Pes je najlepší priateľ človek. V prípade Oľgy Bartošovej nejde len otrepanú frázu. Trikrát vyhrala nad rakovinou. V ťažkých časoch jej pomáha nielen blízka rodina, ale aj jej štvornohý miláčik Bučka. Aby s ňou mohla chodiť všade, chce pre ňu získať štatút asistenčného psa. Zákony sú však proti nej, pritom stačí len málo.
S rakovinou sa prvýkrát stretla v roku 2004, keď bola na návšteve jej rodiny v Amerike. „Sestra mala inú sprchu ako my, musela som si zdvihnúť ruky a našla som si hrčku,“ uviedla.
Oľga nad rakovinou prsníka vyhrala. Po 15 rokoch sa jej však choroba opäť vrátila. Chuť do života bola silnejšia a chorobu prekonala. No osud si ju opäť vyskúšal pred troma rokmi, rakovinou pankreasu.
Zvládnuť onkologické ochorenie je podľa odborníčky veľké psychické utrpenie. „Vôbec nastaviť sa pri informácii, potom zvládnuť terapiu. Ste naozaj dlhodobo unavený a prichádzate o orgány,“ povedala prezidentka pacientskej organizácie NIE RAKOVINE Jana Pifflová Španková.
Nad rakovinou vyhrala aj do tretice
Oľga do tretice nad rakovinou vyhrala. No telo a psychiku má poznačenú po zvyšok života. Veľkou oporou sú jej rodina a sučka Bučka, ktorú má už osem rokov.
„Psík prešiel základnou poslušnosťou a urobil si skúšku základnej ovládateľnosti. Je výborne socializovaný,“ skonštatoval inštruktor výcviku psov Martin Hollý.
Oľga sama hovorí, že pes jej pomáha najmä po psychickej stránke. Upozorňuje však, že nemôže s ním ísť všade. „Nemôžem ísť napríklad do obchodu, ani do lekárne a ani na kontroly, ktoré mám v Národnom onkologickom ústave,“ doplnila.
Neobmedzený vstup majú totižto iba psy so špeciálnym výcvikom. Podľa slovenskej legislatívy sú to vodiace, asistenčné či signálne psy, ktoré majú na to predpoklady a prešli si výcvikom.
Po absolvovaní skúšok sa môže stať asistenčným psom aj Bučka – kríženec vlčiaka a zlatého retrívera.
Nárok na asistenčného psa nemajú
Onkologickí pacienti sú síce osoby s ťažkým zdravotným postihnutím – no nárok na asistenčného psa automaticky nemajú.
„Pri určení odkázanosti na pomoc asistenčného psa sa skúma, či posudzovaná osoba je odkázaná na pomoc tohto psa pri každodenných činnostiach, ako je napríklad obliekanie zatváranie, otváranie dverí, polohovanie a privolanie pomoci v nebezpečenstve,“ podotkla hovorkyňa Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny Marianna Šebová.
Pokiaľ teda nemáme typ zdravotného obmedzenia, ktoré nám pes svojou prítomnosťou kompenzuje, napríklad u nevidiacich chýbajúci zrak, lekári nám asistenciu psa nemôžu uznať.
„Musí mať nejaké dôsledky toho zdravotného postihnutia, ktoré treba kompenzovať,“ uviedla riaditeľka Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy Jarmila Virágová.
Oľga Bartošová, ktorá trikrát prekonala rakovinu, je plne mobilná a nie je ani odkázaná na pomoc iných. Pes je však pre ňu nenahraditeľnou psychickou oporou.
Psychická pohoda je dôležitá
Podľa klinickej psychologičky Miriam Pšenákovej je psychická pohoda u onkologických pacientov mimoriadne dôležitá a nemožno ju podceňovať.
„Psychická pohoda, aby sa aspoň trošku zmiernilo utrpenie, je nevyhnutná. Ak by sa toto neposkytlo, tak klient by vôbec nebol schopný zvládnuť fyzické aspekty liečby, čiže ísť na chemoterapiu, ustáť to, nezrútiť sa a vlastne ustáť tú liečbu,“ dodala.
Sú asistenčné psy, ktoré vedia kompenzovať aj psychické poruchy, napríklad úzkosť či panické ataky – odkázanosť na nich však musí opäť určiť lekár.
Podľa riaditeľky výcvikovej školy Jarmily Virágovej však musí v takom prípade človek trpieť preukázateľným psychiatrickým ochorením – napríklad depresiou.
Majiteľka psa však podľa svojich slov takéto ochorenie nemá. „Ale mám niekedy problémy so psychikou. Keď zistite, že máte rakovinu, musíte sa s tým vyrovnať. Mám vlastnú psychiatričku, ku ktorej chodím, a vie, že ten pes mi veľmi pomáha,“ povedala Oľga.
Pes môže byť veľmi nápomocný
Klinická psychologička potvrdila, že pes môže byť veľmi nápomocný. „Pes je nesmierne emocionálne zviera. On sa človeka na nič nepýta, on je proste len prítomný,“ doplnila.
Ministerstvo práce vytvorilo pracovnú skupinu, ktorá sa bude zaoberať výcvikom asistenčných psov a rovnako aj pomoci psov v terapii pri rôznych ochoreniach. Ich závery by sa mali premietnuť do novej legislatívy. Kedy to bude, nespresnili.
„Človek po takých operáciách jednoducho nemá chuť žiť a pri nej mám chuť žiť,“ uzavrela Oľga Bartošová.
