Dohody z Minska, ktoré sa zameriavajú na urovnanie konfliktu v Donbase, už neexistujú, vyhlásil ešte v utorok (22. 2.) ruský prezident Vladimir Putin. Ukrajina podľa neho „zabila“ minské dohody dávno pred uznaním samozvaných proruských republík – Donbaskej ľudovej republiky (DĽR) a Luhanskej ľudovej republiky (LĽR) Ruskom.
„Uznanie dvoch separatistických území na Ukrajine je hrubým porušením medzinárodného práva, územnej celistvosti Ukrajiny a minských dohôd,“ tvrdí zase šéf Európskej rady Charles Michel. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg naňho nadviazal, že „Kremeľ naďalej podkopáva snahy o riešenie konfliktu, porušuje minské dohody, ktoré podpísalo a podnecuje konflikt na východnej Ukrajine“.
Na tom, že rozhodnutie Ruska je porušením minských mierových dohôd, sa zhodli aj nemecký kancelár Olaf Scholz a prezidenti Spojených štátov a Francúzska Joe Biden a Emmanuel Macron.
Slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok (nom. SaS) v utorok poznamenal, že Rusko „porušuje vlastné princípy, na ktoré sa odvoláva“ a že porušuje minské dohody i Budapeštianske memorandum.
Ukrajina ešte v sobotu (19. 2.), teda dva dni predtým, než Rusi uznali DĽR a LĽR, tvrdila, že separatisti v jeden deň 19-krát porušili prímerie, pričom 16-krát použili zbrane, ktoré minské dohody zakazujú. Separatisti zase tvrdili, že ukrajinské ozbrojené sily ostreľovali obce Novolaspa, Kommunarivka a Horlivka, pričom vypálili viac ako 50 granátov. Tieto dve strany sa aj predtým vzájomne obviňovali z ostreľovania.
Minské dohody a ich história
Prvá minská dohoda
V skratke sa o nich dá hovoriť ako o dohodách, ktoré majú zaručiť mier na východe Ukrajiny. Od začiatku konfliktu, ktorý sa začal v apríli 2014, už niekoľkokrát vyhlásili krátkodobé, časovo neobmedzené či jednostranné prímerie, ozbrojené strety ale v istej miere stále pokračovali. Najväčšie nádeje na mier preto vzbudzovali práve minské dohody z rokov 2014 a 2015.
Prvé prímerie na východe Ukrajiny vyhlásili 5. septembra 2014 na základe dohody, ktorú v bieloruskom hlavnom meste Minsk sprostredkovala Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).
Mierový plán mal 12 bodov, jeho súčasťou boli – zastavenie paľby, ktorá si dovtedy vyžiadala 2 600 obetí (teraz sa počet obetí konfliktu odhaduje na 15 000, pozn.), stiahnutie ťažkých zbraní, výmena zajatcov, dodávky humanitárnej pomoci a obnova zdravotníckych zariadení.
Prvá minská dohoda by onlineeditori on Scribd
Už počas prvého dňa po uzavretí prímeria sa ale obe strany začali obviňovať z jeho porušovania a boje v menšej miere pokračovali. Na ďalšom rokovaní, ktoré nasledovalo v bieloruskej metropole 20. septembra, sa zástupcovia Kyjeva a proruských separatistov dohodli na vzniku 30-kilometrovej nárazníkovej zóny medzi oboma stranami na východe Ukrajiny, z ktorej mali stiahnuť všetky ťažké zbrane. V januári 2015 dohody definitívne skrachovali.
Druhá minská dohoda
K novej dohode o prímerí z Minska, ktorá mala 13 bodov, sa podarilo najvyšším predstaviteľom Ruska, Ukrajiny, Nemecka a Francúzska, teda Normandskej štvorke, dospieť po šestnásťhodinovom maratóne rokovaní 12. februára 2015. Boje medzi vládnymi silami a proruskými separatistami mali prestať v noci na nedeľu 15. februára.
Zmluva hovorila aj o uskutočnení ústavnej reformy na Ukrajine a nadobudnutí účinnosti novej ústavy, ktorej kľúčovým prvkom bude decentralizácia a aj prijatie stálej legislatívy o osobitnom štatúte určitých území Doneckej a Luhanskej oblasti s tým, že bude plne obnovená kontrola štátnej hranice vládou Ukrajiny.
Obe strany sa tiež zaviazali k úplnému a okamžitému prímeriu a k stiahnutiu všetkých ťažkých zbraní a vytvoreniu bezpečnostnej zóny v tvare pásu medzi neuznávanými republikami (tzv. línia kontaktu) a ostatným územím Ukrajiny a tiež výmena zajatcov.
Jej najväčším problémom bolo, že Rusko trvalo na tom, že nie je účastníkom dohody, a preto sa nemusí viazať jej podmienkami. Bod číslo desať napríklad vyzýval na stiahnutie všetkých zahraničných ozbrojených formácií a vojenskej techniky z Donecka a Luhanska, Moskva ale popierala, že by tam mala nejaké sily.
Rusko tiež žiadalo, aby sa podmienky zmluvy plnili v presnom poradí, takže napríklad kontrola spoločnej hranice s Ukrajinou by prišla na rad až takmer v závere procesu. Kyjev zase odmietol autonómiu. Zákon o osobitnom štatúte Donbasu, ktorý schválil ukrajinský parlament, kritizovali ako separatisti a Rusko, tak aj ukrajinské nacionalistické strany.
Dohoda z Minska neovplyvnila zámer Európskej únie rozšíriť sankčný zoznam. Kritiku vyvolal aj piaty článok minskej dohody, v ktorom sa zmluvné strany dohodli na zabezpečení omilostenia a amnestií formou zákona, „ktorý zakáže prenasledovanie a potrestanie osôb v súvislosti s udalosťami, ku ktorým došlo v jednotlivých regiónoch Doneckej a Luhanskej oblasti“.
To napríklad kritizovalo Holandsko pre obavy, že amnestia by sa mohla vzťahovať aj na vinníkov tragédie, pri ktorej v júli 2014 nad východnou Ukrajinou zostrelili dopravné lietadlo spoločnosti Malaysia Airlines. Väčšinu z 298 obetí tvorili Holanďania.
Druhá minská dohoda by onlineeditori on Scribd
Nádejný začiatok
Prímerie sa začalo nádejne. Po odznení tvrdých bojov panoval prvý deň prímeria podľa oboch znepriatelených táborov na Donbase pokoj. Dvadsať minút po vyhlásení prímeria sa ale dostalo pod paľbu raketometov mesto Popasna v Luhanskej oblasti.
A ešte silnejšie boje ako pred vyhlásením prímeria sa rozhoreli pri meste Debalceve, kde povstalecké oddiely obkľúčili niekoľkotisícovú ukrajinskú posádku. Ukrajinské jednotky sa nakoniec z mesta stiahli a boje o Debalceve sa stali symbolom krehkosti a ťažkej vymáhateľnosti minských dohôd.
Pád Debalceve vyvolal protesty Západu. Rusko, naopak, vinilo z krviprelievania Kyjev. Podľa kritikov na Ukrajine padlo mesto aj vinou chýb v ukrajinskom armádnom velení.
Hoci intenzita potýčok s proruskými separatistami potom citeľne klesla, povstalci ďalej ostreľovali vládne sily. V podmienkach relatívneho pokoja obe strany pokračovali v sťahovaní ťažkých zbraní od frontovej línie, od marca sa ale začalo opäť bojovať.
