Obľúbený a charizmatický herec, predstaviteľ dramatických aj komediálnych úloh. Taký bol Pavol Mikulík, ktorý počas svojej hereckej dráhy účinkoval v približne 500 filmoch a inscenáciách.
V roku 1993 utrpel ťažkú mozgovú príhodu, aj po nej sa však dokázal vrátiť na javisko. Herec zomrel pred 15 rokmi.
Pavol Mikulík sa narodil 2. marca 1944 v Prešove. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave absolvoval v roku 1965. Do roku 1968 bol členom Činohry Slovenského národného divadla, neskôr členom Divadla Na korze a členom činohry Divadla Nová scéna v Bratislave.
Na Novej scéne pôsobil v rokoch 1977-1980 vo funkcii umeleckého šéfa. V roku 1984 začal prednášať na VŠMU, od roku 1987 ako docent, v roku 1990 zastával funkciu prorektora VŠMU.
S herectvom začínal už ako sedemročný chlapec v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, kde vytvoril desiatky chlapčenských postáv. Sporadicky vystupoval aj v rôznych úlohách v Slovenskom národnom divadle. Napríklad ako 9-ročný hral v inscenácii o Strakonickom gajdošovi.
Ako dospelý ukázal na javisku veľa hereckej tvorivosti, hral úlohy lyrické, ironické, groteskné, aj tragické.
Do jeho repertoáru patrili klasické inscenácie ako Čechovove Tri sestry, Shakespearova dráma Richard III., či Smrť obchodného cestujúceho od Arthura Millera.
Pravidelne účinkoval v rozhlase, v televíznych inscenáciách, vo filme a v dabingu. Archív Rozhlasu a televízie Slovenska obsahuje približne 500 filmov a inscenácií, v ktorých hral.
Patril medzi najobsadzovanejších hercov
Jednou z jeho prvých skúseností pred kamerou bol televízny film Žena v baraku (Franek Chmiel, 1962) a film Každý týždeň sedem dní (Eduard Grečner, 1964). Popri divadle sa venoval väčšinou televíznej tvorbe a už v 70. rokoch 20. storočia patril medzi najobsadzovanejších hercov.
Účinkoval v známom televíznom filme Mário a kúzelník, ktorý na motívy poviedky Thomasa Manna nakrútil Miroslav Luther (1976). Film bol ocenený na Medzinárodnom televíznom festivale Monte Carlo.
Veľká herecká príležitosť na Mikulíka čakala v podobe snímky Tisícročná včela režiséra Juraja Jakubiska (1983), ktorý ho o dva roky neskôr obsadil do roly richtára v rozprávke Perinbaba. Pavol Mikulík hral tiež vo filme Stana Párnického Južná pošta (1987) a hlavnú úlohu vytvoril v trpkej komédii Štefana Uhera Správca skanzenu (1988).
Uplatnil sa aj ako dabingový herec, prepožičal svoj hlas napríklad poľskému hercovi Jerzymu Binczyckému v známom filme Mastičkár.
Pri nakrúcaní v Košiciach utrpel 8. júla 1993 rozsiahlu cievnu mozgovú príhodu. Až po niekoľkých hodinách ho na hotelovej izbe našiel jeho kolega a priateľ Stano Dančiak, ktorý privolal lekársku pomoc. Následky mŕtvice boli rozsiahle, Pavol Mikulík čiastočne ochrnul a ostal pripútaný na vozík.
So svojím stavom sa však vyrovnával hrdinsky. Žil v bratislavskom penzióne Leberfinger, ktorý vybudoval tiež herec a podnikateľ Ľubo Roman. Snažil sa aj naďalej zapájať do života a vrátil sa dokonca na divadelné dosky.
Bol vychýreným kuchárom
Bol známy svojim kuchárskym umením a v roku 2001 pripravil knižku Recepty Paľa Mikulíka (2001). V roku 2003 mu vyšla kniha príbehov zo života hercov pod názvom A just nie!
Vyše desať rokov bol Pavol Mikulík symbolom nezlomnej ľudskej vôle vzdorujúcej ťažkému osudu. Jeho osobné krédo „vydržať“, s ktorým žil po mozgovej príhode a ďalších zdravotných problémoch na invalidnom vozíku, bolo aj replikou jeho poslednej divadelnej postavy s podobným osudom – Jaspera v hre Simona Graya Na konci hry.
V roku 2000 hru uviedli v divadle Malá scéna v Bratislave, režíroval a Pavlovi ju „na telo“ ušil jeho brat Peter Mikulík. Za stvárnenie Jaspera dostal Pavol Mikulík v roku 2000 ocenenie Krištáľové krídlo.
„Vydržať, vydržať, vydržať a ďakujem“, týmito slovami a s dojatím preberal Pavol Mikulík vo februári 2006 sošku, s ktorou vstúpil do Siene slávy v ankete Osobnosť televíznej obrazovky (OTO). Pavol Mikulík zomrel 27. novembra 2007 vo veku 63 rokov v Bratislave na zlyhanie srdca.
