Po boľševickej revolúcii a páde Ruského impéria v roku 1917 v januári 1918 vyhlásili Ruskú socialistickú federatívnu sovietsku republiku (RSFSR). V tejto dobe bolo Rusko v stave občianskej vojny a centrálna moc ovládala len časť ruského územia.
Po vyhlásení sovietskej ústavy v júli 1918 a presťahovaní vlády z Petrohradu do Moskvy svoju moc v Rusku potvrdili boľševici víťazstvom v občianskej vojne v novembri 1920.
Potom začali diskusie o štátoprávnom usporiadaní novej obrovskej mocnosti. Následne pred 100 rokmi, 30. decembra 1922, vznikol na prvom zjazde sovietov ZSSR v Moskve Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Súčasťou novovytvoreného Sovietskeho zväzu sa stali okrem RSFSR Ukrajinská a Bieloruská sovietska socialistická republika. Taktiež Zakaukazská sovietska federatívna socialistická republika (ZSFSR).
V nasledujúcich rokoch sa vytvorili ďalšie sovietske socialistické republiky v Strednej Ázii. Ako samostatný SSR sa z ZSFSR, ktorá zanikla, vyčlenili Arménsko, Gruzínsko a Azerbajdžan.
Postupne vytvorilo Sovietsky zväz, niekedy aj za cenu násilnej anexie sovietskymi vojskami, ako to bolo v Pobaltí, 15 zväzových republík. Sovietsky zväz bol rozpustený po 69 rokoch existencie v decembri 1991.
Keď sa ustanovil Sovietsky zväz, sa na návrh boľševického vodcu Vladimíra Iljiča Lenina stal generálnym tajomníkom boľševikov Josif Stalin.
Budovanie socializmu
Neskôr už Lenin márne varoval pred Stalinovým hladom po moci. Keď v roku 1924 zomrel, rozhorel sa o vedenie strany boj. V roku 1927 Stalin zvíťazil nad protivníkmi v strane, stal sa najmocnejším mužom v krajine. Nastala jedna z najtragickejších epoch ľudstva.
Začalo „budovanie socializmu v jednej krajine.“ Išlo o kolektivizáciu poľnohospodárstva a industrializácie, obrovské čistky a likvidácia všetkých domnelých odporcov, kulakov, kňazov i najbližších spolupracovníkov a priateľov vrátane armádnych špičiek a kultúrnej elity.
Krajinu, hlavne po územie dnešnej Ukrajiny tiež zasiahol v 30. rokoch centrálne vyvolaný hladomor. Ten mnoho krajín označilo za genocídu.
Už s oslabenou armádou sa po tragickej dohode s nacistickým vodcom Adolfom Hitlerom Stalin zapojil po napadnutí Sovietskeho zväzu v roku 1941 do boja proti Hitlerovi. Víťazstvo v druhej svetovej vojne a úspechy na Jaltskej i Postupimskej konferencii ho utvrdili v jeho nepremožiteľnosti.
Komunistické impérium sa zaradilo medzi víťazné mocnosti druhej svetovej vojny a v povojnovej Európe. Stalo sa symbolom a jednou zo strán studenej vojny medzi jej hlavnými aktérmi (ZSSR a USA).
Veľký podiel Sovietskeho zväzu na porážke nacizmu a fašizmu je nespochybniteľný. Vojna si vyžiadala v Sovietskom zväze životy 26 miliónov ľudí. Stalin zomrel v roku 1953 a odhady počtov obetí jeho hrôzovlády sa pohybujú od desiatich až do 40 miliónov.
Železná opona
Po zatiahnutí železnej opony na konci 40. rokov znamenal čiastočné uvoľnenie vzťahov 20. zjazd KSSS v roku 1956, kedy bol prvýkrát oficiálne kritizovaný kult Stalinovej osobnosti. V auguste 1961 však komunisti obohnali západnú časť Berlína betónovou stenou.
Karibská kríza v roku 1962, keď sa Sovieti pokúsili inštalovať jadrové rakety na Kube, priviedla svet na pokraj jadrovej vojny. Moskva podpísala s USA niekoľko odzbrojovacích zmlúv, ale miliardy plynúce na oboch stranách do zbrojenia ich efekt spochybňovali. Zmrazenie vzťahov znamenala aj sovietska intervencia do Afganistanu v decembri 1979.
Americký prezident Ronald Reagan na začiatku 80. rokov vyhlásil nezmluvný boj komunizmu. Sovietsky zväz označil za „ríšu zla“. Dejinný obrat znamenala až perestrojka a politika „glasnosti“ sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova. On so svojím ministrom zahraničia Eduardom Ševardnadzom odštartoval zmeny v diplomacii ZSSR aj na politickej mape sveta.
Politika nezasahovania do záležitostí východoeurópskych krajín (odmietnutie Brežnevovej doktríny, ktorej výsledkom bol aj rok 1968 v Československu alebo krvavý rok 1956 v Maďarsku) bola krokom k zániku socialistického bloku v Európe.
Moskva tiež prestala podporovať rôzne režimy či povstalecké hnutia po celom svete. Postupne sa skončili občianske vojny v strednej Amerike či v Afrike, padli niektoré prosovietske vlády.
Vo februári 1989 bol ukončený odsun sovietskych jednotiek z Afganistanu. Decembrová schôdzka Gorbačova s americkým prezidentom Georgeom Bushom na Malte potvrdila nezvratnosť zmien a prispela k pokojnému odovzdaniu moci v krajinách sovietskeho bloku.
Otec rozpadu ZSSR
Vo vnútri ZSSR vyhlásili nezávislosť ako prvá pobaltská krajina (prvá bola Litva 11. marca 1990). Keď začal požadovať suverenitu aj pilier ZSSR – Rusko, rozpad bol len otázkou času. Tému nezávislosti vyhrotil dlhoročný konflikt medzi Borisom Jelcinom a Gorbačovom, ktorý s rozpadom zväzu nesúhlasil.
Jelcinovu prevahu potvrdilo schválenie deklarácie o štátnej suverenite RSFSR v júni 1990. Augustové udalosti o rok neskôr, keď Gorbačov čelil pokusu o puč konzervatívnych síl, znamenali, že Gorbačovom pripravovaná nová zväzová zmluva upadla do zabudnutia.
Vrcholom emancipačných snáh bývalých zväzových republík sa potom stala schôdzka vo Viskuli v Bielovežskom pralese. Na nej 8. decembra 1991 podpísali prezidenti Ruska a Ukrajiny Boris Jelcin a Leonid Kravčuk a predseda Najvyššej rady Bieloruska Stanislav Šuškevič takzvanú bielovežovú dohodu o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov (SNS).
Pakt ukončil po 69 rokoch existenciu kedysi tak mocného sovietskeho impéria. O dva týždne neskôr, 21. decembra, podpísali v Alma-Ate najvyšší predstavitelia jedenástich bývalých zväzových republík protokol k bieloruskej dohode.
Zánik ZSSR oficiálne a definitívne odhlasoval 26. decembra na svojom poslednom zasadnutí Sovietsky zväz, horná komora Najvyššieho Sovietskeho zväzu ZSSR. Deň predtým odstúpil Gorbačov z funkcie sovietskeho prezidenta a nad Kremľom zavlála vlajka Ruskej federácie, ktorá sa stala nástupníckym štátom ZSSR.
Gorbačov sa stal nechceným „otcom“ rozpadu ZSSR. Zmenami chcel reformovať komunistický systém a dodať sovietskemu impériu novú silu. Opak sa ale stal pravdou. Sovietsky zväz sa rozpadol a komunistický systém sa zrútil. Až neskôr Gorbačov priznal, že reformovať ani nešiel.
Nositeľ Nobelovej ceny za mier z roku 1990 sa stal obľúbencom Západu aj nádejou Východu, doma si rešpekt nezískal. Pre mnohých ľudí viac ako návrat vytúženej slobody znamenali jeho reformy zdražovanie aj stratu istôt a mnoho Rusov mu dodnes nemôže zabudnúť rozpad Sovietskeho zväzu.
