Jej plat nestačí na nájomné a hrozí, že príde nielen o byt, ale aj o svoje dve deti. Namiesto systému podpory, ktorý by rodiny chránil, im štát odoberá deti, ktoré končia v centrách pre deti a rodiny. A to aj napriek tomu, že vzťahy v rodine fungujú.
Zákon pritom jasne hovorí, že chudoba nemôže byť dôvodom na odobratie dieťaťa. Slovenskí rodičia tak neraz stoja pred „Sofiinou voľbou“.
Matke, ktorá sa stará o svoje dve deti sama, hrozí, že príde o strechu nad hlavou. S vysokým nájmom, na ktorý minie väčšinu svojho platu, jej nemá kto pomôcť. „Málo zarobím a nevládzem platiť byt. Upratujem v kasíne, zárobok mám 650 eur a platím byt 540 eur,“ priblížila pani Oľga.
„Nie, asi by som ani nevyhrala, lebo ona z toho platí hypotéku. Kebyže nemám možnosť ísť sem na Úsmev, tak by to vyzeralo tak, že asi by som pravdepodobne znova prišla o deti,“ dodala pani Oľga.
„Ak by sa jej nepomohlo s bývaním, tak by jej na 99 percent boli deti vyňaté, keby si ona sama nedokázala nájsť bývanie. Ale vzhľadom na to, že jej financie neumožňujú uplatiť si bývanie, tak s najväčšou pravdepodobnosťou by jej deti boli vyňaté,“ informovala štatutárna zástupkyňa o.z. Úsmev ako dar Emília Chovancová Bezáková.
Oľga už raz o svoje deti prišla
Oľga z minulosti už má trpkú skúsenosť, keď jej dvoch synov úrady odobrali a umiestnili do centra pre deti a rodiny. Aj vtedy prišli o bývanie.
„Ukončili mi bývanie v Dolnom Kubíne a mala som dva týždne. Za taký čas si človek nenájde bývanie, iná možnosť nebola, len ‚predbežko‘ im vybaviť. Vysvetlila som mu, čo je vo veci, prečo, z akého dôvodu, že je to iba na určitý čas, že sa nemusí báť, že by som si ich nevyzdvihla stade. Plakal, nechcel ísť, ale nakoniec musel, či chcel, alebo nie,“ opísala situáciu pani Oľga.
„Bol som taký, že nech nejde preč, nech ideme s ňou a bolo to tam také prázdne. Aj som sa tam celkom bál vtedy,“ povedal syn Ľudo a dodal, že nad návratom nepremýšľal a ani si to nevie predstaviť.
„Myslím, že každému je jasné, že dieťa patrí do rodiny. Keď vyrastá s otcom s mamou, ktorí mu napĺňajú potreby. Nie vždy to tak je. Nastane situácia, že rodičia nevedia, nechcú alebo sa nemôžu o dieťa postarať. Vtedy nastupuje dilema, čo s tou rodinou robiť,“ zhodnotil komisár pre deti Jozef Mikloško.
„Ideálne je, keď jej začnú pomáhať, vykonávať terénnu prácu. Ak aj tá zlyhá, potom sa hľadá, čo ďalej. Tu prichádza na rad riešenie, ktoré sa volá, že vyňatie dieťaťa z rodiny,“ dodal.
„Pani Oľga teda príde k nám do tohto útulku, kde bude obývať jednu izbu, ktorá je skromná,“ uviedla Emília Chovancová Bezáková.
Skryté bezdomovectvo
„Mne je jedno, kde budem, hlavne že som s nimi. Iné východisko zatiaľ nemám, proste nevládzem platiť tento byt,“ skonštatovala pani Oľga.
„Strašne veľa rodín je v tzv. skrytom bezdomovectve, kde ako keby z mesiaca na mesiac sa snažia platiť vysoké komerčné nájmy, ale každý mesiac sú ohrozené stratou bývania. Myslím si, že hovoríme o veľkej skupine rodín, ktorú zatiaľ ani my nemáme na Slovensku zachytenú dátami,“ ozrejmila predsedníčka nadácie Dedo v Košiciach Alena Vachanová.
„Štát nedisponuje dostatočným množstvo sociálneho bývania. To je prvý a najväčší problém. Na Slovensku neexistuje právo na bývanie. Existuje právo na prístrešok,“ informoval Jozef Mikloško.
„Teda vy zo zákona nemáte právo bývať niekde dôstojne. Iné štáty to majú a naozaj je to potrebné, pretože je naozaj absurdné, aby sa nejaká rodina rozpadla len preto, že nemá kde bývať,“ dodal.
V centrách sú tisíce detí
V centrách pre deti a rodiny, v bývalých detských domovoch, bolo podľa údajov Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny ku koncu roka umiestnených 4 684 detí na základe súdneho rozhodnutia a 97 detí na základe takzvaného dobrovoľného pobytu.
Podľa riaditeľky odboru sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately Márie Marcinovej nie je dôvod na odňatie dieťaťa, ak sa rodič ocitne v zlej finančnej situácii, príde o prácu či ostane matka ako samoživiteľka, ktorá má problém platiť nájom a hrozí, že príde o strechu nad hlavou.
„Ak všetko ostatné v rodine je v poriadku a rodina nemá len kde bývať, tak toto aj zákon o rodine vyslovene striktne zakazuje. Toto nemôže byť dôvod na nariadenie ústavnej starostlivosti,“ dodala.
„Keby ostali bývať na ulici, len ťažko by mohli plniť školskú dochádzku, ostali by možno špinavé a tým pádom by už nebolo síce primárnym dôvodom to, že nemajú bývanie, ale už by povedali – deti nechodia do školy,“ poznamenala Chovancová Bezáková.
Ak nemá kto pomôcť
„Ak sa to tak deje, tak je to na hrane, to musím povedať na rovinu. U nás sa odhaduje, že v detských domovoch je od 20 do 30 percent detí ktoré sú tam len preto, že rodina nemala kde bývať. A to je zle,“ uviedol Mikloško.
„Rozprávame sa tu o odoberaní detí zo starostlivosti rodičov, ale na Slovensku, čo sa týka čísel a štatistiky a historického vývoja, tak väčšina detí, ktoré nemôžu vyrastať v starostlivosti rodičov, vyrastajú v starostlivosti príbuzných,“ priblížila Mária Marcinová.
„Ak sa človek ocitne v situácii, že nemá úplne nikoho, tak nemožno na to nahliadať, že je to len situácia, že nemá len kde bývať. Zväčša je to mix problémov,“ dodala.
„Na Slovensku viete, kedy vám zoberú vodičský preukaz, obrazne povedané. Nie sú celkom dopracované pravidlá a nie sú jasné, prečo vám na Slovensku môžu vyňať dieťa,“ povedal Mikloško.
Nejasné dôvody
Podľa Chovancovej Bezákovej sa v praxi stáva, že dôvody, prečo bolo dieťa vyňaté, v rozsudku nie sú jasne pomenované. „A potom ten rodič ani nevie, čo má splniť, aby mu dieťa vrátili,“ dodala.
„Viete, toto nie je svet že teraz tuto máme rodičov, ktorí majú pravidlá a my tu teraz striehneme, či ich dodržiavajú alebo nedodržiavajú ako orgán sociálno právnej ochrany. Ak je indikované, že deti v starostlivosti rodičov sú ohrozené, tak sa s rodinou pracuje podľa plánu sociálnej práce. To sa nedá nalistovať v konkrétnej príručke,“ podotkla Mária Marcinová.
Chovancová Bezáková vníma veľké regionálne rozdiely. „V mojej pracovnej skúsenosti sa stalo, že som mala rodinku, ktorá bývala v garáži. Keby ste tam prišli, tam bolo príjemne teplo, čisto naozaj a sociálna mi vtedy povedala, že na to si nás objednala. Aby sme pomohli rodine nájsť bývanie, pretože ak oni budú bývať v garáži, ona bude musieť odobrať deti,“ opísala situáciu.
„A keď si zoberiete napríklad nejakú Rimavskú Sobotu, býva tam päť až šesť detí v jednej izbe, kúria drevom, ale tam je to v pohode. Tam berú deti, až keď naozaj vám, preženiem to, potkany obhrýzajú nohy,“ dodala.
Alena Vachanová z nadácie Dedo hovorí, v Košiciach majú veľkú skupinu ľudí, ktorí žijú v tzv. neformálnych osídleniach. „To sú rodiny, ktoré žijú v záhradných domčekoch, v rôznych formách prístreškov. Takýchto osídlení máme napr. v Košiciach desať a žije v nich až 40 rodín,“ priblížila.
„To sú naozaj obrovské zoskupenia rôznych príbytkov, ktoré nie sú vhodné na bývanie, nie je to štandardné bývanie. Ale keďže tá situácia bezdomovectva je tak veľká a sociálneho bývania, ktoré by malo byť riešením pre tieto rodiny je nedostatok, tak zdá sa, že kým situácia nie je úplne kritická, tak v tomto prípade ani úrady nekonajú a neodnímajú deti,“ dodala.
Na Slovensku chýba preklenovacia dávka
Komisár pre deti tvrdí, že okrem bývania na Slovensku chýba preklenovacia dávka v rizikovej situácii. „Matka mala dlh na nájomnom nejakých tisíc eur, otec jej dlhoval na výživnom nejakých dve-/tritisíc eur. Ona bola deložovaná s piatimi deťmi a tie skončili v detskom domove. To je prípad, ktorý sme našli v jednom detskom domove,“ dodal Jozef Mikloško.
„Deti tam boli cca štyri roky, kvôli tomuto bezdomovectvu. Čiže zoberte si kalkulačku, na jednej strane dlh tisíc0 eur, päť detí stojí ročne v detskom domove zhruba 100-tisíc eur, za tie roky to bolo zhruba 400-tisíc eur,“ spočítal Mikloško.
„Čiže keby sme mame vtedy pomohli nejako to prekonať, pretože tá rodina inak fungovala, tak okrem toho, že zachránime rodinu, usporíme pre štát veľké množstvo peňazí,“ dodal.
Pani Oľga spomína, že čas odlúčenia od detí zvládala veľmi ťažko. „To sa nedá ani opísať. Začala som si hľadať nájom, aby som ich čo najskôr mala. Prvé dva mesiace to bolo pre nich veľmi ťažké, strašne plakali za mnou, že chcú ísť ku mne,“ priblížila pani Oľga.
„Mladší syn stále reval za mnou, staršiemu som vysvetlila, čo ho čaká, že ich musím dať predbežne od seba preč, že sa budem snažiť ich získať späť, aby sa nebáli, že ich budem chodiť navštevovať tak, ako mi to čas dovolí. Staršiemu že donesiem telefón, aby sme mohli byť v kontakte, aby si ma aspoň cez tú kameru videl,“ dodala.
Odluka je záťaž pre deti aj rodičov
„Vždy je to veľký zásah, dokonca aj u starších 16-ročných detí to bol veľký zásah, veľmi vážny psychický zásah do života toho dieťaťa. Mnohé deti sa dlhodobo z toho nevedia spamätať,“ skonštatoval Jozef Mikloško.
„Keď sme napríklad už spali v noci, tak sa veľakrát zobudil, že kde je mama, a nebola tam. Keď ma zobudil, tak som mu povedal, že nech spí, že mama zajtra príde, a potom zaspal. Ale mama zajtra neprišla,“ zaspomínal syn Ľudo.
„Čím dlhšie je odlúčenie, tým je to horšie. Rodičom veľakrát odľahne možno v prvom momente, lebo oni to tak vnímajú, že o ich deti je postarané,“ uviedla Chovancová Bezáková.
„Majú teplo, majú jedlo a rodičovi odľahne, lebo už nemá starosti. Ale samozrejme, že rodič cíti hanbu a k ničomu to nevedie, pretože vytvárame akoby znova klientov tohto štátu,“ dodala.
Podľa pani Oľgy boli deti v centre rok a pol. „Chodila som, ako mi robota dovolila. Deň čo deň som vyvolávala, ako sa majú, čo majú nové. Ja by som išla aj cez mŕtvoly, aby som ich získala naspäť, ja by som za nich dala hocičo,“ dodala.
Niektorí odovzdajú deti dobrovoľne
„Keď vám zoberú dieťa, to musí byť neskutočná smršť pocitov a nabrať odvahu a postaviť sa situácii čelom je nesmierne náročné. Chce to dávku sily a odhodlania. A častokrát my, čo tých ľudí súdime, ak by sa nám niečo podobné stalo, by sme ani toto nedokázali,“ skonštatovala Chovancová Bezáková.
„Časť rodičov je už taká zúfalá, že prídu a povedia berte si ich. Oni to dieťa dajú štátu. To je situácia, ktorá by nemala nastať,“ povedal Jozef Mikloško.
Pani Oľga tvrdí, že sa o svoje deti stará a nič im nechýba. „Nie som ten typ, že by som ich bila alebo im nedávala jesť,“ dodala s tým, že má stále obavy o to, že príde o prácu a byt a s deťmi by nemala kam ísť.
Rozhodnutie je na jednom človeku
Podľa Emílie Chovancovej Bezákovej z o.z. Úsmev ako dar by rozhodovanie nemalo byť založené na subjektívnom hodnotení jedného pracovníka, a teda iba kolízneho pracovníka.
„Síce vo finále rozhoduje súd, lenže ten môže rozhodnúť len na základe toho, čo kolízny pracovník povie. A my naozaj tlačíme na to, aby to bolo rozhodnutie, ktoré je tímové,“ uviedla Chovancová Bezáková.
„Nám už keď príde návrh na neodkladné opatrenie v lehote siedmich dní, súd je limitovaný vykonávaním širších dôkazov. Sedemdňová lehota je veľmi malá a my sa potom plne spoľahneme na správu od sociálnoprávnej ochrany kolízneho opatrovníka,“ informovala sudkyňa prešovského okresného súdu Eva Farkašová.
„Bolo by dobré, aby systém bol nastavený tak, aby dokazovanie mohlo prebehnúť, aby sme deti nevynímali na neodkladné opatrenie. Javí sa mi to ako kľúčové, lebo vynímanie detí je 90 percent na základe neodkladného opatrenia,“ povedala Farkašová.
„Tam súd ani nemá priestor vykonať dôkazy. Deti sú vyňaté a kým sa k dôkazom dostaneme, kým sa dostane k riadnemu konaniu, pretečie veľa vody,“ dodala.
Sociálni pracovníci sú v zložitej situácii
Komisár pre deti tvrdí, že pracovníci zo sociálnej ochrany sú vo veľmi zložitej situácii. „Oni naozaj musia ísť niečo prešetriť, keď to niekto nahlási. Za krátky čas musia odhadnúť situáciu, je ich málo, sú preťažení, naozaj tých prípadov je veľa, naozaj je to komplikované a oni teda dajú správu na súd,“ priblížil Jozef Mikloško.
„Len keď má na to súd sedem dní alebo 24 hodín, tak sudca urobí to, čo im úradníci napísali. Samozrejme, dôverujú im. Je to príliš veľká zodpovednosť na pleciach jedného človeka,“ dodal.
„V praxi je to také, že sa dá rodine šanca, spravidla šesť mesiacov na to, aby si vyriešila rodinné problémy za pomoci či už akreditovaných subjektov alebo úradu. Potom sa niekedy stane, že dôjde k 24-hodinovému vyňatiu,“ opísala proces Chovancová Bezáková.
„Kde boli doteraz? Sa pýtame? Prečo je situácia zrazu tak vážna, že do 24 hodín treba vybrať dieťa. Čo sa tam také stalo, že pol roka sme o tom nevedeli, kde to vlastne uniklo?“ skonštatovala.
Neľahkú úlohu majú aj súdy
„My máme v zákone povinnosť, ak sa dozvieme že dieťa sa ocitlo bez rodičovskej starostlivosti, alebo zdravie dieťaťa a jeho zdravý vývin je vážne ohrozené, tak vtedy sme povinní bezodkladne podať návrh na súd na bezodkladné opatrenie a postarať sa o to, aby dieťa bolo v bezpečí,“ informovala riaditeľka odboru sociálnoprávnej ochrany detí Mária Marcinová.
„Primárne zisťujeme, či je niekto, kto by sa primárne ujal. To je kus roboty aj vo výnimočnej situácii, cez víkend niekedy, možno v noci,“ dodala.
„Treba povedať naozaj na rovinu, že toto nie je čas na zisťovanie pomerov, hľadanie nejakých alternatív, či existujú. Sudca si netrúfne povedať, že to dieťa nevyjmem, lebo tam naozaj môže prísť niečo zlé,“ povedal Jozef Mikloško.
Úrad dostáva mnoho podnetov
„Môžeme návrh na neodkladné opatrenie zamietnuť, ale poviem vám, o čom rozmýšľa sudca. Čo ak je to dôvodné, čo ak ja ho zamietnem a tým deťom sa niečo stane. Potom sa len spoľahneme na sociálneho pracovníka,“ podotkla sudkyňa Eva Farkašová.
Podľa Chovancovej Bezákovej by situácii napomohlo vytvorenie podporných centier. „Aby tá rodina sa nebála prísť, lebo je to častokrát limitované tým, že keď už poviete idem na sociálku, tak už sa každý bojí, že mu zoberú deti,“ dodala.
Mária Marcinová pripomenula, že dostávajú mnoho oznámení od lekárov, poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, škôl aj sociálneho okolia.
„Pozrime sa na to, koho strach pred orgánom sociálnoprávnej ochrany treba brať do úvahy. Naši kolegovia na úradoch majú množstvo podnetov, ktoré vyzerajú veľmi vážne. Ak niečím takým disponujeme, ja rozumiem, že v očiach rodiča to vyvoláva obavy, veď to nie je príjemné nikomu,“ dodala.
Jozef Mikloško tvrdí, že štát musí budovať mechanizmy – sám alebo za pomoci mimovládnych organizácií.
„V zahraničí sa rodičia súdili, že dieťa bolo vyňaté z ekonomických dôvodov a súd vyhrali v Štrasburgu. Keď sa naozaj ukáže, že to bolo prevažne z ekonomických dôvodov, a že nikto nepomohol tej rodine. Ten štát by mal tak chrániť tú rodinu, aby sa nedostala do takej ekonomickej situácie, ak tam nie je nejaký iný problém,“ dodal.
Oľga chce pre deti to najlepšie
Podľa Chovancovej Bezákovej v krajine chýba komplexnosť služieb. „Štát je limitovaný tým, že vy keď prídete na úrad, tak tá pani má len určité možnosti. Ale keď tam chýbajú financie, tak už musí ísť k iným dverám. Takže niekedy je to pre ženu, ktorá má tri deti a je samoživiteľka, veľmi náročné. Všetko toto si obehať,“ ozrejmila.
„My naozaj lobujeme za preklenovaciu dávku. To by bola pôžička, ktorú človek, keď sa z toho dostane, tak to vráti, lebo rozdávať peniaze nemá zmysel. Toto je tá ekonomická stránka a počet prípadov nám narastá,“ informoval komisár pre deti.
„S ministerstvom práce hovoríme, cez poslancov sa snažíme návrhy presadiť a hovoríme veľmi výrazne o práve na bývanie,“ dodal.
Pani Oľga by si rada našetrila peniaze a chce si nájsť peniaze v Trnave. „Chlapci sú tu zvyknutí, majú kamarátov, tak by som sa sem vrátila,“ povedala a dodala, že keď je so svojimi deťmi, keď im nič nechýba, sú zdraví a šťastní, vtedy sa cíti byť v pohode.
„Toto je pre mňa najdôležitejšie. O deti sa musím postarať a chcem všetko pre to spraviť, aby som z nich vychovala najslušnejších ľudí,“ dodala.
