Pánovi Ivanovi museli amputovať obe nohy a zostal na vozíku. Jeho syn sa nedokázal pozerať na to, ako sa trápi. Opustil zamestnanie a zostal sa starať o otca, ibaže žiadna práca – žiadny príjem.
Požiadal preto o opatrovateľský príspevok, no podľa úradov zdravotný stav otca nie je až natoľko vážny, aby si vyžadoval sústavnú opateru. Aj takto vyzerá náš sociálny systém v praxi.
“Život ma naučil, že už som doskákal, takže sa presúvam ako viem,” hovorí Ivan Roško. Pán Roško má 64 rokov. Celý život pracoval ako banský inžinier v slovenských magnezitových závodoch. V roku 1994 mu diagnostikovali cukrovku a neskôr chronický zápal kostnej drene.
„Dostal som taký otlak na palci na pravej nohe a ten článok mi amputovali. V roku 2014 mi amputovali v „choparte“, to je ohyb v tomto kĺbe,“ ukazuje pán Roško. „V roku 2020 mi v januári aj druhú nohu,“ dodáva.
Väčšinu času trávi na vozíku
Väčšinu času trávi pán Roško na invalidnom vozíku. Vďaka protézam na nohy dokáže prejsť aspoň niekoľko krokov sám, no napríklad pri nastupovaní do auta, alebo chôdzi po schodoch sa bez pomoci nezaobíde. „Myslím si, že som dosť odkázaný na pomoc,“ zhodnotil.
Podľa lekárskeho posudku je pán Roško ťažko zdravotne postihnutý. Posledné roky trávil často v nemocniciach. Jeho syn popisuje toto obdobie ako najťažšie živote.
„Neprajem to nikomu vidieť svojho otca v takom stave. Najhorší pohľad pre mňa na neho bol, keď mu amputovali tú druhú končatinu. Nakoľko sa cukrovkárom zle hojí každá rana, tak nemal ani protézu a schodmi ktoré máme v dome, som ho videl ísť po štvornožky ako psa a nevedel som mu pomôcť,“ opisuje svoje pocity Ivan Roško mladší.
Roško mladší pracoval po skončení školy vo viacerých firmách. Po tom, keď jeho otcovi zobrala choroba obe nohy, v zamestnaní skončil, aby sa o neho mohol starať naplno.
„Nakoľko sa mu to v roku 2020 zhoršilo, tak som zostal doma. Nedá sa chodiť do práce aj opatrovať, keďže potrebujem byť s otcom stále. Podľa mňa je povinnosťou sa postarať o svojich rodičov, ktorí sa starali doteraz o mňa a nemajú sa o koho oprieť,“ hovorí syn pána Roška.
Žiadny príjem
Starostlivosti o svojho otca venuje takmer celý svoj čas. Nakoľko nemá žiaden príjem, na úrad práce podal žiadosť o opatrovateľský príspevok.
„Vtedy člen rodiny alebo blízka osoba, ktorá býva spolu s ním v domácnosti, môže získať mesačný príspevok na to, aby sa o toho človeka mohla starať,“ vysvetlil riaditeľ opatrovateľskej služby SENIORKA n.o. Miroslav Mlynár.
Ten môže byť vo výške aj niekoľko stoviek eur. Podľa úradov však zdravotný stav pána Roška nie je natoľko vážny, že by potreboval sústavnú opateru.
„Vzhľadom na určený stupeň odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, nie je podľa § 14 ods. 4 zákona č. 447/2008 odkázaná na opatrovanie,“ píše sa v komplexnom posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca.
„To sa nedá k tomu ani vyjadriť, lebo normálny človek by to pochopil, že potrebuje to opatrovanie, keď nemá obidve spodné končatiny,“ vyhlásil syn pána Roška.
Šesť stupňov odkázanosti
S riaditeľom opatrovateľskej služby SENIORKA sme sa preto pozreli na zákon o sociálnych službách. Stupeň odkázanosti osoby na pomoc inej osobe určujú posudkoví lekári a zamestnanci úradu práce.
Stupňov odkázanosti je šesť. Čím menej bodov daná osoba získa, tým je nárok na finančný príspevok alebo opatrovanie nižší. Odborníci pritom sledujú viacero faktorov.
„Také bežné veci, ktoré sa v živote dejú, ktoré musím zvládnuť sú obodované. Či si to viem spraviť sám, či si to viem spraviť len s pomocou, alebo len čiastočne, alebo či mi to musí zabezpečiť cudzia osoba, či sa viem najesť, či sa viem napiť, pripraviť stravu, zohriať stravu, či viem vykonať potrebu, či sa viem očistiť, či viem z toho záchodu sa zdvihnúť a natiahnuť si nohavice,“ približuje Mlynár.
Pán Roško takýmto spôsobom podľa úradov dostal 90 bodov, čím sa zaradil do druhého stupňa odkázanosti.
„Nakoľko sociálnou posudkovou činnosťou a ani lekárskou posudkovou činnosťou nebol dosiahnutý legislatívou stanovený stupeň odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby pri nároku na opatrovateľský príspevok, tak v komplexnom posudku nebol navrhnutý opatrovateľský príspevok a úrad rozhodnutím žiadosť zamietol,“ vyhlásila hovorkyňa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Marianna Šebová.
Odvolanie zamietli
Roškovci sa proti rozhodnutiu úradov odvolali, no ani tak nepochodili. Aby mohli získať opatrovateľský príspevok, museli by pána Roška zaradiť do piateho alebo šiesteho stupňa odkázanosti.
„Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny preverilo v odvolacom konaní postup Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a potvrdilo jeho rozhodnutie,“ oznámila Šebová.
„Nestretávam sa s tým, že by to úrady práce hodnotili zle. Že by sme mali klientov, ktorí by prišli k nám s tým, že ma zle ohodnotili. Skôr s tým, že nemusím byť spokojný s tou službou, ale to je druhá vec,“ hovorí Mlynár.
Úrady pánovi Roškovi však priznali rôzne finančné kompenzácie, napríklad na diétne stravovanie, či oblečenie, dokonca aj nárok na opatrovateľa na dve až štyri hodiny denne. To však nechce.
„Nemám záujem pustiť cudziu osobu do domácnosti. Som už starší človek a som konzervatívny,“ hovorí.
Človek, ktorý sa ocitne v podobnej situácii, má teda na výber – opatrovateľskú službu, opateru blízkej osoby, alebo domov dôchodcov. Napriek viacerým diagnózam a pripútaniu na invalidný vozík pán Roško optimizmus nestráca.
„Musím sa s tým vyrovnať. Žiť sa musí aj s takým postihnutím. Určite sú mnohí na tom horšie, že sa opustia. Aj keď mám vozík, snažím sa vždy aspoň pár krokov prejsť, aby som nebol na obtiaž rodine,“ hovorí pán Roško.
Syn Ivan si pre svojho otca praje iba jedno. „Aby sa mu ten zdravotný stav ďalej nezhoršoval a bol tu s nami ešte veľa rokov. Nakoľko ho ľúbim najviac na svete,“ uzavrel so slzami v očiach.
