Podľa plánu Organizácie spojených národov (OSN) mali vedľa seba v Palestíne existovať už 75 rokov dva štáty – židovský a arabský. To sa však vtedy pre odpor Arabov nestalo, a tak v roku 1948 vznikol len Izrael a Palestínčania na svoj štát stále čakajú.
Po rezolúcii OSN z 29. novembra 1947, ktorá neúspešne rozdelila Palestínu na dva štáty, sa medzi Izraelom a arabskými štátmi rozhorelo päť veľkých vojen a niekoľko menších konfliktov, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili dianie prakticky v celom svete. Aj bývalé Československo zohralo v blízkovýchodnej oblasti podstatnú úlohu.
Palestína bola po prvej svetovej vojne a rozpade Osmanskej ríše od roku 1920 mandátnym územím Spoločnosti národov pod správou Spojeného kráľovstva. Už v medzivojnovom období vznikali v dôsledku židovského prisťahovalectva aj Balfourovej deklarácie z roku 1917, ktorá podporila plán na nezávislý židovský štát, značné nepokoje medzi Židmi a Arabmi.
Tie okrem iného po druhej svetovej vojne donútili Londýn, aby sa tohto územia vzdal. Značný vplyv na to malo aj ukončenie druhej svetovej vojny, vyvraždenie miliónov Židov v koncentračných táboroch či začatie dekolonizácie. Zároveň však aj rozvíjajúca sa studená vojna medzi Západom a socialistickým blokom na čele so Sovietskym zväzom.
Jeden alebo dva štáty?
Británia vrátila v apríli 1947 mandát OSN s tým, že sa z územia stiahne 15. mája 1948. V máji 1947 ustanovila OSN Osobitný výbor pre Palestínu (UNSCOP), v ktorom malo zastúpenie 11 štátov vrátane Československa, ale kvôli neutralite žiadna z veľmocí.
Výbor navrhol 31. augusta dve riešenia problému: menšinový návrh (podporovaný Iránom, Indiou a Juhosláviou) odporúčal vznik federálneho dvojnárodného štátu a väčšinový sa zasadzoval o rozdelenie. A práve tento návrh prijalo Valné zhromaždenie OSN 29. novembra 1947 ako rezolúciu číslo 181.
Uznesenie prešlo vďaka energickej podpore amerického prezidenta Harryho Trumana. Za rezolúciu hlasovalo 33 štátov (okrem iného USA, ZSSR, Francúzsko či Československo). Odmietlo ju 13 štátov (najmä väčšinové moslimské štáty ako Turecko, Egypt, Irán, Irak, Libanon, Pakistan, Saudská Arábia či Sýria). Desať štátov sa zdržalo hlasovania (napríklad Británia).
Podľa plánu sa mal židovský štát skladať z troch častí – pobrežná oblasť od Haify po Rechovot, východná Galilea vrátane Galilejského jazera a časť Negevskej púšti vrátane terajšieho prístavu Ejlat.
Palestínsky mal pozostávať tiež z troch častí – západná Galilea vrátane prístavu Akko alebo mesta Nazaret, celý Západný breh Jordánu a južný pobrežný pás od Gazy po Ašdod vrátane pásma pri egyptských hraniciach.
Pod medzinárodnou správou (tzv. corpus separatum) mal byť Jeruzalem so širším okolím vrátane Betlehema. Oproti návrhu UNSCOP rezolúcia prisúdila prístav Jaffo (teraz súčasť Tel Avivu) a mesto Beerševa s okolím palestínskemu štátu, časť pobrežia Mŕtveho mora zase štátu židovskému.
Rozdelenie územia
Židovský štát mal mať podľa OSN 56 % územia mandátnej Palestíny, arabský 43 percent. V židovskom štáte malo vtedy žiť vyše 900 000 ľudí, z toho 55 % (takmer pol milióna) Židov. V arabskom štáte zasa 735 000 obyvateľov vrátane asi 10 000 Židov. Mesto Jeruzalem a jeho okolie malo mať okolo 200 000 ľudí, z čoho bola zhruba polovica Židov a polovica Arabov.
Väčšina Židov vrátane Židovskej agentúry plán prijala, niektorí kritizovali územnú diskontinuitu štátu. Proti sa postavilo niekoľko menších extrémne nacionalistických skupín. Napríklad hnutie Irgun Cvai Leumi neskoršieho premiéra Menachema Begina, ktorý varoval pred vojnou s Arabmi. Alebo radikálna Sternova skupina na čele s ďalším budúcim premiérom Jicchakom Šamirom.
Arabskí predstavitelia aj arabské štáty boli však veľmi ostro proti, za boli len komunisti. Kritizovali samotný vznik židovského štátu. Poukazovali na to, že množstvo Arabov sa stane v židovskom štáte minoritou. Kritizovali veľkosť a kvalitu územia židovského štátu.
Arabská vzbura
Ihneď po hlasovaní v OSN sa mnohí Arabi chopili zbraní a Liga arabských štátov 17. decembra s poukazom na nedeliteľnosť Palestíny vyhlásila, že s rozdelením nesúhlasí a že sa proti nemu postaví aj vojenskou silou. Šéf Ligy Azzam Paša vyhlásil: „Bude to vyhladzovacia vojna a obrovský masaker.“
Štát Izrael v deň jeho vzniku 14. mája 1948 uznali USA de facto a ZSSR o tri dni neskôr de iure (Československo o päť dní neskôr). Arabské štáty Izrael ihneď napadli, čím odštartovala špirála vzájomných vojnových stretov.
Na zachovanie Izraela malo veľký vplyv aj rozhodnutie československej vlády, ktorá začala na Stalinov príkaz predávať židovskému štátu zbrane. Praha požičala Izraelčanom letisko v Žatci, poskytla lietadlá, vycvičila pilotov, parašutistov a tankistov, a tým značnou mierou prispela k víťazstvu Izraela v prvej vojne s Arabmi.
Po tejto vojne, ktorá sa skončila v roku 1949, rozšíril židovský štát svoje územie z 56 % na 77 % celkovej plochy Palestíny. Pásmo Gazy zostalo pod egyptskou kontrolou a východná časť Jeruzalema a Západný breh Jordánu v držbe Zajordánskeho kráľovstva. V tom čase sa objavil aj problém palestínskych utečencov, kedy ich asi milión ušlo do cudziny.
