Národný umelec František Filipovský stvárnil množstvo nezabudnuteľných charakterových a komediálnych postáv. V piatok (23. 9.) si pripomíname 115. výročie jeho narodenia.
Všestranný umelec stvárnil na divadelných doskách a filmovom plátne študentov, impulzívnych a náladových pánov, dobrých aj zlých dedkov. Prepožičal svoj hlas rozhlasu a účinkoval aj v televízii.
František Filipovský sa narodil 23. septembra 1907 v českom Přelouči. Herecký talent zdedil pravdepodobne po otcovi, hudobnom skladateľovi, spevákovi a inštrumentalistovi. Rodina ho viedla nielen k láske k hudbe, ale celkovo umeniu.
Popri štúdiu, najmä na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde v rokoch 1929-1933 študoval dejiny umenia a estetiku, hrával vo viacerých menších pražských divadlách.
Po nedokončených vysokoškolských štúdiách sa herectvu v roku 1931 začal venovať profesionálne.
Jeho prvou stálou scénou bolo Osvobozené divadlo, kde pôsobil v rokoch 1931-1938. Po kratších angažmán v rôznych pražských súboroch sa v roku 1944 stal členom Národného divadla v Prahe.
Do roku 1992 tam účinkoval v desiatkach hier (Mizantrop, Revízor, Maryša, Cyrano z Bergeracu, atď.). Hral aj spevoherné úlohy, stvárnil napríklad postavu principála komediantov v opere Predaná nevesta Bedřicha Smetanu.
Najviac sa však František Filipovský preslávil vo filme, kde sa objavoval od 30. rokov 20. storočia.
Často stvárňoval postavy starých otcov
Prvú filmovú rolu dostal v Dráme pred maturitou v roku 1932. Účinkoval vo vyše sto filmoch a vo veľkom množstve televíznych filmov. Z mnohých spomeňme napríklad Škola, základ života! (1938), Cesta do hlubin študákovy duše (1939), Hotel Modrá hvězda (1941), Císařův pekař a pekařův císař (1951), Dobrý voják Švejk (1956), Hrátky s čertem (1956), Poslušně hlásím (1957), Čtyři vraždy stačí, drahoušku (1970), Dívka na koštěti (1971), Což takhle dát si špenát (1977).
Ako pán Valerián sa objavil v úspešných filmoch o básnikoch režiséra Dušana Kleina – Jak svět přichází o básniky (1982), Jak básníci přicházejí o iluze (1984), Jak básníkům chutná život (1987).
Pre deti stvárnil postavu kráľa z rozprávky Honza málem králem (1977). V slávnej ruskej rozprávke Mrázik jeho hlas bolo počuť z úst Baby Jagy.
František Filipovský vo svojej hereckej kariére pred kamerou pomerne skoro prešiel na postavy otcov a dedkov s dobrosrdečnou či cholerickou náladou, čo najlepšie dokumentujú jeho stvárnenia v dodnes populárnych komédiách zo 60. a 70. rokov (Pane, vy jste vdova, 1970; Jak utopit doktora Mráčka, 1974; Což takhle dát si špenát, 1977).
Známy aj vďaka nezabudnuteľnému hlasu
Dôležitou súčasťou tvorby Františka Filipovského bola práca s hlasom. Keď sa povie český dabing, ako prvé sa nám vybaví Filipovský a jeho nezabudnuteľný hlas, ktorým sa dlhé roky prihováral českým divákom z plátna kín a televíznych obrazoviek legendárny francúzsky komik Louis de Funés.
Za neprekonateľný dabing žandára zo St. Tropez ho pochválil dokonca aj sám de Funes. Uviedol to portál FDb.cz.
Filipovského práca s hlasom našla uplatnenie aj inde a jeho čítaná verzia Poláčkovho románu Bolo nás päť (1953) v Československom rozhlase mala mimoriadny ohlas. V televízii napríklad nahovoril večerníček Pojďte pane, budeme si hrát (1967).
Filipovský zostal stálym členom Národného divadla až do roku 1992, ale jeho poslednou aktívnou úlohou bola Fidlovačka (premiéra 1986).
Od roku 1968 je Filipovský čestným členom Národného divadla, získal aj tituly zaslúžilý (1958) a národný umelec (1984). Jeho spomienky boli sprístupnené v memoárových knihách Šest dýmek Františka Filipovského (1981) a Kamarád dobré nálady (1994) a jeho portrét najnovšie stvárnil Jiří Tvrzník v knihe Komik se vrací (2007).
Manželkou Františka Filipovského bola od roku 1937 Hilda, rodená Kvičinská, s ktorou mal tri deti. Jej umelecké gény zdedila najmä dcéra Pavlína Filipovská, ktorá bola úspešnou speváčkou na prelome 50. a 60. rokov.
Herec zomrel 26. októbra 1993 v Prahe vo veku 86 rokov. Na počesť veľkého herca sa každoročne udeľuje v Čechách Cena Františka Filipovského za dabing.
