Necelé tri hodiny stačili v noci na 15. apríla 1912 na to, aby definitívne skončil sen o dokonalosti pýchy britského loďstva. Presne pred 110 rokmi sa po zrážke s ľadovcom zaoceánsky parník Titanic potopil vo vlnách Atlantického oceánu. Spolu s ním zomrelo viac ako 1 500 ľudí.
Titanic mal byť spolu so sesterskými loďami Britannic a Olympic odpoveďou spoločnosti White Star Lines na elegantné a rýchle transatlantické parníky konkurencie.
Prestížnu zákazku na stavbu obrieho plavidla zverili belfastskej lodenici Harland & Wolff, ktorej robotníci sa do diela pustili 31. marca 1909.
Práca chvatná, málo platná
Potreba získať v krátkom čase veľké množstvo súčiastok mohla podľa niektorých odborníkov prispieť k rýchlemu priebehu katastrofy. Analýza vzoriek z vraku lode ukázala, že časť nitov obsahovala vysoký podiel nečistôt, a boli teda menej pevné.
Taktiež oceľové pláty trupu mohli v súvislosti so svojím chemickým zložením v ľadovej vode severného Atlantiku skrehnúť a stať sa náchylnými k praskaniu.
Titanic spustili na severoírsku rieku Lagan 31. mája 1911 za prítomnosti približne 100 000 divákov. Pri udalosti došlo k smrteľnému zraneniu jedného z robotníkov, na ktorého spadol obrovský kus dreva, ktorý bol súčasťou podpornej konštrukcie.
Plavidlo nebolo ale ani zďaleka dokončené, a tak sa ďalšie mesiace tisíce robotníkov venovali stavbe lodných palúb, výstavbe honosných interiérov a inštalácii 29 obrovských kotlov, ktoré mali poháňať dva hlavné parné stroje.
„Nepotopiteľná“ loď
Na tú dobu bol Titanic vybavený špičkovými technológiami, ktorú predstavovali elektrické výťahy, kompletné elektrické osvetlenie či dve rádiové stanice.
Trup Titanicu bol pre bezpečnosť rozdelený na 16 vodotesných komôr oddelených vodotesnými dverami, ktoré sa automaticky uzatvorili v prípade naberania vody. Tento systém mal byť pre Titanic známkou vysokej bezpečnosti a umocňoval predstavu o nepotopiteľnosti plavidla.
Architektom bol Thomas Andrews, ktorý sa napokon aj sám stal jednou z obetí tragédie. Loď bola dlhá 269 metrov, široká 28 metrov a vážila viac ako 46 000 ton. Celkovo mala 10 palúb.
Najvyšší štandard luxusu pripravili pre cestujúcich prvej triedy. Na Titanicu nechýbalo holičstvo, knižnica, turecká sauna, bazén či ihrisko na squash.
Prvá a posledná plavba
Na svoju prvú plavbu zo Southamptonu do New Yorku sa impozantná loď, ako symbol ľudského umu a pokroku, vydala pod velením kapitána Edwarda Smitha napoludnie 10. apríla 1912.
Veľmi nechýbalo, a cesta by sa skončila nehodou už na samotnom začiatku. Po odrazení sa od móla sa totiž Titanicu priplietla do cesty iná loď, ktorá sa utrhla zo svojho kotviska.
Kolízii sa podarilo vyhnúť a Titanic mohol vyplávať do francúzskeho Cherbourgu a írskeho Cobhu pre ďalších pasažierov. Potom už loď s viac ako 2 200 osobami na palube zamierila do New Yorku.
Štvrtý deň plavby dostala posádka niekoľko varovaní pred výskytom ľadovcov. Do polnoci zo 14. na 15. apríla zostávalo posledných 20 minút, keď sa priamo pred provou objavil ľadovec.
Veľa ľudí, málo člnov
Aby zabránil stretu s horou ľadu čnejúcou z morskej hladiny, nechal službukonajúci prvý dôstojník zmeniť kurz prudko vľavo. Zotrvačnosťou hnaný Titanic sa aj napriek maximálnemu vychýleniu kormidla „otrel“ pravobokom o ľadovec.
Náraz bol síce sotva nepatrný, no pod čiarou ponoru povolili nitované spoje, a dovnútra sa začala valiť voda.
K vytvoreniu 91 metrov dlhej trhliny možno prispel požiar, ktorý vypukol v jednom z podpalubných skladísk uhlia krátko pred vyplávaním. Niekoľkodňové pôsobenie vysokých teplôt mohlo oslabiť pevnosť trupu v mieste nárazu.
V dôsledku zrážky s ľadovcom zatopilo 6 zo 16 oddielov, na ktoré bola loď rozdelená. Prova lode sa nebezpečne naklonila pod hladinu, a keďže vodotesné priečky nesiahali až k vrchnej palube, mohla sa voda cez ich horný okraj prelievať do sekcií, ktoré ešte nezaplavilo.
Za dve hodiny a 40 minút sa nad Titanicom zavrela hladina, pričom ľadové more južne od New Foundlandu sa stalo hrobom pre viac ako 1 500 osôb. Katastrofu prežilo 711 stroskotancov, ktorých vzala na palubu loď Carpathia, ktorej posádka zachytila núdzový signál.
Za vysoký počet obetí nehody mohol aj malý počet záchranných člnov, ale aj skutočnosť, že ich kapacita nevyužili naplno. Mnoho pasažierov totiž váhalo s opustením „nepotopiteľnej“ lode tak dlho, že niekoľko člnov spustili na vodu poloprázdnych.
Podmorské pátranie
Pátracie práce po vraku lode neutíchali ani desaťročia po tragédii. Prvý, aj keď neúspešný pokus o nájdenie vraku Titanicu podnikol americký multimilionár Jack Grimm v júli 1980.
Úspešnejší bol výskumný tím Roberta Ballarda a Jeana-Louise Michela, ktorý 1. septembra 1985 objavil približne 400 míľ južne od Newfoundlandu jeden z 29 kotlov potopeného Titanicu. O deň neskôr našli na dne Atlantiku samotný vrak Titanicu.
Zábery z podmorského robota ukázali, že vrak dosadol na dno rozlomený na dve časti a jeho okolie bolo posiate radom úlomkov a najrôznejších predmetov. Časť z nich vyzdvihli na hladinu.
Vrak dodnes leží v hĺbke 13 000 stôp na mierne sa zvažujúcom oceánskom dne alpského typu s výhľadom na malý kaňon. Jeho prova smeruje k severu a loď spočíva vzpriamene na dne oceánu. Do takej hĺbky oceánu nepreniká žiadne svetlo a je tam len málo známok života.
Experti sa zhodujú na tom, že vrak nemožno vytiahnuť, keďže ho korózia poškodila natoľko, že pri pokuse o vytiahnutie by sa rozpadol na kusy. Ničia ho aj hlbokomorské prúdy a baktérie.
