Hoci mal Lino Ventura talianske korene väčšinu života strávil vo Francúzsku. Nakrútil tu aj väčšinu zo sedemdesiatich filmov, v ktorých hral. Stvárňoval policajtov aj gangstrov, takmer vždy však išlo o tvrdých a nekompromisných chlapov.
V protiklade s prototypom svojho filmového hrdinu žil herec pokojným rodinným životom. V sobotu (22. 10.) uplynie 35 rokov od jeho náhleho úmrtia na infarkt.
Angiolino Giuseppe Pasquale Ventura sa narodil 14. júla 1919 v talianskej Parme, kde žili spoločne s matkou do jeho ôsmich rokov. Potom sa presťahovali do Paríža.
„Keď hrám, hovorím ako v živote. A v živote nekričím. To je prejav slabosti.“
Lino ventura
Pracoval od mladosti ako pomocný účtovník v cestovnej kancelárii. Neskôr sa tu zoznámil so svojou manželkou Odette Le Conte. Mesiac po svadbe, ktorá sa konala 8. januára 1942, dostal povolávací rozkaz. Od svojej vojenskej jednotky z Talianska však utiekol nazad do Paríža, kde striedal rôzne zamestnania.
Majster Európy v strednej váhe
Po vojne, keď si jeho manželka založila spoločnosť na výrobu detských odevov, Ventura pracoval ako jej obchodný zástupca. Tiež sa začal venovať zápaseniu vo voľnom štýle. V roku 1950 získal vo švajčiarskom Lausanne titul majstra Európy v strednej váhe.
Pri jednom zo zápasov mu súper zlomil nohu tak nešťastne, že ju mal o centimeter kratšiu a s vrcholovým športom musel skončiť. Venoval sa manažovaniu a organizovaniu zápasov. V tom čase však už naňho čakala prvá ponuka z prostredia filmu.
Režisér Jacques Becker hľadal do svojho filmu Nesiahajte na prachy! (Touchez pas au grisbi, 1954) niekoho, kto hovorí po francúzsky aj po taliansky. Cez priateľa dostal tip na Lina Venturu, ktorý mu nielen vyhovoval svojím vzhľadom, ale aj pri skúške podal presvedčivý výkon.
V hlavných úlohách mali hrať v tom čase slávny Jean Gabin a jeho kolegyňa Jeanne Moreau, ktorej prisľúbili honorár 750 000 frankov. Lino Ventura mal dostať 100 000 – a keďže sa mu do nakrúcania nechcelo, aby mal od filmárov pokoj, vypýtal si rovný milión. Honorár však napokon dostal a režisér bol s výkonom 34-ročného debutanta veľmi spokojný.
Už o rok nasledoval film Henriho Decoina Keď je v Paríži noc (Razzia sur la chnouf, 1955) opäť s Gabinom v hlavnej úlohe. Celkom iný žáner si Ventura vyskúšal v roku 1956, keď ho režisér Georges Lampin obsadil do voľnej adaptácie Dostojevského románu Zločin a trest.
Odmietol niekoľko veľkých hereckých príležitostí
V roku 1958 získal prvú hlavnú rolu v špionážnom filme Zdraví vás Gorila (Le gorille vous salue bien) a hoci sa pripravovali ďalšie pokračovania, herec v nich odmietol hrať.
Ventura bol známy tým, že odmietol niekoľko veľkých hereckých príležitostí, v ktorých potom zažiarili jeho kolegovia. Jednou z nich bol francúzsky vedec v Blízkych stretnutiach tretieho druhu (Close Encounters of the Third Kind, 1977) Stevena Spielberga, ktorého potom stvárnil François Truffaut.
Spolu so Jeanom Paulom Belmondom a Bernardom Blierom si Ventura zahral vo filme Stotisíc dolárov na slnku (Cent mille dollars au soleil, 1964). V roku 1967 sa pred kamerou stretol s Alainom Delonom v snímke Dobrodruhovia (Les Aventuriers).
Väčšinou hral drsných chlapov
O dva roky neskôr si dvojica spolu s Jeanom Gabinom zahrala v Sicílskom klane (Le Clan des Siciliens, 1969), ktorý patrí k najznámejším Venturovým filmom podobne ako thriller Valachiho svedectvo (The Valachi Papers, 1972) režiséra Terenca Younga.
V komédii Dotieravý chlap (L’emmerdeur, 1973) si Ventura zahral profesionálneho vraha, ktorému bráni vo výkone akcie neurotický sused z hotelovej izby v podaní belgického speváka a herca Jacquesa Brela.
V tom istom roku ho Claude Pinoteau obsadil do roly vedca v špionážnej dráme Mlčanlivý (Le silencieux). V roku 1978 nakrútil Lino Ventura filmy Motýľ na pleci (Un papillon sur l’épaule), Rozhnevaný muž (L’Homme en colère) a Dotyk Medúzy (The Medusa Touch).
Nasledovala snímka Svedok (Garde à Vue, 1981) a pre Lina Venturu netypická rola Jeana Valjeana v Bedároch. Známe dielo Victora Huga v roku 1982 preniesol do filmovej podoby Robert Hossein a Ventura sa zhostil roly, ktorú predtým vytvoril jeho veľký herecký vzor Jean Gabin. Legendárneho „Drsného chlapíka“ (Le Ruffian) v réžii Josého Giovanniho nakrútil v roku 1983.
Pri filmovaní sa držal niekoľkých zásad
Odmietal hrať v politických filmoch a vyhýbal sa erotickým scénam. Mali s manželkou štyri deti, syna Laurenta a dcéry Milenu, Lindu a Cléliu. Linda pre komplikácie pri pôrode trpela mentálnym postihnutím.
Lino Ventura sa od roku 1966 venoval pomoci hendikepovaným deťom v nadácii Snežienka. Prezident Jacques Chirac mu venoval Rad Čestnej Légie, ktorý však prevzala jeho manželka.
Bol milovníkom dobrého jedla, ale aj histórie a kultúrnych pamiatok. Pravidelne cvičil a športoval. Napriek tomu, že sa udržiaval v skvelej fyzickej kondícii, Lino Ventura náhle zomrel 22. októbra 1987 na infarkt.
Bol známy striedmym herectvom bez veľkých giest a zvyšovania hlasu. „Keď hrám, hovorím ako v živote. A v živote nekričím. To je prejav slabosti,“ hovorieval herec, ktorý sa ako samouk stal jednou z najväčších hviezd európskej kinematografie.
