Pred 140 rokmi sa narodila nórska spisovateľka Sigrid Undsetová. Za svoju historickú románovú trilógiu Kristína Vavrincová (Kristin Lavransdatter) získala aj Nobelovu cenu za literatúru.
Nórska prozaička, poetka a dramatička sa narodila 20. mája 1882 v Dánsku. Jej matka bola Dánka, jej otec bol však významný nórsky archeológ Ingvald Undset. Práve on vzbudil v mladej Sigrid záujem o históriu, zomrel však po dlhodobej chorobe, keď mala len 11 rokov.
Po otcovej smrti sa rodina ocitla v existenčných problémoch. Matka ostala sama s tromi deťmi a situáciu finančne nezvládala. Aj preto Sigrid urýchlene absolvovala ročný úradnícky kurz a niekoľko rokov pracovala ako úradníčka. Začala ako 16-ročná, počas práce študovala a tvorila.
Životy bežných žien
Svoj prvý román Pani Marta Oulieová publikovala v roku 1907. Úvodnou vetou diela – „Podviedla som svojho manžela“ – šokovala svojich čitateľov.
V ňom, ako aj v niekoľkých nasledujúcich románoch a poviedkach (Šťastný vek, Jenny, Jar), sa venovala hlavne bežnému život vtedajších žien, medziľudským vzťahom a rodinným problémom na pozadí mesta, v ktorom žila – v Osle, vtedajšej Kristianii.
Zachytávala ženy bohaté i chudobné, pracujúce i v domácnosti. Nesústredila sa ani tak veľmi na postavenie žien, ako skôr na ich poslanie v rámci manželstva a rodiny. Odmietala feminizmus.
Dva roky po prvom románe odišla študovať do Nemecka a neskôr do Ríma, kde stretla aj svojho budúceho manžela nórskeho maliara Andersa Svarstada. Toho si vzala za muža v roku 1912. Manželstvo však nevydržalo dlho.
Po rozpade vzťahu sa presťahovala do Lillehammeru, kde sa starala o svoje tri deti a pokračovala v tvorbe. Jedno z jej detí, prostredná dcéra Mary Charlotte, bola mentálne hendikepovaná a zomrela ako 20-ročná.
Vo svojich dielach sa v témach vzdialila od zobrazenia vtedajšej spoločnosti a začala sa venovať písaniu historických románov najmä z obdobia stredoveku. Taká je aj trilógia Kristína Vavrincová (1920-22), ktorá patrí k vrcholným dielam nórskej literatúry.
Za románovú kroniku odohrávajúcu sa v 14. storočí získala v roku 1928 Nobelovu cenu za literatúru. Opisuje v nej život v Nórsku počas stredoveku skrz portrét jednej ženy od jej narodenia až po smrť.
Viera v tvorbe
Ďalším významným dvojdielnym historickým románom z obdobia 13. storočia je Olav Audunssön v Hestvikenu (1925) a Olav Audunssön a jeho deti (1927).
Jej tvorbu silno ovplyvnila aj viera. V roku 1924 konvertovala na katolicizmus. Vo vtedy prevažne luteránskom Nórsku to bolo nezvyčajné, ba priam škandalózne.
Ťažké chvíle pre ňu nastali s príchodom druhej svetovej vojny. Ako zástankyňu demokracie ju a jej knihy v Nemecku zakázali a po vpáde Nemecka do Nórska musela urýchlene opustiť krajinu a uchýliť sa v neutrálnom Švédsku.
Vo Švédsku sa dozvedela, že počas bojov s Nemeckom zahynul jej najstarší syn. Vydala sa na dlhé putovanie cez Sovietsky zväz a Japonsko, aby sa nakoniec usadila v Spojených štátoch, kde pokračovala v burcovaní proti fašizmu.
Naspäť do Nórska sa vrátila v roku 1945, k literárnej tvorbe sa však už nevrátila. Vojna ju zlomila nielen ako autorku, ale aj ako ženu. Zomrela 10. júna 1949 v Lillehammeri.
