Od úmrtia renomovaného herca, dramaturga, režiséra, divadelného teoretika, pedagóga a národného umelca Jána Jamnického (pseudonym Gustáv Marro) uplynie vo štvrtok (4. 8.) pripomenie 50 rokov.
Na pozadí životného príbehu tejto všestrannej divadelnej osobnosti sa v celej šírke zrkadlí spoločensko-politická realita takmer štyroch desaťročí minulého storočia aj história moderného slovenského divadelníctva.
Detské roky prežil Jamnický v časoch monarchie, jeho štúdiá a divadelné začiatky sa vzťahujú na medzivojnovú atmosféru Československej republiky (ČSR). Umelecké meno a vysokú prestíž si svojimi pozoruhodnými inscenáciami vydobyl počas vojnovej Slovenskej republiky. Po jej zániku prišiel komunistický režim v obnovenej ČSR.
Jeho nie jednoduchá ani bezproblémová osobnosť neplávala hladko vtedajšími režimnými vodami, keď tvoriví ľudia stáli pred skúškami odolnosti vlastného svedomia, presvedčenia a občianskeho postoja k súvekej realite.
Ján Jamnický sa narodil 20. mája 1908 v Jasenovej v rodine evanjelického farára a profesora teológie na vysokej škole. Bola to rodina, kde boli samozrejmosťou vysoké kultúrne, ľudské a spoločenské návyky a hodnoty.
Svoju ženu stretol na štúdiách medicíny
Na štúdiách medicíny sa zoznámil so svojou budúcou ženou, herečkou Vilmou Březinovou, ktorá ho priviedla k divadlu. A tak medicínu vymenil za štúdium herectva na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii a popri nej vyštudoval aj právo.
Po štúdiách v roku 1932 nastúpil do Slovenského národného divadla (SND), kde stvárnil mnoho postáv. Bol vyhľadávaným predstaviteľom hrdinských a intelektuálne náročných postáv, napríklad Trofimov z Višňového sadu, lord Graham z Vejára lady Windermerovej, Saint Just z Dantonovej smrti. Jedným z Jamnického najväčších hereckých triumfov bola úloha Kreonta.
Kritika oslavovala jeho javiskovú reč i pohybovú kultúru. Oceňovala jeho dôslednú snahu hľadať hĺbkovú psychologickú motiváciu postáv. Divákov zaujala jeho vysoká štíhla postava, výrazná tvár a oči, čisto znejúca slovenčina, úsporný javiskový pohyb s dôrazom na výrazné gesto.
V SND pôsobil aj ako dramaturg, prekladal zahraničné divadelné hry, bol i režisérom. Pre SND pripravil 25 inscenácií a postupom času sa už herectvu venoval len sporadicky. Ako prvý akcentoval na javisku symboliku vyjadrovania ľudských osudov.
Jeho osobné a tvorivé peripetie sa prelínajú s menami viacerých popredných protagonistov slovenskej divadelnej kultúry (a kultúry vôbec), ako napríklad Janko Borodáč, Andrej Bagar, Emil Belluš, Ferdinand Hoffmann, Martin Gregor, Vilma Jamnická, Jozef Felix, Ján Sedlák či Zoltán Rampák.
Po skončení druhej svetovej vojny sa Jamnický k režijnej práci už nevrátil. Hrával v televíznych filmoch a inscenáciách, pôsobil ako recitátor. Uznanie zo strany kultúrnej verejnosti si získal bravúrnou interpretáciou modernej i ľudovej poézie.
Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských interpretov poézie. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč. Mal nezvyčajný básnický talent a zásluhy na poli divadelnej moderny.
Divadlom sa zaoberal aj po teoretickej stránke
Jamnický sa od začiatku zaoberal divadlom i po teoretickej stránke. Pripravil koncepciu divadelného zákona a podieľal sa aj na príprave zákona o poštátnení SND.
Patril k členom prípravného výboru pre založenie Vysokej školy múzických umení (VŠMU). Po oslobodení bol tri roky zamestnaný ako režisér a scenárista Československého filmu. Pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení.
Zomrel 4. augusta 1972 pri jednom zo svojich výstupov na obľúbené tatranské končiare. Príčina smrti ostala záhadou. Ani lekári nedokázali určiť, či ňou bola smrť podchladením, alebo sa pre ňu rozhodol dobrovoľne.
Jeho nezvyčajný talent a zásluhy na divadelnom poli ocenili v roku 1970 titulom národný umelec a v roku 1991 in memoriam vyznamenaním Rádu Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy.
Kus jeho života sa spájal s divadelnou a filmovou herečkou Vilmou Jamnickou, ktorú zvláštny a fascinujúci Ján veľmi upútal.
Spolužitie veselej, nadanej a vynikajúcej herečky s mimoriadne charizmatickým a sugestívnym umelcom s temnými očami, mužom s večne hľadajúcou dušou so sklonom k mystike, bol časom milovania, rozchodov, čakania a znova stretávania sa, nových lások a popri tom krásnej umeleckej činnosti. Ako však sama herečka po dlhých rokoch povedala aj časom priateľstva.
