusko námietky. Moskva podľa hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova varuje pred takýmto rozšírením Aliancie. Podľa nej tento krok stabilitu do Európy neprinesie.
Fínsko, podobne ako ostatné členské štáty Únie i NATO, odsúdilo ruskú vojenskú inváziu na Ukrajinu.
