Bol verejný činiteľ, lekár, pedagóg, publicista, spisovateľ, národovec a prívrženec Tomáša Garriguea Masaryka.
Narodil sa v Liskovej (vtedajšie Rakúsko-Uhorsko, dnes okres Ružomberok) 9. augusta 1867 do pokrokovej rímsko-katolíckej rodiny liskovského richtára. Mal jedenásť súrodencov.
Päťročný začal chodiť do rímsko-katolíckej ľudovej školy v Liskovej, ktorú ukončil v roku 1878, v jedenástich rokoch ho otec zapísal do štvorročného piaristického gymnázia v Ružomberku.
Neovládal dobre maďarčinu, a preto mal počas štúdia problémy. Piaty ročník gymnázia teda absolvoval v Levoči. Neskôr absolvoval dve triedy gymnázia aj v Banskej Bystrici. Pre národnostné rozpory však musel nakoniec 8. ročník gymnázia absolvovať opäť na levočskom gymnáziu.
Počas štúdia v Banskej Bystrici a Levoči ho maďarské úrady obviňovali z panslavizmu a prenasledovali ho. Aj preto gymnaziálne štúdium po vylúčení zo všetkých stredných škôl v Uhorsku ukončil až na gymnáziu v českom Přerove (vtedajšie Rakúsko-Uhorsko).
Po ukončení gymnázia študoval na Lekárskej fakulte na Českej univerzite Karlo-Ferdinandovej v českej Prahe, kde sa aktívne zapájal do spolku Detvan (v rokoch 1894 až 1895 bol jeho predsedom). V ňom sa zoznámil s Martinom Kukučínom, Ladislavom Nádaši-Jégém, Jozefom Gregorom Tajovským, Ivanom Kraskom, Mikulášom Schneider–Trnavským, a Milanom Rastislavom Štefánikom.
V Prahe ho svojimi názormi výrazne ovplyvnil Tomáš Garrigue Masaryk. Na jeho podnet vydal Vavro Šrobár spolu s Pavlom Blahom 30. júna 1898 v Skalici aj prvé číslo časopisu Hlas, mesačníka, ktorým formulovali literárny, politický a ekonomický program mladej slovenskej inteligencie – hlasistov.
Po ukončení univerzity absolvoval rôzne lekárske kurzy, po ktorých na jeseň 1899 nastúpil ako praktický lekár do Ružomberka.
Politické začiatky
V roku 1906 neúspešne kandidoval do uhorského snemu. Pre poburovanie a protištátnu činnosť ho v tom istom roku uväznili.
Na oslavách 1. mája v Liptovskom Mikuláši v roku 1918, počas ktorých účastníci zhromaždenia prvýkrát verejne vyjadrili vôľu utvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov, sa Šrobár vo svojom prejave dožadoval práva na sebaurčenie národov aj pre slovenský národ a volebného práva. Aj za túto aktivitu ho v auguste 1918 zatkli a do polovice októbra väznili.
Po tom, ako české politické strany vytvorili v júli 1918 Národný výbor československý, ako domáci vrcholný orgán národnej a demokratickej revolúcie, sa Vavro Šrobár stal v októbri 1918 členom jeho predsedníctva a koncom mesiaca, spolu s inými politikmi, podpísal manifest „Lide československý!“.
V ňom obom národom oznamovali, že po vzniku nového štátu majú svoju vládu, svoju samostatnosť a nezávislosť, svoju ČSR.
Z poverenia Národného výboru sa stal predsedom Dočasnej vlády pre Slovensko a v rokoch 1918-1920 zastával pozíciu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Jeho úlohou bolo zabezpečiť politické a administratívne začlenenie Slovenska do novej ČSR.
V rokoch 1918 až 1920 pôsobil aj ako minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a v rokoch 1921 až 1922 ako minister školstva a národnej osvety.
Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1923 sa habilitoval v odbore sociálneho lekárstva a o dva roky neskôr dosiahol hodnosť univerzitného profesora.
V rokoch 1918-1925 a 1945-1950 bol poslancom Národného zhromaždenia ČSR. Politicky sa angažoval v Agrárnej strane, Demokratickej strane a v roku 1946 založil novú slovenskú politickú stranu s názvom Strana slobody.
Na politickom vrchole
Počas druhej svetovej vojny podporoval protifašistický odboj. Bol členom predsedníctva SNR, ktorá bola ilegálnym orgánom prvej Slovenskej republiky a počas SNP bol spolu s Karolom Šmidkem jedným z dvoch predsedov povstaleckej SNR.
Politicky činný ostal Šrobár aj po skončení druhej svetovej vojny. V druhej vláde Zdeňka Fierlingera pôsobil ako kandidát Demokratickej strany pôsobil vo funkcii ministra financií. Dokonca, po komunistickom prevrate vo februári 1948, ho v druhej vláde Klementa Gottwalda aj napriek svojmu vysokému veku zvolili za ministra pre zjednotenie zákonov.
Vavro Šrobár zomrel 6. decembra 1950 vo veku 83 rokov v českom Olomouci a pochovaný je v Bratislave.
Bol držiteľom mnohých vyznamenaní. Okrem iných mu v roku 1945 udelili Rad SNP a v roku 1969 vyznamenanie Rad republiky in memoriam.
Venoval sa aj umeniu
Politik bol činný aj ako literát a dramatik. Medzi jeho prozaické a publicistické diela patrí Ľudová zdravoveda, prvá slovenská učebnica sociálneho lekárstva z roku 1909, Dedinské rozprávky (1890) či monografia Z môjho života z roku 1946.
Bol aj autorom jednej divadelnej hry, ktorú napísal spolu s Ladislavom Nádaši-Jégém pod názvom Ako sa u nás žije (1891).
