Zuzana Čaputová prezidentka v rokoch 2019-2024

Kampaň a voľby

Uchádzať sa o post hlavy štátu sa rozhodla v máji 2018. Jedným z rozhodujúcich dôvodov jej kandidatúry bola vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej z februára toho istého roka.

Cieľom Zuzany Čaputovej bolo, podľa jej slov, obnoviť dôveru v spoločnosti a vrátiť silu a zmysel hodnotám ako spravodlivosť, ochrana ľudskej dôstojnosti a civilizačná príslušnosť Slovenska k demokratickej Európe.

Zuzana Čaputová kandidovala na post prezidentky za vtedy mimoparlamentné hnutie Progresívne Slovensko. Hárky s viac ako 18,4-tisíca podpismi potrebnými na svoju prezidentskú kandidatúru odovzdala v januári 2019.

V prospech Zuzany Čaputovej sa pár týždňov pred prvým kolom prezidentských volieb vzdal kandidatúry vedec Robert Mistrík. Vďaka tomuto kroku ju v kandidatúre podporili aj vtedy najsilnejšie opozičné strany SaS a OĽANO, ktoré dovtedy stáli za Mistríkom.

V prvom kole prezidentských volieb, ktoré sa konali 16. marca 2019, sa Zuzana Čaputová umiestnila na prvom mieste so ziskom 40,57 percenta hlasov. Na druhom mieste bol Maroš Šefčovič s necelými 19 percentami hlasov.

V druhom kole odovzdalo hlas Zuzane Čaputovej 1 056 582 voličov, čo predstavovalo 58,41 percenta zo všetkých odovzdaných hlasovacích lístkov. Jej protikandidát Maroš Šefčovič získal 41,6 percenta hlasov. Slovensko si tak zvolilo svoju historicky prvú prezidentku.

V máji 2019 požiadala o zrušenie členstva v Progresívnom Slovensku. Aktuálne nie je členkou žiadnej politickej strany.

Výkon moci

Zuzana Čaputová nastúpila do úradu 15. júna 2019 po svojej inaugurácii. V prezidentskom kresle vystriedala bývalého prezidenta SR Andreja Kisku. Od nástupu do funkcie tvrdila, že sa bude riadiť Ústavou SR a nebude podliehať politickým tlakom. Počas jej úradovania sa vystriedalo päť premiérov. Jej úrad tiež poznačilo niekoľko domácich i globálnych kríz.

Najprv prišla pandémia ochorenia COVID-19. Prvý prípad nákazy týmto ochorením na Slovensku zaznamenali začiatkom marca 2020, teda krátko parlamentných voľbách, v ktorých zvíťazilo hnutie OĽANO. Dňa 21. marca prezidentka vymenovala vládu na čele s premiérom Igorom Matovičom. Jeho vládu poznačilo viacero nezhôd v rámci koalície, ktoré vyústili do koaličnej krízy.

Tá prepukla po nákupe vakcíny Sputnik V, ktorý mal Matovič vyrokovať s ruskou stranou. Koaliční partneri zo strán Za ľudí a SaS boli proti používaniu vakcíny, ktorá nemá registráciu v Európskej únii. Napätie však bolo v koalícii dlhodobo, a to najmä medzi Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom.

Situáciu nachvíľu upokojilo, keď Igora Matoviča v premiérskom kresle vystriedal Eduard Heger. Nakoľko Igor Matovič zaujal jeho post ministra financií, netrvalo dlho a spory vo vládnej koalícii prepukli opäť.

Prvá úradnícka vláda

Situácia vyústila až do historicky prvého vymenovania úradníckej vlády prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Prezidentka vládu odborníkov vymenovala 15. mája 2023, na jej čele stál viceguvernér Národnej banky Slovenska Ľudovít Ódor. Poslanci vtedy opozičného Smeru-SD ostro kritizovali, že hlava štátu s nimi nominácie vopred neprebrala. Úradnícku vládu nazývali tiež „progresívnou vládou“. V parlamente napokon Ódorova vláda nezískala podporu a krajinu tak viedla do septembrových predčasných volieb len s obmedzenými právomocami.

Kritiku si prezidentka vyslúžila aj rešpektovaním septembrového termínu predčasných parlamentných volieb, na ktorom sa dohodli predstavitelia bývalej vládnej koalície. Opozícia žiadala skorší, májový resp. júnový termín volieb. Podľa viacerých poslancov mala prezidentka vystúpiť v Národnej rade SR a vyzvať na skorší termín. Ona tak však neurobila.

Počas svojho päťročného funkčného obdobia sa prezidentka stala niekoľkokrát terčom verbálnych útokov od politikov, najmä z predstaviteľov opozície, ale kritikou na jej adresu nešetril ani šéf OĽANO Igor Matovič.

Líder Smeru Robert Fico ju označoval za „americkú agentku“. Ďalší predstavitelia Smeru tvrdili, že prezidentka obhajuje „zahraničné záujmy“ a nie slovenské. Prezidentka v tejto veci podnikla právne kroky a podala na Fica žalobu na ochranu osobnosti.

Po septembrových parlamentných voľbách, ktoré vyhral Smer, sa preto vyskytla otázka, či prezidentka poverí zostavením vlády víťaza volieb, teda Roberta Fica. Poverenie od nej dostal, nesúhlasila však s vymenovaním Rudolfa Huliaka, ktorého za šéfa envirorezortu navrhla strana SNS.

Život Zuzany Čaputovej

Zuzana Čaputová, rodená Strapáková, sa narodila 21. júna 1973 v Bratislave. Vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú ukončila v roku 1996.

Počas štúdia i po jeho skončení pracovala na Mestskom úrade v Pezinku, najskôr ako asistentka na právnom oddelení a neskôr ako zástupkyňa prednostu mestského úradu.

Od roku 1998 pôsobila v treťom sektore, kde sa venovala verejnej správe a problematike týraných a zneužívaných detí. Následne pracovala ako projektová manažérka v občianskom združení EQ Klub na projekte rozvoja miestnych komunít.

V rokoch 2001 až 2017 spolupracovala s občianskym združením VIA IURIS, od roku 2010 ako advokátka. Venovala sa témam právneho štátu a presadzovaniu spravodlivosti vo vybraných oblastiach práva, napríklad fungovaniu justičných orgánov, zodpovednosti verejných činiteľov, transparentnému nakladaniu s verejným majetkom a posilňovaniu verejnej kontroly verejnej moci.
V decembri 2017 oznámila vstup do politického hnutia Progresívne Slovensko, kde bola v januári 2018 zvolená za podpredsedníčku.

Počas svojej praxe, resp. už od obdobia, keď končila vysokú školu, sa angažovala aj v kauze pezinskej skládky, ktorá sa začala koncom 90. rokov 20. storočia. V roku 2016 jej za to udelili prestížnu Goldmanovu environmentálnu cenu, nazývanú aj Nobelova cena za ekológiu.

Zuzana Čaputová je rozvedená a z manželstva má dve dcéry – Leu a Emmu. Do úradu nastupovala po boku partnera fotografa Petra Konečného. Počas funkčného obdobia sa dvojica rozišla, novým partnerom prezidentky sa stal Juraj Rizman.

Andrej Kiska prezident v rokoch 2014-2019

Prezidentské voľby 2014

Andrej Kiska, v tom čase bez politických skúseností, sa stal prvým kandidátom prezidentských volieb 2014. Ako dôvod kandidatúry uviedol rozhorčenie, v akom stave je naša spoločnosť a ako tradiční politici často zabúdajú na problémy skutočných ľudí.

O post hlavy štátu sa v prvom kole uchádzalo štrnásť kandidátov. Medzi najsilnejších patril podľa prieskumov práve Kiska, vtedajší predseda vlády Robert Fico a ústavný právnik Radoslav Prochádzka. Kým kampaň Roberta Fica stála podľa odhadov okolo milióna eur, jeho protikandidáti minuli do 100-tisíc eur.

Týždeň pred prvým kolom volieb, ktoré sa konalo 15. marca 2014, distribuovala súkromná poštová firma takmer dva milióny letákov proti Kiskovi s názvom Odhalenie. Písalo sa v nich, že Kiska je napojený na nebezpečnú scientologickú sektu a že zbohatol na protizákonných podvodoch. Kiska podal trestné oznámenie za krivé obvinenia a ohováranie.

V prvom kole prezidentských volieb 2014 sa Kiska s 24 percentami hlasov umiestnil na druhom mieste za Robertom Ficom, ktorý získal 28 percent.

Druhé kolo, ktoré sa konalo 29. marca 2014 vyhral Kiska s 59,38 percentami hlasov, premiérovi Fica odovzdalo hlas 40,61 zúčastnených voličov. Volieb sa zúčastnilo 50,48 percent voličov.

Prezident počas vraždy novinára

Andrej Kiska sa ujal postu prezidenta SR 15. júna 2014 po jeho inaugurácii. Niekoľko dní po inaugurácii vymenil troch členov Súdnej rady SR, ktorých do funkcie nominoval jeho predchodca Ivan Gašparovič. Bol prvým prezidentom, ktorý prijal aktivistov LGBT a vyjadril im podporu.

Kiska mal dlhodobé nezhody s vtedajším ministrom obrany Robertom Kaliňákom. Sťažoval sa na nízku diskrétnosť polície a obvinil Kaliňáka, že na jeho firmy nasadil vyšetrovateľov z NAKA. Vtedajší prezident označil Slovensko za mafiánsky štát, keď reagoval na politizáciu daňovej kauzy firmy KTAG, ktorej je spoluvlastníkom.

Najzásadnejšia udalosť, ktorá Kisku zastihla v úrade, bola vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vo februári 2018. Po masívnych protestoch občanov a Ficovom milióne eur na stole za objasnenie vraždy Kiska navrhol rozsiahlu a zásadnú rekonštrukciu vlády alebo predčasné voľby. Tým spustil vládnu krízu, ktorá prinútila Roberta Fica podať demisiu. Následne vznikla vláda Petra Pellegriniho, už bez Roberta Kaliňáka, ktorú Kiska vymenoval 22. marca 2018.

Andrej Kiska v máji 2018 oznámil, že v ďalších prezidentských voľbách kandidovať nebude. Po skončení mandátu oznámil vznik novej politickej strany Za ľudí, s ktorou chcel ponúknuť alternatívu tým, ktorí ju nevideli vo vtedajšej opozícii.

Život Andreja Kisku

Ing. Andrej Kiska je slovenský podnikateľ, filantrop, bývalý politik a bývalý prezident Slovenskej republiky. Narodil sa 2. februára 1963 v Poprade do učiteľskej rodiny. V roku 1986 ukončil inžinierske štúdium v odbore mikroelektronika na Elektronickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Po vysokej škole a absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval ako projektant v spoločnosti Naftoprojekt v Poprade.

V roku 1990 odišiel na do USA, kde pracoval ako predavač v obchode na čerpacej stanici, neskôr manuálne ako pomocník na stavbe. Po roku a pol sa vrátil späť na Slovensko, kde začala jeho podnikateľská kariéra. S bratom a bratrancom založili obchodnú spoločnosť, ktorá po pár týždňoch skrachovala.

Ako manažér a podnikateľ má bohaté skúsenosti. Založil viaceré spoločnosti, najúspešnejšie z nich sú splátkové spoločnosti Triangel a Quatro. V roku 2005 v nich predal všetky svoje podiely a rozhodol sa venovať charite. So spoločníkom založil v roku 2006 neziskovú organizáciu Dobrý Anjel. Na jej financovanie daroval z vlastných zdrojom milión eur. Organizácia pomáha rodinám s deťmi, ktoré sa vinou závažného, život ohrozujúceho ochorenia dostali do ťažkej finančnej situácie.

Od časopisu Trend získal v novembri 2006 titul Manažér roka. V roku 2011 spolu zakladal Dobrého Anjela aj v Českej republike. Ten istý rok získal ocenenie Krištáľové krídlo za filantropiu. O svojej ceste napísal tri knihy.

Andrej Kiska je druhýkrát ženatý. S prvom ženou Máriou má dve deti. Po rozvode po osemnástich rokoch manželstva sa znova oženil a so ženou Martinou má ďalšie tri deti.

V roku 2012 sa Kiska rozhodol kandidovať na post prezidenta Slovenskej republiky ako nezávislý kandidát.

Odchod na politický dôchodok a kauza KTAG

Po funkčnom období na poste prezidenta bol Kiska spájaný s viacerými stranami, najmä Progresívnym Slovenskom či Spolu. Do žiadnej sa napokon nepridal a založil si vlastnú stranu Za ľudí. V parlamentných voľbách 2020 kandidoval na prvom mieste kandidátky. Strana vo voľbách získala menej hlasov ako sa očakávalo a takmer sa nedostala do parlamentu. Za zisk 5,77 percent hlasov dostala 12 miest v Národnej rade SR, v ktorej vytvorila koalíciu so stranami OĽaNO, SaS a Sme rodina. Andrej Kiska si mandát poslanca neprevzal a oznámil odchod z politiky. Ako dôvod uviedol zdravotný stav.

Okresný súd v Poprade v októbri 2023 uznal bývalého prezidenta vinného spolu s konateľom jeho spoločnosti KTAG. Kiskovi vymeral dostal za daňový podvod trest odňatia slobody na dva roky podmienečne so skúšobnou dobou tri roky, peňažný trest vo výške 15-tisíc eur a trest zákazu činnosti konateľa po dobu šiestich rokov. Rozsudok však nateraz nie je právoplatný, obaja obžalovaní ako aj prokurátor sa proti nemu odvolali. Obžaloba v kauze KTAG súvisí s neoprávneným uplatnením si nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za náklady, ktoré slúžili na propagáciu Andreja Kisku pred prezidentskými voľbami v roku 2014. Podľa prokurátora náklady na predvolebnú kampaň nesúviseli s predmetnom podnikateľskej činnosti firmy KTAG. Štátu mala vzniknúť škoda 156-tisíc eur.

Ivan Gašparovič prezident v rokoch 2004-2014

Politické začiatky

V rokoch 1990 až 1992 Ivan Gašparovič zastával post generálneho prokurátora Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v Prahe. Stal sa poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a v zákonodarnom zbore pôsobil desať rokov.

V rokoch 1992 až 1998 bol prvým predsedom SNR, ktorá sa neskôr premenovala na Národnú radu (NR) SR. Po uplynutí funkčného obdobia prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky Michala Kováča v marci 1998 poverili Gašparoviča niektorými právomocami prezidenta. Podieľal sa tiež na vzniku Ústavy SR.

Po odchode z HZDS v júli 2002 založil politický subjekt Hnutie za demokraciu (HZD), ktorého sa stal predsedom. Keď v parlamentných voľbách v roku 2002 HZD nezískalo potrebný počet hlasov na to, aby sa stalo parlamentnou stranou, znova sa vrátil učiť na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.

Najťažšia Mečiarova porážka

Na politickú scénu sa vrátil v roku 2004, keď sa ako občiansky kandidát uchádzal o post prezidenta SR. Jeho snahu podporila aj strana Smer-SD.

V prvom kole prezidentských volieb, ktoré sa konali 3. apríla, nebol za hlavu štátu zvolený žiadny kandidát. Ani jeden z uchádzačov o najvyššiu ústavnú funkciu nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov zúčastnených voličov.

Prekvapením bolo, že do druhého kola sa nedostal kandidát vtedajšej vládnej koalície na čele s SDKÚ Eduard Kukan, ktorý získal 22,11 percenta hlasov, teda o 0,09 percenta menej ako druhý Ivan Gašparovič. Očakávaný súboj Mečiar – Kukan sa tak nekonal.

V druhom kole volieb 17. apríla 2004 sa tak stretol Ivan Gašparovič, ktorého podporili strany HZD a Smer s Vladimírom Mečiarom, teda kandidátom s podporou HZDS, SNS a SĽS. Úspešnejší Gašparovič získal 59,91 percent hlasov, čo je doposiaľ najlepší výsledok druhého v histórii slovenských prezidentských volieb.

Vladimíra Mečiara volilo 40,1 percenta voličov. Víťazstvom Ivana Gašparoviča vo voľbách v roku 2004 spôsobil Vladimírovi Mečiarovi najťažšiu porážku v jeho politickej kariére. Na post prezidenta SR bol Gašparovič slávnostne inaugurovaný 15. júna 2004.

Gašparovič často kritizoval Dzurindovu vládu za dopady jej reforiem a hoc bol často jej kritikom, ich vzťahy boli bez väčších konfliktov. Po predčasných parlamentných voľbách v roku 2006 sa na čelo vlády postavil Robert Fico, ktorého sa pri pokuse o vyslovenie nedôvery v parlament v roku 2008 prezident Gašparovič zastal.

Prvý a jediný znovuzvolený prezident

Po skončení svojho prvého päťročného funkčného obdobia sa rozhodol prezidentský post obhájiť. Na úrad prezidenta SR kandidoval ako občiansky kandidát, podporu mu vyjadrili strany Smer-SD a Slovenskej národnej strany (SNS) aj v roku 2009.

V prvom kole volieb 21. marca 2009 tiež nebol za prezidenta SR zvolený žiadny kandidát a do druhého kola prezidentských volieb postúpili Ivan Gašparovič a jeho hlavná vyzývateľka a kandidátka opozície na čele s SDKÚ Iveta Radičová.

Gašparovič obhájil prezidentských post v druhom kole 4. apríla 2009 s 55,5 percentami hlasov. Protikandidátka Iveta Radičová získala 44,5 percenta hlasov. Ivan Gašparovič sa tak ako prvý prezident v histórii SR 15. júna 2009 ujal úradu druhýkrát po sebe.

Najvážnejší spor medzi prezidentom Gašparovičom a vládou prišiel po tom, ako Roberta Fica v premiérskom kresle vystriedala v roku 2010 Iveta Radičová. Gašparovič odmietol vymenovať za generálneho prokurátora Jozefa Čentéša, ktorého do tejto funkcie zvolil parlament v júni 2011. Podporu dostal od 19 poslancov, no prezident označil voľbu za spolitizovanú a obrátil sa na Ústavný súd SR. Ten v roku 2014 rozhodol, že už exprezident Ivan Gašparovič porušil nevymenovaním za generálneho prokurátora Čentéšove práva, za čo mu priznal aj odškodné. Generálnym prokurátorom sa medzičasom stal Jaromír Čižnár.

Život Ivana Gašparoviča

Doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc., Dr. h. c. sa 27. marca 1941 narodil v Poltári. Je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1968 na svojej alma mater prednášal na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky.

S prestávkami až do roku 2004 odovzdával na fakulte teoretické vedomosti budúcim právnikom. V rokoch 1990-1992 zastával post generálneho prokurátora Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) v Prahe.

Bývalý prezident je držiteľom najvyšších zahraničných štátnych vyznamenaní, ktoré dostal ešte počas pôsobenia v úrade. Významnou poctou je napríklad Veľký rytiersky kríž od britskej kráľovnej Alžbety II. Gašparovič je aj čestným členom mestskej rady mesta Cork v Írsku.

Postoje Ivana Gašparoviča ocenila Zlatou medailou Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Múzeum židovskej kultúry za zásluhy o rozvoj múzea mu udelilo Medailu Chatama Sofera. Čestné občianstvo mu udelia Veľká Lomnica, Humenné a Myjava.

S manželkou Silviou Gašparovičovou majú dve deti – dcéru Denisu a syna Iva.

Ivan Gašparovič prezident v rokoch 2004-2014

Politické začiatky

V rokoch 1990 až 1992 Ivan Gašparovič zastával post generálneho prokurátora Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v Prahe. Stal sa poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a v zákonodarnom zbore pôsobil desať rokov.

V rokoch 1992 až 1998 bol prvým predsedom SNR, ktorá sa neskôr premenovala na Národnú radu (NR) SR. Po uplynutí funkčného obdobia prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky Michala Kováča v marci 1998 poverili Gašparoviča niektorými právomocami prezidenta. Podieľal sa tiež na vzniku Ústavy SR.

Po odchode z HZDS v júli 2002 založil politický subjekt Hnutie za demokraciu (HZD), ktorého sa stal predsedom. Keď v parlamentných voľbách v roku 2002 HZD nezískalo potrebný počet hlasov na to, aby sa stalo parlamentnou stranou, znova sa vrátil učiť na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.

Najťažšia Mečiarova porážka

Na politickú scénu sa vrátil v roku 2004, keď sa ako občiansky kandidát uchádzal o post prezidenta SR. Jeho snahu podporila aj strana Smer-SD.

V prvom kole prezidentských volieb, ktoré sa konali 3. apríla, nebol za hlavu štátu zvolený žiadny kandidát. Ani jeden z uchádzačov o najvyššiu ústavnú funkciu nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov zúčastnených voličov.

Prekvapením bolo, že do druhého kola sa nedostal kandidát vtedajšej vládnej koalície na čele s SDKÚ Eduard Kukan, ktorý získal 22,11 percenta hlasov, teda o 0,09 percenta menej ako druhý Ivan Gašparovič. Očakávaný súboj Mečiar – Kukan sa tak nekonal.

V druhom kole volieb 17. apríla 2004 sa tak stretol Ivan Gašparovič, ktorého podporili strany HZD a Smer s Vladimírom Mečiarom, teda kandidátom s podporou HZDS, SNS a SĽS. Úspešnejší Gašparovič získal 59,91 percent hlasov, čo je doposiaľ najlepší výsledok druhého v histórii slovenských prezidentských volieb.

Vladimíra Mečiara volilo 40,1 percenta voličov. Víťazstvom Ivana Gašparoviča vo voľbách v roku 2004 spôsobil Vladimírovi Mečiarovi najťažšiu porážku v jeho politickej kariére. Na post prezidenta SR bol Gašparovič slávnostne inaugurovaný 15. júna 2004.

Gašparovič často kritizoval Dzurindovu vládu za dopady jej reforiem a hoc bol často jej kritikom, ich vzťahy boli bez väčších konfliktov. Po predčasných parlamentných voľbách v roku 2006 sa na čelo vlády postavil Robert Fico, ktorého sa pri pokuse o vyslovenie nedôvery v parlament v roku 2008 prezident Gašparovič zastal.

Prvý a jediný znovuzvolený prezident

Po skončení svojho prvého päťročného funkčného obdobia sa rozhodol prezidentský post obhájiť. Na úrad prezidenta SR kandidoval ako občiansky kandidát, podporu mu vyjadrili strany Smer-SD a Slovenskej národnej strany (SNS) aj v roku 2009.

V prvom kole volieb 21. marca 2009 tiež nebol za prezidenta SR zvolený žiadny kandidát a do druhého kola prezidentských volieb postúpili Ivan Gašparovič a jeho hlavná vyzývateľka a kandidátka opozície na čele s SDKÚ Iveta Radičová.

Gašparovič obhájil prezidentských post v druhom kole 4. apríla 2009 s 55,5 percentami hlasov. Protikandidátka Iveta Radičová získala 44,5 percenta hlasov. Ivan Gašparovič sa tak ako prvý prezident v histórii SR 15. júna 2009 ujal úradu druhýkrát po sebe.

Najvážnejší spor medzi prezidentom Gašparovičom a vládou prišiel po tom, ako Roberta Fica v premiérskom kresle vystriedala v roku 2010 Iveta Radičová. Gašparovič odmietol vymenovať za generálneho prokurátora Jozefa Čentéša, ktorého do tejto funkcie zvolil parlament v júni 2011. Podporu dostal od 19 poslancov, no prezident označil voľbu za spolitizovanú a obrátil sa na Ústavný súd SR. Ten v roku 2014 rozhodol, že už exprezident Ivan Gašparovič porušil nevymenovaním za generálneho prokurátora Čentéšove práva, za čo mu priznal aj odškodné. Generálnym prokurátorom sa medzičasom stal Jaromír Čižnár.

Život Ivana Gašparoviča

Doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc., Dr. h. c. sa 27. marca 1941 narodil v Poltári. Je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1968 na svojej alma mater prednášal na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky.

S prestávkami až do roku 2004 odovzdával na fakulte teoretické vedomosti budúcim právnikom. V rokoch 1990-1992 zastával post generálneho prokurátora Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) v Prahe.

Bývalý prezident je držiteľom najvyšších zahraničných štátnych vyznamenaní, ktoré dostal ešte počas pôsobenia v úrade. Významnou poctou je napríklad Veľký rytiersky kríž od britskej kráľovnej Alžbety II. Gašparovič je aj čestným členom mestskej rady mesta Cork v Írsku.

Postoje Ivana Gašparoviča ocenila Zlatou medailou Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Múzeum židovskej kultúry za zásluhy o rozvoj múzea mu udelilo Medailu Chatama Sofera. Čestné občianstvo mu udelia Veľká Lomnica, Humenné a Myjava.

S manželkou Silviou Gašparovičovou majú dve deti – dcéru Denisu a syna Iva.

Michal Kováč prezident v rokoch 1993-1998

Prvé prezidentské voľby

Cesta Michala Kováča do prezidentského paláca nebola až taká priamočiara ako v prípade prvého prezidenta samostatnej Českej republiky Václava Havla. Predchádzali jej primárky v najsilnejšej parlamentnej strane Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Potenciálnymi kandidátmi hnutia boli Roman Kováč a Michal Kováč. Hlavným kandidátom hnutia sa nakoniec stal Roman Kováč, starší Michal Kováč bol náhradníkom.

Koncom januára roku 1993 sa konali dve skrutíniá (volebné kolo hlasovania) voľby prezidenta v NR SR. V prvom si vtedajší poslanci vyberali zo štyroch kandidátov. Za HZDS kandidoval Roman Kováč, Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) postavilo Antona Neuwirtha, Strana demokratickej ľavice (SDĽ) nominovala Milana Ftáčnika a Slovenská národná strana (SNS) Jozefa Prokeša. Ani jeden však nezískal potrebných 90 hlasov poslancov.

Na druhý deň poslanci vyberali už len z dvoch najúspešnejších kandidátov z predchádzajúceho skrutínia. Roman Kováč ani Milan Ftáčnik však nezískali ústavnú väčšinu 90 hlasov. HZDS tak do druhého kola volieb nominovala svojho náhradníka – Michala Kováča. Vo voľbách, ktoré sa konali 15. februára 1993 nemal protikandidáta. Za jeho zvolenie hlasovalo 106 zo 148 prítomných poslancov, proti ich bolo 19 a 20 sa zdržali hlasovania. Zvyšní nehlasovali a jeden hlas bol neplatný.

Michala Kováča do funkcie inaugurovali 2. marca 1993 a jeho funkčné obdobie trvalo do 2. marca 1998, kedy odovzdal právomoci vtedajšej vláde. O znovuzvolenie sa pokúšal opäť v roku 1999. Kandidatúry sa však v predvolebnej kampani vzdal.

Výkon moci

Veľmi skoro po inaugurácii sa vzťahy prvého prezidenta SR Michala Kováča s vtedajším premiérom a šéfom HZD Vladimírom Mečiarom naštrbili. Dôvodom bola otázka odvolania vtedajšieho ministra diplomacie Milana Kňažka. Kováč Kňažka napokon po Mečiarovom naliehaní odvolal. A to aj z dôvodu, že Mečiar vtedy ponúkol svoju demisiu.

Vzájomné vzťahy ústavných činiteľov vyhrotila Kováčova správa o stave spoločnosti, ktorú v marci 1994 predniesol v NR SR a ktorá mala za následok vyslovenie nedôvery Mečiarovi a pád jeho druhej vlády. Napätie medzi nich vniesol aj prípad zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča ml. do Rakúska z augusta 1995.

Zavlečenie prezidentovho syna

Kauza únosu prezidentovho syna poznamenala slovenskú politickú scénu na ďalšie desaťročia.

Dve autá 31. augusta 1995 zablokovali auto Michala Kováča ml. neďaleko Svätého Jura. Vystúpila z nich skupina mužov a Kováča vyzvali, aby si presadol do ich auta. Keď odmietol, nasadili mu putá a proti jeho vôli ho previezli do Rakúska. Nechali ho v zamknutom kufri Mercedesu pred policajnou stanicou v Hainburgu.

Anonym miestnych policajtov informoval, že majú pred stanicou hľadaného Slováka. Vzhľadom na to, že na prezidentovho syna bol v tom čase vydaný medzinárodný zatykač, rakúska polícia ho po pobyte v nemocnici zatkla a previezla do Viedne. Zatykač na Kováča ml. vydal Interpol v súvislosti s kauzou Technopol.

Prezident Michal Kováč požiadal vládu, aby vydala žiadosť na vydanie jeho syna z Rakúska. Jeho žiadosť však zostala bez pozitívnej odozvy. Mečiar ako premiér totiž tvrdil, že Slovensko nemá relevantné dôkazy o únose. Viacerých vyšetrovateľov tohto prípadu odvolali, a to aj napriek dôkazom, ktoré s únosom spájali vtedajšie vedenie Slovenskej informačnej služby (SIS).

Na Slovensko sa prezidentov syn vrátil vo februári 1996. Vyšetrovanie jeho únosu, ktorý Mečiar označil za „samoúnos“, sa pre nedostatok dôkazov pozastavilo.

Dlhé roky v ňom bránili amnestie, ktoré na skutok vydal v roku 1998 premiér Mečiar ako zastupujúci prezident. Mečiarove amnestie sa poslancom NR SR podarilo prelomiť 5. apríla 2017.

Život Michala Kováča

Ing. Michal Kováč, CSc. sa narodil 5. augusta 1930 v obci Ľubiša v okrese Humenné.

Vyštudoval Obchodnú akadémiu v Humennom a Vysokú školu ekonomickú (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, kde zostal pôsobiť ako asistent. Bol aj jej externým pedagógom.

Pôsobil v Oblastnom ústave Štátnej banky československej (ŠBČS), ale aj v zahraničí.

Prednášal v Bankovej škole na Kube a bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne v Spojenom kráľovstve. V roku 1970 ho vylúčili z Komunistickej strany Československa a stal sa radovým bankovým úradníkom v ŠBČS, v pobočke Bratislava-mesto. V bankovníctve pracoval do roku 1989.

Popritom bol vedeckovýskumným pracovníkom Výskumného ústavu pre financie a úver, neskôr pracovníkom Ústredného ústavu národohospodárskeho výskumu, kde sa venoval problémom menovej politiky.

Po novembri 1989 sa Michal Kováč angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). V decembri 1989 sa stal ministrom financií, miezd a cien SR vo vláde národného porozumenia. V rokoch 1991 až 1993 bol členom HZDS a jeho podpredsedom pre ekonomickú oblasť.

V prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol ako kandidát VPN zvolený za poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR. Po parlamentných voľbách v roku 1992 bol členom Predsedníctva FZ ČSFR, neskôr ho zvolili za jeho predsedu. V tejto funkcii pôsobil do zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR).

Michal Kováč bol spoluzakladateľom Nadácie Michala Kováča a venoval sa aj práci v Nadácii Václava Havla. Bol čestným predsedom Centra pre európsku politiku a čestným členom Hospodárskeho klubu. Bol držiteľom niekoľkých ocenení a vyznamenaní doma i v zahraničí.

Zomrel 5. októbra 2016 o 19.50 h vo veku 86 rokov v Nemocnici svätého Michala v Bratislave na zlyhanie srdca. V nemocnici bol hospitalizovaný niekoľko dní, postupne mu začali zlyhávať orgány. Štátny pohreb Michala Kováča sa konal 13. októbra 2016, kedy bol vyhlásený aj štátny smútok.

Exprezidenta museli pre zdravotné problémy v priebehu niekoľkých mesiacov hospitalizovať viackrát, roky ho trápila aj Parkinsonova choroba.

Bol ženatý a s manželkou Emíliou mal dve deti – synov Juraja a Michala.