Taliansky lekár a fyzik Luigi Galvani sa narodil 9. septembra 1737 v Bologni. Počas života skúmal povahu a účinky elektriny, o ktorej veril, že sa nachádza v živočíšnom tkanive.
Jeho objavy viedli k vynálezu voltovho stĺpu. Je to druh batérie, ktorá umožňuje stály zdroj elektrického prúdu. Informoval o tom portál Britannica. Zomrel 4. decembra 1798.
Galvani nasledoval otcovu voľbu medicíny a začal študovať na Bolonskej univerzite, ktorú ukončil v roku 1759. Po získaní titulu doktora medicíny s prácou o vzniku a vývoji kostí, ho vymenovali za lektora anatómie na Bolonskej univerzite a profesora pôrodníctva na samostatnom Inštitúte umenia a vied.
V roku 1762 sa oženil s Luciou, jedinou dcérou profesora Galeazziho z Bolonskej akadémie vied, ktorej predsedom sa Galvani stal v roku 1772. Jeho raný výskum sa venoval porovnávacej anatómii, napríklad štruktúre obličkových kanálikov, nosovej sliznice a stredného ucha – s príklonom k fyziológii.
Experimentoval na svaloch žaby
Galvaniho rozvíjajúci sa záujem naznačili jeho prednášky o anatómii žaby v roku 1773 a o elektrofyziológii koncom 70. rokov 17. storočia. Po tom, ako získal elektrostatický stroj (zariadenie na výrobu iskier) a Leydenskú nádobu (zariadenie na uchovávanie statickej elektriny), začal experimentovať so stimuláciou svalov elektrickými prostriedkami.
Z jeho zápisníkov vyplýva, že od začiatku 80. rokov 17. storočia zostala elektrina zvierat jeho hlavnou oblasťou výskumu. Pripisujú sa mu mnohé dômyselné pozorovania a pokusy.
V roku 1786 napríklad dosiahol svalovú kontrakciu u žaby tak, že sa počas elektrickej búrky dotkol jej nervov nožnicami.
Návštevník jeho laboratória zasa spôsobil, že nohy žaby stiahnutej z kože kopali, keď sa skalpelom dotkol bedrového nervu zvieraťa pri aktivovanom elektrickom stroji. Galvani sa ďalšími pokusmi uistil, že zášklby skutočne súvisia s elektrickým pôsobením.
Zášklby vyvolal aj bez pomoci elektrostatického stroja tak, že do miechy žaby vtlačil medený háčik a zavesil ho na železné zábradlie. Kovovým oblúkom spájajúcim svaly nôh a nervy, ktoré medzi nimi vedú, vytvoril náhradu za elektrostatický stroj.
Predstavil novú formu „živočíšnej“ elektriny
Galvani odložil oznámenie svojich zistení až do roku 1791, keď publikoval svoju esej De Viribus Electricitatis in Motu Musculari Commentarius (v preklade Komentár o účinku elektriny na pohyb svalov).
Dospel k záveru, že živočíšne tkanivo obsahuje dovtedy zanedbávanú vrodenú silu, ktorú nazval „živočíšnou elektrinou“, ktorá aktivuje nervy a svaly, keď sú spojené kovovými sondami.
Domnieval sa, že táto nová sila je formou elektriny popri „prirodzenej“ forme, ktorú produkuje blesk alebo elektrický úhor, a popri „umelej“ forme, ktorú produkuje napr. trenie.
Za najdôležitejší orgán na vylučovanie tejto „elektrickej tekutiny“ považoval mozog a za jej vodiče do svalov nervy.
Spor medzi Galvanim a Voltom
Galvaniho vedeckí kolegovia vo všeobecnosti akceptovali jeho názory, ale našli sa skeptici. Medzi nich patril napríklad Alessandro Volta, významný profesor fyziky na univerzite v Pavii a vynálezca voltovho stĺpu.
Spätne sa ukazuje, že Galvani aj Volta mali čiastočne pravdu a čiastočne sa mýlili. Galvani mal pravdu, keď pripisoval svalové kontrakcie elektrickému podnetu, ale mýlil sa, keď ho označil za „živočíšnu elektrinu“.
Volta správne poprel existenciu „živočíšnej elektriny“, ale mýlil sa, keď tvrdil, že každý elektrofyziologický efekt si vyžaduje dva rôzne kovy ako zdroje prúdu.
Galvani, ktorý sa vyhýbal polemike o svojom objave, pokračoval vo svojej práci učiteľa, pôrodníka a chirurga. Liečil bohatých aj chudobných bez ohľadu na honorár.
Vyhodili ho z fakulty pre nesúhlas s novým politickým zriadením
Galvaniho oddaná manželka a spoločníčka zomrela 30. júna 1790 vo veku 47 rokov. Ich manželstvo bolo bezdetné. V posledných rokoch svojho života Galvani odmietol prisahať vernosť novej Cisalpinskej republike, ktorú založil Napoleon.
Následne bol vyradený zo zoznamov fakulty a prestal dostávať plat. Odmietol pomoc a veľmi zarmútený sa presťahoval do starého domu Galvaniovcov, v ktorom žil jeho brat.
Vyradenie z radov akademikov bolo pre Galvaniho skľučujúce a podpísalo sa to na jeho zdravotnom stave. Zomrel 4. decembra 1798 v rodnom dome vo veku 61 rokov, v čase, keď svet stál na prahu veľkej elektrickej revolúcie.
Podľa portálu Britannica bol Galvani pre Voltu hlavným podnetom na objavenie zdroja elektrického prúdu s konštantným prúdom, ktorým bola Voltova batéria. Tento objav viedol k nasledujúcej ére elektrickej energie.
Okrem toho Galvani otvoril cestu k novému výskumu fyziológie svalov a nervov a k celému predmetu elektrofyziológie.
