Žilinský rodák, filmový režisér, scenárista, ale aj príležitostný herec Martin Šulík vo štvrtok (20. 10.) oslavuje svoje šesťdesiate narodeniny. Nikdy nemal vzor v jednom konkrétnom režisérovi. Kinematografia 60. rokov ho ale fascinovala natoľko, že aj vďaka nej išiel študovať filmovú réžiu.
„Vždy som mal rád kinematografiu 60. rokov. Bol to vrcholný moment v dejinách kinematografie, kedy vzniklo veľmi veľa zaujímavých filmov. Reflektovali život spoločnosti a zároveň objavovali nové možnosti filmového média. Mal som pocit, že film je niečo podstatné. Môže nielen zabávať, ale aj ovplyvňovať vedomie spoločnosti. Filmy 60. rokov mali priamy vplyv na to, že som šiel študovať filmovú réžiu,“ vyznal sa pri príležitosti svojho jubilea.
Ako ďalej vysvetlil, ovplyvnili ho všetky nové vlny. A to francúzska, česká nová vlna, free cinema v Anglicku a zo slovenských autorov sa mu najviac páčili Elo Havetta, Dušan Hanák, Juraj Jakubisko, Štefan Uher a Peter Solan.
Narodil sa 20. októbra 1962 v Žiline. Má troch bratov – divadelných režisérov Antona a Juraja, a dokumentaristu Mareka. Ich nebohý otec Anton pôsobil ako herec v žilinskom a martinskom divadle.
Už počas štúdií filmovej a televíznej réžie na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave natočil niekoľko zaujímavých filmov: Vešiak, Posledná večera pána, Životopis (1981-1982), Túlavý psík, Stretnutie na inzerát, Rozhovor (1982-1983), Dvor, Pán Puntila a jeho sluha Matti (1983-1984), Skon Paľa Ročku (1985).
Štúdium absolvoval v roku 1986 stredometrážnym hraným filmom Staccato. Ďalej natočil dokumenty Dosky, ktoré znamenajú divadlo (1987), Ticho (1988), Maličký som (1988), Hurá (1989), Stolička (1989), Etika a politika (1990), Zem, voda a vzduch (1990). Spolu s Mariánom Zacharom napísal scenár k filmu Postoj (1988).
Asistent réžie
V rokoch 1986 až 1991 pôsobil ako asistent réžie v Štúdiu krátkych filmov. Príležitostne režíroval v divadle a nakrúcal dokumentárne filmy.
Ako herec si Šulík prvú väčšiu úlohu zahral v roku 1984 vo filme Uhol pohľadu, kde stvárnil postavu študenta Ivana Stoklasa, zahral si napríklad aj žandára vo filme Kára plná bolesti (1985) a Frca v Zakázanom uvoľnení (1986), alebo farára v snímke Výlet (2002).
Spolupracuje s úzkym okruhom priateľov
Podľa Šulíka je film kolektívne umenie. „Je dôležité, aby sa ľudia pri tvorbe dokázali spolu rozprávať, aby mali podobný názor na spoločnosť, na život, aby vyznávali podobné hodnoty. Od začiatku spolupracujem s úzkym kruhom priateľov. So scenáristami Ondrejom Šuhajom, Marekom Leščákom, Dušanom Dušekom. Prvý scenárista, s ktorým som spolupracoval, bol Marián Zachar,“ vysvetlil.
Z kameramanov spolupracuje najmä s Martinom Štrbom, Martinom Šecom, Martinom Kollárom, s Richardom Krivdom. Architektom väčšiny jeho filmov bol Fero Lipták, kostýmy navrhoval Milan Čorba i kostýmové výtvarníčky Mona Hafsahl, Anita Hroššová a Katka Hollá. Hudbu komponoval Vlado Godár.
„Keď robíte film, snažíte sa obklopiť ľuďmi, s ktorými je vám dobre a s ktorými si rozumiete,“ dodal jubilant.
Režisérske začiatky
Režisérsky debut celovečerného hraného filmu absolvoval v roku 1991 filmom Neha, ku ktorému mu scenár napísal Ondrej Šulaj, neskôr jeho dlhoročný spolupracovník.
Šulík ďalej režíroval filmy Všetko čo mám rád (1992), Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997), Krajinka (2000), Slnečný štát (2005), Cigán (2011), Tlmočník (2018) či Muž so zajačími ušami (2020).
Jeho diela sa stretli s veľkým ohlasom a získali ocenenia. Najviac z nich ocenili film Záhrada, ktorý získal viacero Českých levov, Cenu slovenskej filmovej kritiky, niekoľko ocenení na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Karlove Vary, Cenu českých filmových kritikov, aj slovenského Igrica. Jeho filmárske umenie bolo viackrát ocenené Národnou filmovou cenou Slnko v sieti.
Uspel tiež na festivaloch v Mannheime (Nemecko), Cottbuse (Nemecko), Bologni (Taliansko), Turíne (Taliansko), Saint Etienne (Francúzsko) a v Belforte (Francúzsko). Nomináciu na Českého leva získal aj za film Slnečný štát (2005).
Mnohé z jeho filmov vybrala Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA) do výberu na oscarové nominácie.
V snímke Krajinka po prvý raz scenáristicky spolupracoval s Dušanom Dušekom. Spracoval aj materiál o nerealizovaných filmoch Juraja Jakubiska (2001).
Nakrútil tiež úspešný dokument Klíč k určovaní trpaslíků aneb Poslední cesta Lemuela Gullivera (2002) o živote českého režiséra Pavla Juráčka.
V roku 2007 sa režijne a čiastočne aj scenáristicky podieľal na dokumentárnom filme o Martinovi Slivkovi, jednej z najvýznamnejších postáv slovenskej kinematografie, tvorcovi slovenského dokumentárneho národopisného filmu a etnografovi s názvom Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy.
V ankete Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Desať umelecky najhodnotnejších filmov 90. rokov sa umiestnili všetky jeho dovtedy hrané filmy.
Premietanie aj v Kanade
V januári 2003 premietali niektoré Šulíkove filmy v kanadskom Montreale v rámci Mesiaca slovenskej kultúry pre vybraný okruh divákov.
Do jeho bohatej televíznej a dokumentárnej tvorby patrí aj 26-dielny cyklus Zlatá šedesátá (2009), seriál Československý filmový zázrak (2014), celovečerné filmy 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna (2010), Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy (2007), Viliam Gruska – pútnik slovenským časom (2013), Milan Čorba (2014), Milan Sládek (2020) a iné.
Publikácia 5 scenárov
Slovenský filmový ústav vydal v roku 2003 výpravnú publikáciu piatich autorov – Ondreja Šulaja, Mareka Leščáka, Dušana Dušeka a Šulíka s názvom 5 scenárov. Prináša kompletné znenie scenárov k filmom Neha, Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis Pictus a Krajinka.
Kniha navyše vďaka bohatej obrazovej prílohy približuje mnohé neopakovateľné scény z obľúbených filmov. Z roku 2011 pochádza jeho film Cigán. Za ten sa Šulík stal držiteľom Ceny Elsa Morante Cinema Bratislava 2012, ktorú udeľuje Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave.
Na najväčšom nesúťažnom filmovom festivale v Českej republike, ktorý organizuje Asociácia českých filmových klubov, si Šulík v júli 2012 prevzal výročnú cenu, ocenenie za humanizmus, citlivosť, provokatívnu spiritualitu a premýšľavosť svojich snímok.
V bratislavskom Kine Lumiére v rámci Putovného Projektu 100 – 2012 v septembri 2012 premietli režisérsky debut Šulíka Neha, celovečerný film, ktorý vznikol v štúdiách Koliba.
V rokoch 2016 až 2019 bol prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA). Doteraz pôsobí na VŠMU ako pedagóg.
