Na Slovensku máme za sebou jeden z najlepších rokov, aspoň čo sa filmovej tvorby týka. V našom umeleckom priestore vzniklo viac ako 30 slovenských a koprodukčných diel. Filmový kritik Peter Konečný hovorí, že ide o fascinujúce a veľmi dôležité číslo.
Čo sme mohli vidieť v kinách v roku 2023 a čo si pre nás pripravuje filmový svet na Slovensku aj v zahraničí v roku 2024? To a oveľa viac povedal v rozhovore Peter Konečný.
Keď sa obzrieme za rokom 2023 v slovenskom filme, opustili nás dve dôležité osobnosti filmu – Juraj Jakubisko a Stanislav Párnický. Čo slovenskému, ale aj zahraničnému filmovému svetu priniesli?
Určite množstvo výborných filmov aj televíznych produktov. Dve veľké mená, ktoré zarezonovali nielen v slovenskom, ale aj v zahraničnom priestore. Juraj Jakubisko predstavoval náš veľký vývozný artikel do zahraničia v rámci festivalového, ale aj v rámci bežného televízneho uvedenia.
Jeho filmy sa predávali aj do zahraničia a nemyslím len tie úplne najznámejšie. Tých veľmi známych filmov je väčšie množstvo, ale aj tie jeho úplne prvé, ako napríklad Kristove roky, ktoré predstavovali jeho veľký debut. Následne sa o tom filme začalo veľa rozprávať v súvislosti s nástupom mladého režiséra na Slovensku, ktorý prináša úplne iné vyznenie svojich filmov, úplne iné témy, vzdor voči okoliu.
Rovnako aj Stanislav Párnický. To sú pre nás veľmi veľké mená v súvislosti s filmovou a televíznou tvorbou. Myslím, že sa k nim budeme aj na obrazovkách RTVS v nejakých cykloch určite vracať. Toto je výhoda na kvalitných filmoch, že často dnešné filmy, ktoré prídu do kina, majú polčas rozpadu dva – tri týždne.
Toto sú filmy, ktoré sa budú hrať aj o 30, 40, 50 rokov, pretože majú v sebe niečo veľmi dôležité, čo funguje naprieč generáciami.
Pokračovania filmu Perinbaba, teda Perinbaba a dva svety, sa už Jakubisko nedožil. Čo môžeme od tohto filmu očakávať? Ako ho hodnotíte vy?
Hlavne, čo by ľudia nemali čakať – nemali by čakať Perinbabu v zmysle jednotky. Tento film má úplne inak spracovanú tému, je inak vyrozprávaný, snaží sa byť moderným spôsobom pohľadu na príbeh Perinbaby. Treba sa pripraviť na to, že očakávať od pokračovania Perinbaby tú istú, ktorá bola pred 38 rokmi, nie je ani fér, ani sa to nedá, ani to nie je možné.
Doba sa zmenila, vyznenie sa zmenilo, mladá generácia sa pozerá na príbehové rozprávky už úplne inak. Otázka je, či dokázal tento film úplne zlákať aj tých najmenších divákov. Ale prvé návštevnosti v kinách sú naozaj veľmi veľké. Film mal za prvý víkend 52-tisíc divákov. Prekonal dokonca, myslím, že o 80 divákov, aj Barbie. Čiže stal sa „najdiváckejším“ filmom za prvý týždeň premietania v slovenských kinách.
Rozhodne sa treba skôr naladiť na príbeh mladého chlapca, ktorý sa chce stať lepším človekom. Máme na začiatku roadmovie, ktoré je postavené na princípe, že spoznáva ľudí okolo seba a následne sa dostáva do veľmi zvláštneho magického sveta, ktorý je rozdelený na dve úrovne – na ženskú a mužskú.
Tam možno začínajú troška scenáristické problémy, ktoré sa potom prejavujú neskôr v ďalšej minutáži filmu a nie každému vyhovuje rozprávanie, ktoré ho čaká. Ale máme tu nový slovenský film, je oňho záujem a nech si ľudia urobia vlastný názor.
Keď hovoríme o velikánoch, majú títo režiséri z vášho pohľadu nejakých súčasných nástupcov, nejaké veľké talenty?
Určite áno. Máme tu množstvo mladých a aj strednú generáciu režisérov a režisérok, ktoré prichádzajú. Či už je to Mira Fornay, Mariana Čengel Solčanská, či sú to ľudia ako Miro Remo, Ivan Ostrochovský, Peter Kerekes, Iveta Grófová, Zuzana Piusy, tých mien je pomerne veľké množstvo.
Vieme ponúknuť na báze animovaného, hraného a dokumentárneho filmu veľký balík mladých, začínajúcich, ale už aj rozbehnutých tvorcov a tvorkýň, ktoré majú čo povedať v spoločnosti a majú hlavne veľmi dobre zvládnutý filmársky kumšt.
Vedia nakrúcať filmy a teraz je to už o tom, aby dostali tie najlepšie možné scenáre, ktoré si napíšu alebo ich preberajú,. Máme veľmi kvalitne rozbehnutú kinematografiu v zmysle aj začínajúcich, aj už tých odskúšaných filmových tvorcov a je čo ponúknuť slovenskému divákovi. Počet filmov, ktorý sa na Slovensku robí, nie je vôbec márny.
Spomenuli ste aj režisérku Miru Fornay, ktorá zaznamenalo tento rok veľký úspech tento rok na festivale Berlinale so svojou snímkou Mimi. Veľmi populárnym sa stal aj film Invalid a veľkú odozvu mal napríklad film Svetloplachosť. Aký rok má za sebou slovenský film?
Výborný. Máme jeden z najlepších rokov, viac ako 30 slovenských a koprodukčných filmov v kinách, to je na počet obyvateľov fascinujúce a veľmi dôležité číslo.
V kinách sa predá viac ako štyri milióny lístkov, takže chodí sa do kina. Keby sme možno zrátali všetky galérie, všetky divadlá a dali to dokopy, tak nedostaneme číslo štyri milióny predaných lístkov.
Napriek konkurencii streamovacích služieb, napriek konkurencii mnohých iných vecí, je kino stále vyhľadávaným trávením času. Otázka je, čo si ľudia vyberajú. To je druhá vec. Keď ste spomenuli film Invalid, ten má vyše 200-tisíc divákov v slovenských kinách.
Je to výborne urobená komédia Tomáša Dušičku a Jonáša Karáska. Je to perfektný film na to, čo presne chcel byť ten film a funguje po každej stránke.
Máme tu veľmi dobré vzdelávanie pre mladých ľudí štvoricou filmov, ktoré rozprávajú dejinné udalosti na Slovensku. Či už je to film Úsvit, ktorý sa odohráva v 30. rokoch, alebo film Bratia, ktorý sa odohráva v 50. rokoch o bratoch Mašínovcoch. Alebo je to snímka Muž, ktorý stál v ceste, ktorý sa zase odohráva v 68. a následne počas normalizácie.
Dokonca na Slovensku vznikol aj rotoskopický film. To je, keď prekresľujete už natočené sekvencie. Volá sa Umelohmotné nebo. Vznikol s maďarskou koprodukciou a je to sci-fi.
Na Slovensku tento rok vznikli dve science fiction. Tento žáner u nás nevzniká, lebo má svoje náročnosti v rámci rozpočtov a podobne. Potom sme tu mali slovensko-český koprodukčný film, ktorý sa volá Bod obnovy s Milanom Ondríkom v jednej z hlavných úloh.
Keby sme si to ešte žánrovou rozmenili na drobné, tak tento rok bol pre slovenskú kinematografiu aj nesmierne bohatý na žánre. Je nesmierne bohatý na témy a zároveň je nesmierne bohatý aj na také to intelektuálne nabitie batérií, ktoré potrebujeme my ako dospelí, ale zároveň aj mladí ľudia, ktorí by mali niektoré z týchto filmov vidieť.
Máme sa na čo tešiť aj vo roku 2024?
Bude toho tiež veľa. Už len teraz to vyzerá tak, že minimálne 20 filmov by mohlo zase vstúpiť do distribúcie budúci rok, ktoré budú slovenské alebo koprodukčné, lebo to je tiež dôležité. My ako Slovensko potrebujeme robiť koprodukcie buď s Českou republikou, Maďarskom alebo inými krajinami.
Čaká nás Ema a smrtihlav, adaptácia Petra Krištúfka, ďalej film o košickom maratóne, to sú také tie najistejšie veci. Budeme tam mať niekoľko dokumentárnych filmov. Verím, že ešte v rámci spolupráce Česka a Slovenska nás prekvapí aj niečo veľmi zaujímavé.
Peťo Bebjak bude mať nový film podľa Kariku. Čiže opäť sa budeme rozprávať o thrillerovej rovine, ako to Peter Bebjak vie robiť. Bude sa to volať Smršť, vrátime sa späť do thrillerového rozprávania, čiže taký nie úplne štandardný slovenský filmový žáner.
Budeme tam mať divácke filmy aj festivalové filmy. Dúfame, že aj v tých ďalších rokoch, ale v roku 2024 to bude zase aj žánrovo, aj kvalitatívne veľmi bohaté.
„Už od začiatku bolo jasné, že Oppenheimer bude veľký film. Je to príbeh človeka, ktorý stojí za jednou hroznou zbraňou. Zároveň je to veľmi silný, vnútorný, veľmi intímny portrét toho človeka.“
Barbie a Oppenheimer – fva svetové filmy, ktoré asi najviac rezonovali tento rok a dostali aj najviac nominácií na Zlaté globusy. Sú to tie najdôležitejšie snímky roka pre vás alebo nie?
Pri tom množstve filmov, ktoré ja pozerám, rozhodne nie sú najdôležitejšie, ale zarezonovali u toho najväčšieho počtu divákov. Dokonca na Slovensku patria tieto dva filmy k najnavštevovanejším. Barbie aj Oppenheimer prekročili 200-tisíc divákov na Slovensku.
Čiže sú to tie filmy, o ktorých sa najviac rozprávalo, o ktorých sa ešte bude rozprávať aj v súvislosti pravdepodobne s nomináciami na Oscara. To je veľmi pravdepodobné. Film Oppenheimer mám teda ja na vyššej úrovni ako film Barbie.
Aj keď som aj fanúšik Barbie, pretože si myslím, že je to veľmi silne a dobre napísaná ironická snímka s dobrými scitlivovacími momentmi v súvislosti s mýtom krásy a s feminizmom.
Oppenheimer, už od začiatku bolo jasné, že to bude veľký film. Je to príbeh človeka, ktorý stojí za jednou hroznou zbraňou. Zároveň je to veľmi silný, vnútorný, veľmi intímny portrét tohto človeka.
Myslím si, že Oppenheimer je ten film, ktorý skončil v správnych rukách a má aj formálne, aj myšlienkové, aj technické spracovanie na tej najvyššej možnej úrovni. Čiže áno, tieto dva filmy ešte určite budú témou nasledujúcich mesiacov.
Ak nie tieto dva filmy, tak ktoré boli najdôležitejšie pre vás?
Tých filmov bolo veľké množstvo, ktoré som mal možnosť tento rok. Tých, ktoré ma zaujali a boli skvelé, je minimálne 80.
Či už je to víťaz Karlovarského festivalu film Blažine lekcie, ktorý je o tom, ako sú dôchodcovia nesmiernym spôsobom zneužívaní „šmejdami“ a vyhadzujú peniaze zo svojich domovov von priamo z okna. Na Slovensku túto situáciu máme. Bulhari o tom urobili fantastický film, ktorý vyhral Karlovarský festival a ktorý príde o dva mesiace aj do slovenských kín.
Absolútne som bol nadšený zo slovenského koprodukčného filmu Tonko, Slávka a kúzelné svetlo. Je to animovaný film o téme scitlivovania v oblasti inakosti hlavných hrdinov. Je to animovaná postavička, stop-motion animácia.
Nádherne nastavený morálny kompas, múdre a inteligentné. Bodaj by ľudia brali svoje deti miesto niektorých veľmi hlúpych amerických filmov skôr na niečo, čo je vlastne naše.
Robilo to množstvo talentovaných ľudí zo Slovenska a ešte k tomuto má výborný scenár a príbeh. V rámci ďalšieho hraného sveta tiež napríklad film Anatómia pádu, víťaz tohtoročného festivalu v Cannes so Sandrou Hiller v hlavnej úlohe.
„Dobré filmy majú výrazne rozrušiť a niečo v nás naštartovať. A myslím si, že Hranica je jeden z najlepších filmov Agnešky Holland.“
Zastavme sa ešte pri dokumentárnom filme. Pripomeňme film Hranica od Agnieszky Holland.
Je to hraný film a je skvelý. Je potenciálny kandidát tiež na Oscara v medzinárodnej kategórii za Poľsko. Jasné, že to asi nahnevalo nejakú skupinu ľudí v Poľsku a nie malú.
No zároveň je to veľmi dôležitý ponor do priestoru poľsko-bieloruskej hranice a toho, čím prechádzajú utečenci a utečenkine, ktoré sú tam. Je to vyrozprávanie z viacerých perspektív, kde vidíme ľudí, ktorí sú na tej ochranárskej časti, teda neziskové organizácie, alebo ľudia, ktorí nezištne pomáhajú.
Potom tam máme skupinu policajtov, ktorí majú držať priestor tak, aby tu nikto neprenikol, ale zároveň aj medzi nimi sú ľudia, ktorí to vnímajú veľmi citlivo. Potom je tam ešte skupina ľudí, ktorá to berie veľmi extrémnym spôsobom, v tom zmysle, že v žiadnom prípade sa nesmú tie veci diať.
Je to čierno-biele, je to veľmi intenzívna, silná dráma. Vidieť v kine ju bol veľký zážitok. Už to, bohužiaľ, na Slovensku nie je možné, lebo film sa už v kinách nehrá.
Pre mňa osobne veľký, nie príjemný, ale dobré filmy nemajú mať príjemný zážitok. Dobré filmy majú výrazne rozrušiť a niečo v nás naštartovať. A myslím si, že Hranica je jeden z najlepších filmov Agnieszky Holland – inak osobnosti svetového filmu, ktorá študovala v Čechách, veľmi dobre pozná aj Slovensko a veľmi často aj na Slovensko chodí.
Tento rok sme zažili aj štrajk hercov a scenáristov v Hollywoode. Ako veľmi poznačil filmový priemysel? Vy, ako filmový kritik, ste vnímali nejaký zásadný dosah na filmovú produkciu v tomto zmysle?
Iba časový. Tam myslím, že sú dôležité časové posuny, ktoré filmy a seriály dostali. Niektoré ohlásené veci sa poposúvali a viac-menej sa už teraz filmový svet vrátil do normálu.
Podľa mňa ešte nejaké určite budú, oni sa objavujú v rotácii pravidelne každých pár rokov. Treba na to upozorňovať a hovoriť o tom, ale svetová kinematografia nie sú len USA, čiže ten film sa nezastavil.
Američania tvoria nejaké percento, aj keď pre veľa ľudí je to jediné percento. Čo je veľká škoda, pretože objavovať inú ako americkú kinematografiu, je na tom celkom to najkrajšie.
Tam človek objaví naozaj veľké spektrum a mozaiku kinematografie iných krajín. Ale myslím, že čo štrajk najviac spôsobil bolo, že pokračovanie Duny uvidíme až vo februári a nie tento rok.
Časové odklony sú asi najväčším dopadom pre nás. To, že sa tie scenáre nepísali, to neznamená, že sa nenapíšu neskôr rovnako dobré. Jednou z obáv filmových hercov je aj fakt, že ich v priemysle môže do nejakej miery nahradiť umelá inteligencia.
Takú ukážku krádeže identity mohli diváci vidieť v jednom vydaní seriálu Black Mirror. Ako veľké má takáto obava opodstatnenie a možno sa to už aj deje?
Herci a herečky sa ešte asi tak úplne báť nemusia, aj keď aj to asi sa stane. Tlak bude práve pri písaní scenárov. Umelá inteligencia pri tom množstve informácií, čo bude mať, bude vedieť vymýšľať varianty, kreatívne postupy v rámci scenáristicky, ktorú človek nemusí vedieť úplne dobre vymyslieť.
Využívanie umelej inteligencie v prípade príbehového písania sa už podľa mňa teraz stalo súčasťou scenáristiky a stane sa asi ešte väčšou.
Je na zváženie, či neurobíme nejaké dve kategórie filmov. Rovno budeme vedieť, keď prídeme do kina, že toto napísala umelá inteligencia a budeme to zohľadňovať.
Na záver nám povedzte zopár filmov, na ktoré sa najviac tešíte v budúcom roku.
Teším sa na množstvo nových slovenských filmov. Predpokladám, že sa dokončia aj niektoré nové očakávané slovenské filmy, či už je to Ema a smrtihlav podľa novely Petra Krištúfka. Tento film je pre mňa veľké očakávanie.
Vráti nás zase späť do minulosti, do veľmi vážnej a dôležitej témy. Veľmi som zvedavý na dokumentárny film Petra Kerekeša o košickom maratóne, ktorý bude opäť kreatívnym dokumentom, tak, ak to Peter vie robiť.
Predpokladám, že to nebudú len hovoriace hlavy, ale bude to veľmi dobre nastrihané s dobrými materiálmi z minulosti a bude rozprávať o tomto fenoméne.
Aj nový Hajao Mijazaki, jeden z najslávnejších japonských animátorov tzv. anime. On prináša krásny, svoj pravdepodobne posledný, film Chlapec a volavka o vzťahu chlapca a volavky a o ich zvláštnom dobrodružstve.
Hajao Mijazaki je veľké meno, ktoré stojí za filmami ako Cesta do fantázie alebo Princezná Mononoke. To sú jedny z najslávnejších animovaných filmov na svete.
Celý rozhovor s Petrom Konečným si môžete pozrieť vo videu vyššie.
