Vivien Leighová, celým menom Vivian Mary Hartley, bola anglická filmová a divadelná herečka. Filmovú nesmrteľnosť nadobudla hraním dvoch najznámejších južanských krásavíc americkej literatúry – Scarlett O’Harovej a Blanche DuBoisovej.
Narodila sa 5. novembra 1913 v meste Darjeeling v Indii. Bola dcérou anglického burzového makléra a jeho írskej manželky. Rodina sa vrátila do Anglicka, keď mala šesť rokov. Vzdelávala sa prostredníctvom kláštorov v Anglicku aj v Európe. Inšpiráciu našla vo svojej spolužiačke Maureen O’Sullivanovej a vydala sa na hereckú dráhu.
V roku 1932 sa zapísala na londýnsku Kráľovskú akadémiu dramatického umenia. V tom istom roku sa vydala aj za svojho prvého manžela, britského advokáta Herberta Leigha Holmana. Jeho druhé meno prijala ako svoje profesionálne.
Po svojom filmovom debute vo filme Things Are Looking Up (1934) sa objavila v niekoľkých ďalších britských „rýchlokvasených“ filmoch. Neskôr sa prvýkrát objavila aj v divadelnom predstavení The Green Sash (1935).
Ako uvádza portál Britannica, v tomto období svojej kariéry síce mala slabý javiskový hlas, no jej ohromujúci prejav a krásu nebolo možné ignorovať. V roku 1935 s ňou podpísal zmluvu filmový magnát Alexander Korda.
Románik so ženatým hercom
Počas svojho prvého výbuchu filmovej slávy si Leighová začala románik s britským hercom Laurencom Olivierom, ktorý bol v tom čase ženatý s herečkou Jill Esmondovou.
Milenci sa následne spolu objavili na javisku i na filmovom plátne. Išlo najmä o Kordove filmy Požiar nad Anglickom (Fire Over England, 1937) a 21 dní (21 Days, 1940).
V roku 1938 Olivier a Leighová odcestovali do Hollywoodu. On preto, aby si zahral vo filme Samuela Goldwyna Búrlivé výšiny (Wuthering Heights, 1939). Ona preto, aby sa zúčastnila konkurzu na veľmi žiadanú úlohu Scarlett O’Harovej v produkcii Davida O. Selznicka podľa bestselleru Margaret Mitchellovej Odviate vetrom (Gone with the Wind, 1939).
Na prekvapenie ľudí z branže túto úlohu získala aj napriek konkurencii stoviek uchádzačiek. Jej nezabudnuteľné stvárnenie Mitchellovej húževnatej hrdinky, jej prinieslo nielen medzinárodnú popularitu, ale aj Oscara.
Tento profesionálny vrchol zavŕšila v roku 1940 svadbou s Olivierom. Novomanželia si následne zahrali v historickej dráme Tá Hamiltonova žena (That Hamilton Woman, 1941), ktorú Sir Winston Churchill označil za svoj najobľúbenejší film všetkých čias.
Počas nakrúcania filmu Caesar a Kleopatra v roku 1944 (do kín ho uviedli až v roku 1946) Leighová otehotnela. Na pľaci sa jej však stala nehoda, takže o dieťa prišla.
Krehké zdravie
Niektorí filmoví historici pripisujú jej neskorší boj s maniodepresívnou psychózou práve tejto udalosti. Iné správy však uvádzajú, že príznaky choroby sa u nej prejavili už koncom 30. rokov 20. storočia.
Napriek svojmu krehkému zdraviu (trpela aj tuberkulózou) pokračovala v práci vo filmoch a v divadlách v Anglicku a Amerike. V 40. rokoch 20. storočia absolvovala rozsiahle turné s divadelnými spoločnosťami Old Vic a Stratford s klasickými produkciami.
Druhého Oscara získala za strhujúce stvárnenie tragicky pomýlenej Blanche DuBoisovej vo filme Električka zvaná Túžba (A Streetcar Named Desire, 1951), filmovej verzie hry Tennesseeho Williamsa.
Psychická a fyzická nestabilita Leighovej, ktorú ešte zhoršovalo jej manželstvo s Olivierom (rozviedli sa v roku 1960), jej koncom 50. a začiatkom 60. rokov čoraz viac sťažovala prácu.
Vydržala však dosť dlho na to, aby podala vynikajúce filmové výkony vo filmoch Rímska jar pani Stoneovej (The Roman Spring of Mrs. Stone, 1961) a Loď bláznov (Ship of Fools, 1965). A tiež aby si zahrala v broadwayskej adaptácii muzikálu Tovarich z roku 1963, s katastrofálnou produkciou, za ktorú však Leigh získala cenu Tony.
Svoju kariéru zakončila triumfom v newyorskej inscenácii Ivanov Antona Pavloviča Čechova z roku 1966. Leighová bola uprostred skúšok na divadelnú inscenáciu hry Edwarda Albeeho A Delicate Balance, keď ju našli 8. júla 1967 mŕtvu v jej londýnskom byte.
