Chudoba je najväčšou ľudskoprávnou výzvou Slovenska. Je následkom, ale aj príčinou porušovania ľudských práv. Podľa posledných štatistík je takmer 660-tisíc ľudí, teda každý ôsmy človek na Slovensku, ohrozených chudobou.
Jedným z nich bol aj pán Ladislav. Zdravotné problémy ho priviedli do nemocnice, kde hľadal pomoc. Strávil tam najmenej desať dní, nie však na nemocničnom lôžku, ale na chodbe vo vestibule zdravotníckeho zariadenia.
Nakoniec zomrel. Nemocnica tvrdí, že postupovala správne. Dodáva, že nie je hotel a nemôže riešiť sociálne problémy občanov.
Nemocnica s poliklinikou sv. Lukáša Galanta má kapacitu 447 lôžok na 16 oddeleniach a 42 ambulanciách. O pacientov sa tu celkovo stará 82 odborných lekárov, 251 sestier a viac ako 150 asistentov.
Je možné, že v nemocnici plnej zdravotníckeho personálu leží viac ako týždeň na chodbe na podlahe človek, ktorý nemá kam ísť, nemá si za čo kúpiť jedlo, nemá zaplatené zdravotné poistenie?
Našli ho dobrovoľníci
„Našli sme ho ležať na podlahe na nemocničnej chodbe s tým, že bol úplne dezorientovaný. Pomaly mu bilo srdce a bol brutálne podchladený. My sme ho tam našli úplne náhodne,“ povedala dobrovoľníčka z komunity sv. Egídia Miroslava Čulagová.
„Potom sme volali záchrannú službu. My sme ho našli tak, že nemal ani topánky a bol celý pomočený a podchladený,“ dodala s tým, že to bolo po jeho ošetrení na urgente. „Áno, ešte mal kanilu na ruke a s tým, že už nevedel ani rozprávať. Podľa urgentu stále nebol súci na hospitalizáciu,“ opísala fotografiu Čulagová.
Pán Ladislav ležal na nemocničnej chodbe alebo aj vonku v areáli nemocnice najmenej desať dní. Ukázalo sa, že nemá rodinu či priateľov, ku ktorým by mohol ísť. Do nemocnice prišiel začiatkom mesiaca pre zdravotné problémy. Doviezla ho sanitka.
„Privezený pre podchladenie a po epileptickom záchvate. Hneď ako prvýkrát prišiel, hospitalizovali ho. A bol tu od 3. do 7. novembra. Potom ho prepustili. Viem, že Šaľu vybavovali so sociálnou sestrou,“ informoval primár urgentného príjmu z Nemocnice s poliklinikou sv. Lukáša Galanta Jozef Fatrsík.
Nemocnica nezistila, kam pôjde
Keď nemocnica prepúšťa pacienta z hospitalizácie, má povinnosť zisťovať, kam pacient pôjde, či sa o neho má kto postarať. A to aj v prípade ľudí bez domova, ktorých po hospitalizácii nemôžu z nemocnice prepustiť rovno na ulicu. Musia odísť niekam, kde sa môžu doliečiť.
„My máme jednu sociálnu pracovníčku, ktorá veľmi aktívne komunikuje s krízovými centrami, s domovmi sociálnych služieb, s hospicmi, kde treba umiestniť pacientov. Vtedy sociálna pracovníčka zabezpečuje umiestnenie týchto ľudí do iných zariadení,“ priblížila riaditeľka galantskej nemocnice Alexandra Pavlovičová.
Pán Ladislav mal trvalý pobyt nahlásený v meste Šaľa. Preto nemocnica v Galante začala komunikovať so sociálnym úsekom v Šali, aby ho po prepustení z nemocničného lôžka umiestnila v nízkoprahovom zariadení.
„Keď je hospitalizovaný, môže ísť sanitkou na dohodnuté miesto. Keď nie je hospitalizovaný a nebodaj je opitý, sanitka má právo odmietnuť pacienta. Musel ísť do Šale, lebo sanitka by ho nezobrala von na ulicu, to sa nedá,“ povedal Fatrsík.
V tomto prípade však pán Ladislav na ulici naozaj skončil. Sanitku skutočne z nemocnice dostal. Tá ho však vyložila na adrese Šaľa-Veča. Avšak útočisko ani v jednom zo zariadení v Šali nenašiel.
Pomôcť nedokázali ani sociálni pracovníci
Kontaktovali sme vedúcu sociálneho úseku v meste Šaľa, tá rozhovor na kameru odmietla. Poverila terénneho pracovníka, ktorý dostal prípad na starosť.
„Proces umiestňovania je časovo náročný. Predchádza mu proces posúdenia zdravotného stavu a stupňa odkázanosti,“ uviedol terénny sociálny pracovník Tomaš Marcel.
„Keďže terénny sociálny pracovník nedisponuje relevantnými informáciami ohľadom zdravotného stavu klienta, tak prebiehal proces zháňania týchto informácií za účelom adekvátneho umiestnenia do zariadenia vhodného pre klienta na základe stupňa odkázanosti,“ dodal.
Inými slovami, pána Ladislava okamžite neumiestnili, ale začali pre neho zháňať vhodné zariadenie nielen v Šali, ale po celom Slovensku. Keď sa dobrovoľníci obrátili na mesto, dostali nasledujúcu odpoveď.
„Mesto Šaľa sa snaží naozaj všetkými dostupnými prostriedkami nájsť umiestnenie pre týchto ľudí. Avšak nedisponujeme zariadením, do ktorého by sme ich umiestnili. Každý z nich má nejaký závažný zdravotný problém, ale nemocnica im poskytne len minimálnu zdravotnú starostlivosť,“ uviedla v písomnom vyjadrení Mariana Takáčová zo sociálneho odboru mesta Šaľa.
„Lekári usúdili, že dýcha, tak šup s ním na chodbu? Kam máme týchto ľudí umiestniť, keď ich nikde nechcú. Máme si ich zobrať domov alebo čo nám radíte?“ dodala.
Protichodné informácie
„Vedúca sociálneho úseku hovorila, že toto je zdravotný problém a má to riešiť nemocnica. No a to je ten ping-pong – zdravotný problém alebo sociálny problém? A teraz kto to má riešiť?“ pýta sa dobrovoľníčka Čulagová.
„Keď som s týmto pánom bol ja a riešili sme podpisy, nevedel sa postaviť na nohy. Dochádzalo tu k opačným informáciám,“ povedal Tomáš Marcel. Podľa jeho slov, tvrdenia že behal, prichádzali od personálu z nemocnice aj okoloidúcich.
„Krízové centrum v Šali nie je bezbariérovo riešené, absentuje tu personál na zabezpečenie týchto služieb. Nie je k dispozícii opatrovateľka a ani zdravotný personál,“ ozrejmil Marcel.
„Pán sa v nejakom čase tváril, že nevie chodiť. Vedeli sme, že vie chodiť, pretože sme ho vyšetrovali a ošetrovali na urgentnom príjme,“ odmietla tvrdenia riaditeľka nemocnice.
Muža posielali z chodby von
Ladislav sa tak opäť ocitol v nemocnici, tentoraz na nemocničnej chodbe. Kým dobrovoľníci z komunity Sant’Egidio v spolupráci s terénnym pracovníkom mesta Šaľa a župou vybavovali formality, jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval.
„Keďže je to chodba, verejný priestor, niekoľkokrát ho upozorňovali zamestnanci nemocnice, že nech ide von, aby nepohoršoval verejnosť. On aj chvíľu bol vonku, pri bočnom vchode nemocnice, kde mu ľudia alebo pacienti nosili jedlo, snažili sa mu pomáhať,“ opísala situáciu Čulagová.
„Ak nás niekto žiada, aby sme si človeka, ktorý je ubytovaný vo vestibule našej nemocnice, hospitalizovali, je to presne to isté, ako by ste žiadali riaditeľa hotela, aby ubytoval človeka bez domova v izbe v hoteli,“ argumentovala Pavlovičová.
Podľa dobrovoľníčky pacient prešiel tri kroky a spadol. „My sme hlavne komunikovali so sociálnym úsekom, kde sme ich žiadali o umiestnenie, aby mal teplo, jedlo a pomôcku na chodenie,“ dodala.
„Zákon o sociálnej službe hovorí o tom, že pán môže byť aj neodkladne umiestnený, že papiere vieme doriešiť aj neskôr. Lenže oni najprv potrebovali poriešiť papiere a až potom pána,“ povedala Čulagová.
Podobných prípadov je viac
Alexandra Pavlovičová tvrdí, že takýchto prípadov evidujú viac. „Ročne sú to desiatky, kedy sa ľudia bez domova zdržiavajú vo vestibule, sú k nám pravidelne vození záchrankami,“ uviedla.
„Áno, riešili sme dva alebo tri mesiace dozadu. Bol to pán Antonín, ktorý bol v nemocnici, na nemocničnej chodbe 20 dní na podlahe. Už bol dezorientovaný a polomŕtvy a podľa nemocnice stále nebol dôvod na hospitalizáciu,“ priblížila Čulagová s tým, že mu pomohli nájsť ubytovanie v útulku v Bratislave.
„Keď teraz vidíme, že prípady sa opakujú a dochádza k zbytočným úmrtiam, tak sme sa už rozhodli niečo podniknúť. Nechceme, aby sa to opakovalo, aby ľudia zomierali na nemocničných chodbách v roku 2023 na Slovensku. Preto sme sa rozhodli podať podnet pánovi ombudsmanovi,“ informoval dobrovoľník Slavomír Zrebný.
Verejný ochranca práv
Verejný ochrana práv Róbert Dobrovodský informoval, že prípad prešetrujú. Momentálne sú v začiatočnom štádiu. „Trochu to sťažuje to, že osoba už nežije. Ale to nevylučuje, že sa k dôkazom vieme dostať. Uvažujem, že sa obrátim na úrad pre dohľad, aby preskúmali, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá riadne,“ dodal.
„Zameriam sa na to, či mesto a obec využilo všetky svoje možnosti a oprávnenia, aby poskytli tomuto človeku pomoc v sociálnych ťažkostiach. Aj podľa zákona, aj podľa ústavy sa má človeku, ktorý sa ocitne v ťažkej životnej situácii, poskytnúť neodkladná pomoc. Najmä pokiaľ dochádza k ohrozeniu životných potrieb,“ ozrejmil Dobrovodský.
„Ale keďže sa prípady opakujú, tak možno aj ľudia sú otrlejší. Povedia si, že zas tu možno niekto je, tá citlivosť sa znižuje,“ skonštatoval Zrebný.
„Možno si niekto myslí, že lekári nie sú empatickí, ale to nie je pravda. Veľakrát majú nejakú skúsenosť, či má zmysel toto vybaviť, aj im to vybavíte, chvíľku tam je, zas sa vráti, príde zvonka opitý a podchladený a nechápete, ako sa to mohlo stať,“ opísal primár Jozef Fatrsík.
„Keď vidím človeka ležať na zemi, ktorý sa nehýbe a je tam opakovane druhý – tretí deň, tak sa treba zastaviť a zaujímať sa. Tak sa obávam, že toto tam chýbalo, taký ľudský záujem,“ reagoval Zrebný.
Starostlivosť komplikuje byrokracia
Podľa sociologičky Zuzany Kusej sociológovia pozorovali starostlivosť lekárov o ľudí s rôznym spoločenským statusom. Zvlášť v situáciách, keď vyžadovali ošetrenie. „Zistili, že ak ide o človeka, ktorý nemá rodinu a nikto ho nečaká, tak dĺžka úsilia o oživovanie bola výrazne kratšia. Sociológovia nazvali tento jav sociálna smrť,“ dodala Kusá.
„Nehovoríme, že nemocnica má riešiť sociálne veci, to vôbec nie. Majú riešiť, samozrejme, zdravotné ťažkosti ľudí, ale potom sa pýtame, ako je možné, že aj teraz v 21. storočí je polomŕtvy človek na nemocničnej chodbe a v podstate mu nemá kto pomôcť,“ povedala Miroslava Čulagová.
Verejný ochrana práv vidí problém v tom, že Slovensko nemá zákon o sociálno-zdravotnej starostlivosti. „Zákon, ktorý by rozdelil kompetenciu medzi nemocnicu a poskytovateľa sociálnych služieb. Často je to ten ping-pong medzi dvoma systémami, ktorý by sa dal pekne ošetriť,“ uviedol Dobrovodský.
„My často ping-pongujeme Galanta – Šaľa. Závidia nám, že máme v Šali pre ľudí bez domova vybudované krízové centrum,“ odpovedal sociálny pracovník Tomáš Marcel na otázku, či má jasno v tom, kto je vinníkom.
Prekvapilo nás preto, že počas našej návštevy krízového centra v Šali sme v priestoroch nevideli ani jediného klienta. „Dnes je porada pracovníčok nízkoprahového centra, za iných okolností by ste teda videli klientov,“ vysvetlil Marcel.
„Je aj absurdné, že v situácii, keď je potrebná rýchla intervencia, sa musíme riadiť nejakými formulármi. Že nemáme možnosť zasiahnuť rýchlo a poskytnúť azyl a základnú starostlivosť pre človeka, ktorý nedôstojne umiera na chodbe, na dlážke nejakého zariadenia,“ povedala Kusá.
„Chudoba je najväčšia ľudskoprávna výzva Slovenska“
„Volali sme záchrannú službu. Bol ošetrený a hospitalizovaný na traumatológii, kde bol myslím dva dni. Potom bol preložený na interné, kde zomrel,“ opísala situáciu Čulagová.
„Čiže 17. 11. ho znova doviezli ako suspektnú opitosť. Doktor tu píše, že bol pri vedomí, orientovaný, odpovede adekvátne. Čiže, keď ho ráno videl, bolo dobre, 11.30 h. prišiel a už je dezorientovaný, nekľudný, asi si vypil, predpokladám,“ priblížil Fatrsík.
„Na to myslím, že 17. 11. som slúžil ja, kázal som traumatologické vyšetrenia, kde ho prijali a tam aj zomrel na zlyhanie orgánov,“ doplnil.
„Existuje termín spoločenská zodpovednosť, ktorý je veľmi málo rozvíjaný, že cítime zodpovednosť aj za vzdialených obyvateľov tejto krajiny, ktorí nám nie sú príbuzní, ktorí sú svojim životným štýlom pre nás neprijateľní,“ vysvetlila sociologička Kusá.
„Ten stav, keď je človek v hrozných podmienkach vonku a hrozí mu, že zamrzne, to si nikto nevyberie dobrovoľne. Je to vždy dôsledok niečoho. Často to zovšeobecňujeme, dávame ich do jedného vreca, že si za to môžu sami, ale skúsenosť nás učí, že sa treba zastaviť, dať tomu šancu a zaujímať sa o toho človeka,“ skonštatoval Zrebný.
Podľa slov Róberta Dobrovodského je chudoba najväčšia ľudskoprávna výzva Slovenska a zároveň je následkom aj príčinou porušovania ľudských práv.
„Začiatkom roka si chcem zavolať mimovládny sektor za okrúhly stôl, ktorý má mať konkrétne závery. Musíme tú deravú sieť poskytovania zdravotnej a sociálnej starostlivosti identifikovať. Budem dávať odporúčanie parlamentu, ministerstvu zdravotníctva a práce, aby nám nikto neprepadol cez systém,“ informoval Dobrovodský.
