Sila občianskej spoločnosti a miera účasti na voľbách sa odvíja aj od kvality verejnoprávnych médií. Podľa Göteborskej univerzity počet demokracií vo svete klesol na úroveň roku 1986 rokov a sloboda tlače je často prvou obeťou rozpadu demokracie.
Švédskemu verejnoprávnemu vysielaniu nedôveruje len šesť percent tamojších obyvateľov. V krajine s desaťmiliónovou populáciou si v prvý deň ruskej vojny na Ukrajine naladilo rozhlas pol milióna nových poslucháčov.
Na Slovensku podľa vlaňajších dát dôveruje médiám len 28 percent ľudí. Mnohí novinári, naopak, čelia verbálnym aj fyzickým útokom.
O význame slobodných médií aj o rizikách, ktorým v súčasnej dobe musia novinári čeliť, sa redaktorka RTVS Kristína Braxatorová rozprávala s riaditeľkou švédskeho rozhlasu a členkou predstavenstva Aliancie verejnoprávnych médií Cillou Benkö.
Napriek tomu, že Švédsko bolo prvou krajinou, ktorá zaviedla ochranu slobody slova už v roku 1766, dnes novinári aj tam čelia rovnakým útokom ako v iných krajinách – online útokom, žalobám a podobne. Ako sme sa dostali do tohto stavu?
Nuž to je dobrá otázka. Nanešťastie si musíme uvedomiť, že dáta nám ukazujú, že klesá počet krajín, ktoré môžeme označiť za čisto liberálne demokratické. Podľa najnovších dát je ich 32. Z celkovej svetovej populácie v takýchto podmienkach žije len 13 percent ľudí. Toto je koreň problému.
Stalo sa legitímnym nástrojom politickej kampane, že o novinároch sa hovorí ako o nepriateľoch štátu. Ako o ľuďoch, ktorí hľadia len na vlastné záujmy. Ak nepriateľský postoj zastávajú lídri autoritárskych režimov, ukazuje to aj obyvateľom, že je normálne zastávať takýto postoj a správať sa podľa toho.
Keď som začínala ako novinárka, mala som 21 rokov. V tom čase, ak ma chcel niekto šikanovať či spochybňovať moju prácu, musel ľudom klopať na dvere a dať im podpísať napríklad petíciu. To bolo množstvo práce, teraz stačí niekoľko sekúnd a 20-tisíc ľudí vás šikanuje online.
K tomu, ako novinárske povolanie zmenilo online prostredie, sa ešte vrátime. Ale vráťme sa najprv k tomu, čo ste povedali. Počet krajín, kde sú priaznivé podmienky na vykonávanie tohto povolania sa zmenšuje. Napriek tomu sa Švédsku darí byť na štvrtej pozícii spomedzi 180 krajín sveta. Čo tomu napomáha?
Vo Švédsku máme celospoločenskú zhodu na tom, že kvalitné slobodné verejnoprávne média udržujú chod dobre fungujúcej demokracie. V krajinách, kde média dobre fungujú, je celé novinárske prostredie silnejšie a stabilnejšie s väčším zameraním na informovanie o aktuálnom dianí. Verejnosť má lepší prehľad o tom, čo sa deje, a aj účasť vo voľbách je vyššia.
Snažíme sa preto udržiavať duálny systém. To znamená, že máme dobre financované média, ktoré vysielajú vo verejnom záujme, po boku kvalitných komerčných médií. Obe sa navzájom viac či menej znášajú a rešpektujú svoje postavenie.
Tiež sa snažíme podávať správy nezaujato. Čo sa potom premieta aj do dát. Vysielaniu švédskeho rádia dôveruje viac než 72 percent poslucháčov.
To je viac než na Slovensku.
A aj počet ľudí, ktorí nám nedôverujú sa zmenšuje. Nie je to tých zvyšných 28 percent, ale len šesť percent švédskej populácie. Znamená to, že veľká časť ľudí sa vie stotožniť s obsahom, ktorý vysielame.
Záleží nám na tom, aby sme sa venovali problémom ľudí. A tiež vidia, že reportáže sú nezaujaté. My nehovoríme ľudom, čo si majú myslieť. Snažíme sa priniesť pohľad viacerých strán a dať informácie do kontextu.
Myslíte, že sa nám ako novinárom darí odkomunikovať verejnosti, prečo je slobodná žurnalistika dôležitá?
Myslím, že vždy sa dá robiť viac. Ale za posledných desať rokov sme sa zlepšili. Musíme sa však vedieť ozvať, o to sa snažím aj ako manažérka inštitúcie. Tiež nestačí, ak sme jediní, kto sa ozve. Teraz počuť kričať najmä tých, ktorí našu úlohu spochybňujú.
No treba si uvedomiť, že autoritárske režimy ako prvé útočia na slobodu médií a snažia sa novinárov kontrolovať. Najprv spravia z verejnoprávneho vysielania štátne. A ak uspejú, ďalšie na rade sú súkromné média.
Ak chcete mať kontrolu nad krajinou, snažíte sa kontrolovať aj tok informácií. Chcete kontrolovať, čo sa v krajine hovorí. Rozhodne nechcete dostávať konfrontačné otázky.
Kedysi pre verejnosť predstavovali médiá jediný zdroj informácií, ale dnes je už voľbou, či si divák zapne rádio, prečíta noviny, ktorých obsah je platený, alebo pôjde na facebook, kde nájde postoje svojho obľúbeného politika. Ako udržať pozornosť ľudí?
V našom vysielaní sa snažíme udržať si poslucháča poctivou prácou reportérov, ktorí sú v teréne a nepracujú len za počítačom. Aby sme priniesli spravodajstvo, ktoré má význam a dosah na všetkých v spoločnosti. Poslucháči a diváci sa potom necítia na okraji záujmu.
Aby ľudia cítili, že sme ich hlasom, musíme dbať na to, kde sme, koho oslovíme, akým príbehom sa venujeme a aké otázky kladieme.
Na Slovensku máme aj médiá, ktoré sa nazývajú konzervatívnymi a často šíria naratív maďarskej vládnej strany a Viktora Orbána. Ostatné médiá nazývajú liberálnymi, akoby v snahe zhodiť ich. Taká situácia asi vo Švédsku nie je. Ako ju riešiť?
Musíme jasne stanoviť, čo ešte považujeme za novinárčinu. Otázka znie, či je toto ešte výkon novinárskej práce alebo už ide o aktivizmus? Je striktne dané, že žurnalistika musí byť nezaujatá. Samozrejme každý novinár má svoj názor, veď aj my sme len ľudia. Ale svoju prácu musíme vykonávať bez ohľadu na tento názor.
Stav v Spojených štátoch napríklad nie je dobrý, lebo ak dvaja ľudia v tej istej domácnosti sledujú iné médiá, dostávajú protichodný obraz reality. Tak by to nemalo byť.
V krajinách Európskej únie by sme mali urobiť všetko preto, aby sme zachovali nezaujaté spravodajstvo, čo nehovorí ľudom, čo si majú myslieť. Mali by sme vytvárať taký priestor, aby v ňom zazneli všetky hlasy.
Čo už je za čiarou? Bolo by to napríklad porušovanie ľudských práv?
Porušovanie ľudských práv je vždy za čiarou. Rovnako slobody prejavu.
Vo Švédsku máme zákon ešte z roku 1766, ktorý zakotvuje ochranu slobody prejavu do ústavy. Čo však ako novinári vieme urobiť je, že keď politici robia niečo, čo je za čiarou, upozorníme na to. Ale nie je našou úlohou meniť ktoréhokoľvek politika, to môžu len politici.
A to už je iná disciplína.
Áno. Médiá na prešľapy môžu poukazovať, môžu zozbierať informácie a zverejniť ich v širších súvislostiach, aby poslucháči vedeli, čo sa deje a rozumeli, čo to znamená. Ale spoločnosť sa potom sama rozhodne, či takéto správanie je v poriadku, alebo nie. Aj sami dospejú k záveru, že nie a hádam sa potom aj ozvú.
Politici musia sami chápať, že svojím správaním ukazujú príklad spoločnosti a nemajú pre nich platiť iné pravidlá.
Dáta vo Švédsku aj na Slovensku ukazujú, že novinári čelia útokom. Vo Švédsku zažil za posledné tri roky každý piaty novinár nejakú formu ataku. Na Slovensku sú to dve tretiny novinárov, ktorí a ktoré za posledný rok čelili útokom, hoc aj verbálnym. Stane sa tento stav normou?
Nesmie sa stať. Ak sa prispôsobíme a akceptujeme tento stav, už tu zostane.
Tak čo by sme mali robiť?
Vo Švédsku máme aj dáta, že 70 percent novinárov zažilo nejakú formu obťažovania. Štyridsať percent z nich čelilo ohováraniu. A ešte novší prieskum nám ukazuje, že dve tretiny žien sa stretli s online vyhrážkami.
Preto, ak sa u nás v rozhlase s niečím takým stretneme, nahlásime to úradom. Trváme na tom, aby sa tým zaoberali na to určené orgány. Nedávno Švédsko prijalo zákon, ktorý sprísňuje tresty za napadnutie novinára.
Je dostatočná legislatíva, ktorú dnes máme?
Neviem, ako to máte vy, ale naše zákony myslia aj na fungovanie v online prostredí. Len sa tie zákony musia aj uplatňovať. Občas sa mi zdá, že spoločnosť neberie vyhrážky v online priestore tak vážne, ako keby sa diali osobne. Takýto pohľad však nie je správny.
Začnime uplatňovaním zákonov, ktoré už máme, a ak sa ukáže, že nestačia, tak trvajme na tom, aby sa zmenili.
Ako prácu novinárov zmenila ruská vojna?
Veľmi zreteľne. Ruská invázia na Ukrajinu, ak to nazveme pravým názvom, ukázala, aké dôležité sú slobodné médiá. Ak sa spýtate Ukrajincov, chcú vedieť, čo sa naozaj deje. Nechcú byť kŕmení dezinformáciami.
Na druhej strane zdôraznila aj to, že sa nebojuje len na bojisku, ale prebieha aj informačná, hybridná vojna s množstvom nepravdivých informácií.
Časť novinárov bola nútená odísť z krajiny
Áno, časť musela opustiť svoju krajinu, časť je uväznená. Aj novinár z Wall Street Journal je vo väzení po tom, čo ho obvinili zo špionáže. To všetko sa odrazilo na našej práci.
Celý rozhovor si môžete vypočuť aj v podcaste RTVS K veci:
