Napriek tomu, že pani Eva vlastní polovicu domu, nemôže v ňom bývať. Tá druhá totiž patrí jej bývalému manželovi, od ktorého pred 25 rokmi spolu s deťmi utiekla. Vzápätí požiadala o rozvod, no na majetkové vyrovnanie vtedy nemala ani odvahu, ani dostatok síl. O dom začala bojovať iba nedávno, no veľký časový odstup všetko komplikuje.
„Môj muž prišiel, neviem kde bol, asi bolo pol jedenástej večer a pýtala som sa ho, že čo si mi neprišiel pomôcť, veď ja to sama nezvládam. Sedela som na stoličke a tak ma udrel, že som spadla na zem a odvtedy ma bil stále,“ opísala svoju situáciu pani Eva Bobáková.
Takto pani Eva po dlhých rokoch spomína na prvú facku, ktorú od svojho muža dostala ako mladá 19-ročná mamička, keď po návrate z pôrodnice chcela okúpať ich prvého syna. Napriek ťažkému životu porodila ďalšie tri deti.
„Neodišla som, lebo tam bol strach, že ma zabije, že deti ostanú samé. Najhoršie bolo na tom všetkom, že ja som tým deťom nemala čo dať jesť, lebo pil ráno, na obed, večer už nebol triezvy,“ priblížila pani Eva.
Situácia bola neúnosná
Pani Eva pracovala v kuchyni ako pomocná sila. V lese sadila stromčeky a keď deti trocha podrástli, konečne začala robiť to, za čo sa vyučila – vedúcu v predajni potravín. Doma sa však situácia stále zhoršovala.
„On bil aj deti, nielen mňa a bol moment, že prišiel z krčmy a on si stále niečo našiel. Utekal, že ma zbije a ja som v kúpeľni prala. Prišli chlapci a že nechaj našu… už sa postavili, tak sme dostali všetci. On bol nepríčetný, tak už som sa jednoducho postavila a zavolala som políciu,“ povedala pani Eva.
Polícia vzala ju aj štyri deti a odviezla ich preč. Na niekoľko mesiacov sa ich ujala sestra pani Evy. Všetkých ubytovala u seba doma v dvojizbovom byte, v ktorom žila s manželom a dvomi deťmi. Na to, ako ich v noci doviezla polícia, spomína dodnes.
„Keď prišli policajti, zaklopali na dvere, v Stropkove v bytovke som bývala a že či ich zoberiem. Keď som prišla k tomu autu, všetci vzadu sedeli a najmenší mal také červené gaťky a holý bol. Oni poutekali z kúpeľne, toto mám stále na očiach,“ priblížila sestra poškodenej, pani Marta Lorencová.
Bez výživného
Pani Eva sa do spoločného domu podľa jej slov dostala len raz. Potom bývalý manžel vymenil zámky a odvtedy už celé roky dom, ktorý spolu s mužom postavili, len z diaľky obchádzala.
„Keď som odišla k sestre s deťmi, tak som podala o rozvod. Nás rozviedli, to bola otázka hádam 15 minút,“ povedala pani Eva.
Keďže otec detí v tom čase nepracoval, súd výživné na štyri maloleté deti neurčil. Rozvodový rozsudok bol totiž z 90. rokov. V tom čase platil ešte Zákon o rodine z roku 1963.
„Podľa tohto zákona platila zásada, že pokiaľ sme mali povinného rodiča, v ktorého možnostiach alebo schopnostiach nebolo platiť výživné, tak súd mu svojím rozhodnutím nemohol založiť povinnosť platiť výživné,“ ozrejmila nezávislá advokátka Martina Kožárová Jenčová.
Táto právna úprava sa síce v roku 2005 zmenila a otec bol zaviazaný platiť aspoň minimálne výživné, pani Eve ani jej deťom to však veľmi nepomohlo.
„Platil na eurá 16,60, môj bývalý muž vôbec nemal záujem a moje deti takisto. Oni vedeli, čo sme prežívali,“ uviedla pani Eva.
Bývalý manžel sa bráni paragrafom
Keďže manželia si majetok po rozvode do troch rokov nerozdelili, bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo a zmenilo sa na podielové. Dnes sú už všetky deti dospelé a vďaka tvrdej práci ich mamy, ktorá istý čas pracovala aj v Anglicku, má dcéra vysokoškolské a chlapci stredoškolské vzdelanie.
„Koľkí mi povedali – ako to dokážeš, štyri deti. Určite to nebola prechádzka ružovou záhradou, ale zvládla som to a už teraz konečne chcem, nech ma vyplatí a nech si žijem svoj život,“ skonštatovala pani Eva.
Aj preto sa konečne odhodlala a o viac ako dve desaťročia po rozvode podala na súd žalobu o zrušenie a vyrovnanie podielového spoluvlastníctva. Jednoduché to však nebude.
„Žalovaný sa v tomto prípade bráni ustanoveniami paragrafu 142 odsek 2 Občianskeho zákonníka, a to sú dôvody hodné osobitného zreteľa. Môže to byť napríklad vek, invalidita, zdravotný stav, citová väzba vo vzťahu k nehnuteľnosti alebo záujem dožiť v nehnuteľnosti,“ informovala hovorkyňa Krajského súdu v Prešove Anna Kolářová.
Pani Eva hovorí, že jej bývalý muž z domu nechce odísť. „Na súde povedal, že on peniaze na vyplatenie nemá a ja tam môžem prísť bývať. Ja mám z neho panický strach, proste je to človek, ktorý mi ublížil, zničil mi život, ublížil mojim deťom,“ dodala.
Osobitný zreteľ hrá v neprospech pani Evy
Priestor na vyjadrenie sme poskytli aj bývalému manželovi. Pred kameru ísť odmietol a k ich spoločnému životu sa vyjadrovať nechcel. Tak, ako pred súdom, aj nám povedal, že horné poschodie domu je voľné a keď pani Eva chce, môže tam bývať. On totiž z domu preč nepôjde.
„Súd spravidla, ak dostane žalobu o zrušení a vysporiadaní podielového spoluvlastníctva, by mal nejakým spôsobom vlastníctvo vysporiadať. Zákon však stanovuje jednu výnimku. To je práve vtedy, ak súd príde na to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré donúti spoluvlastníkov zostať v podielovom spoluvlastníctve,“ ozrejmila Kožárová Jenčová.
Presne to sa aj stalo, čo nám v čase uzávierky potvrdila hovorkyňa súdu. Súd zobral do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa, žalobu zamietol a podielové spoluvlastníctvo zachoval. No advokátka odporúča, aby sa pani Eva odvolala.
„Ide zatiaľ len o rozhodnutie prvoinštančného súdu. To znamená, že ešte vždy je to preskúmateľné odvolacím súdom, ktorý môže mať na danú vec iný právny názor,“ uviedla Jenčová.
Pomáhajú špeciálne centrá
Najväčší problém, prečo súd môže rozhodnúť v neprospech pani Evy, vidí advokátka najmä v čase, ktorý od rozvodu uplynul.
„Pani žalobkyňa veľmi dlho otáľala s vysporiadaním podielového spoluvlastníctva. Všetky skutočnosti, ktoré uvádza, už z časového hľadiska majú nižšiu alebo oslabenú relevanciu,“ upozornila Jenčová.
Jednoducho povedané, súd teraz neberie ohľad na to, čím si pred viac ako 20 rokmi musela spolu s deťmi prejsť. V centrách, kde ženám s podobným osudom pomáhajú dnes, však pani Eve rozumejú.
„Pred 23 rokmi bolo naozaj ťažké dostať sa k pomoci, aj keď existovali takéto organizácie, ale skôr v Bratislave alebo v Košiciach. Ak žena žila ďaleko od centra, tak sa k pomoci ťažko dostala,“ priblížila programová riaditeľka o. z. MyMamy Apolónia Sejková.
„U mňa osobne hrá veľmi veľkú rolu moja psychika. Lebo viete, keď si porežete prst, je to vidno, ale psychiku nie je vidno,“ povedala pani Eva.
Podľa Apolónie Sejkovej je problém, ak sa v podobných prípadoch nepodá trestné oznámenie v čase, keď sa skutok deje. „V tom čase predpokladám, že pani na tom nebola tak dobre, aby do takých sporov šla. Tým, že nemala vedľa seba nikoho, kto by ju celým procesom sprevádzal, tak to jednoducho neurobila,“ dodala.
„Celý život som sa ho bála, stále sa ho bojím. Ten strach, toho ma nikto nikdy nezbaví, to si odnesiem až na druhý svet,“ vyjadrila svoje obavy pani Eva.
Nadužívanie nehnuteľnosti
„Pani sa aj po 23 rokoch vie na nás obrátiť. Vieme jej poskytnúť adekvátnu pomoc, aj čo sa týka psychologickej pomoci alebo aj právneho poradenstva. Klientky nám vedia zavolať kedykoľvek to budú potrebovať, pretože naša linka intervenčného centra v rámci Prešovského kraja je nonstop k dispozícii,“ informovala odborná garantka Intervenčného centry MyMamy Petra Guntášová.
Podľa advokátky má pani Eva okrem odvolania stále možnosť žiadať od bývalého manžela aj peniaze za takzvané nadužívanie nehnuteľnosti.
„Ona nemá prístup do nehnuteľnosti. Kľúče jej neboli dané, zámky sú vymenené, je teda zrejmé, že žalovaný nadužíva spoločnú nehnuteľnosť. Čiže má právo požadovať náhradu vo výške obvyklého nájmu v danom mieste, v danom čase,“ ozrejmila advokátka Kožárová Jenčová.
Dodala, že platí premlčacia doba, čiže sa môže domáhať vydania takejto náhrady len tri roky spätne.
