Rok po teroristickom útoku na Zámockej ulici pred Teplárňou vníma jej majiteľ Roman Samotný, že najmä na sociálnych sieťach pribúda rôznych prejavov nenávisti namierených proti ľuďom LGBTI+ komunity.
„Dramaticky pribúda rôznych hlúpych poznámok, vyhrážok, oplzlých poznámok či vulgarizmov na úplne banálne veci, ktoré sú nejakým spôsobom spojené s LGBTI+ komunitou. Vidno to najmä na sociálnych sieťach. Tam sa mnohí naozaj utrhli z reťaze,“ povedal v rozhovore pre Správy RTVS.
Napriek tomu vo svojom okolí vníma silnú podporu. „V bubline, v ktorej sa pohybujem, je jedno krásne, láskavé a rešpektujúce Slovensko plné skvelých a láskavých ľudí,“ priblížil. Uvedomuje si však, že nie každý človek z komunity LGBTI+ má takéto „šťastie na svoju bublinu“.
Mnohí z jeho priateľov premýšľajú nad odchodom zo Slovenska. Dôvodom sú najmä výsledky volieb a dohoda Smeru-SD s Hlasom-SD a SNS na vytvorení vládnej koalície.
Roman Samotný priznáva, že nad odchodom zo Slovenska ešte počas predvolebnej kampane tiež premýšľal.„Bola nechutná, štvavá a veľmi zraňujúca. A zrazu som aj ja začal premýšľať nad tým, či už nie je čas odísť z Titanicu. A či má spoločnosť ešte stále šancu sa nejako ozdraviť,“ vysvetlil.
Stále to je pre neho jedna z možností, no verí, že naša krajina má „šancu na ozdravenie“. „Na diskusiách mimo Bratislavy som videl, že Slovensko má veľa priateľských miest a naozaj veľa skvelých ľudí, kvôli ktorým sa tu oplatí žiť,“ uviedol.
Ako sa zmenil váš život za posledný rok od teroristického útoku pred Teplárňou?
Predtým bolo v mojom živote asi viac zábavy, ľahkosti a bezstarostnosti. To, čo teraz riešim, sú veľmi vážne a ťažké veci, takže občas je to vyčerpávajúce. Zároveň však cítim naliehavosť tejto témy a že je to naozaj nevyhnutné doriešiť teraz, pretože tá situácia sa zhoršuje. Mám teda aj pocit zodpovednosti. Pokúšam sa aspoň v rámci mojich možností zabrániť tomu, aby sa násilie na LGBTI+ ľuďoch vrátilo do spoločnosti.
Cítite sa na Slovensku bezpečne?
Vnímam zvláštny rozpor medzi každodennou realitou a bežným životom v uliciach a tým, čo potom vidím na sociálnych sieťach, alebo čo počujem v médiách z úst politikov a političiek.
V tom každodennom živote, v bubline, v ktorej sa pohybujem, je jedno krásne, láskavé a rešpektujúce Slovensko, kde sa skôr stretávam s tým, že ľudia vyjadria podporu, zastavia ma na ulici a povedia, že ma chcú objať. Čiže tam naozaj vidím to, že Slovensko je plné skvelých a láskavých ľudí.
Uvedomujem si však, že to je trochu moje privilégium, že mám šťastie na túto bublinu. Pretože mnohí LGBTI+ ľudia, špeciálne v menších mestách a na dedinách, majú úplne odlišnú skúsenosť. Pribúdajú rôzne hlúpe poznámky, pokriky na ulici, oplzlé gestá. Ten nárast je zrejmý, keď to porovnám so situáciou pred útokom.
Vidno to najmä na sociálnych sieťach. Tam sa mnohí naozaj utrhli z reťaze. Tá intenzita správ, vyhrážok a vulgarizmov na úplne banálne veci, ktoré sú nejakým spôsobom spojené s LGBTI+ komunitou, naozaj dramaticky rastie.
Zmenilo sa niečo k lepšiemu za posledný rok?
Snažíme sa vzdelávať o LGBTI+ ľuďoch. Priestor, kde môžu ľudia získať nové poznatky a učiť sa, sme našli vo firmách. Začali sme spolupracovať s mnohými firmami, kde vysvetľujeme, prečo je fajn začleniť aj LGBTI+ ľudí do kolektívu, ako vytvoriť pracovisko, kde ľudia nemusia byť v strachu, ale môžu sa cítiť bezpečne.
Záujem firiem je veľmi veľký. Máme tam najväčších zamestnávateľov a spustili sme aj polročný vzdelávací program. Dopyt je dostatočne veľký na to, aby sme o mesiac spustili ďalší cyklus s novými firmami. To nás napĺňa nádejou, že zmena je možná. Firmy sú možno akýmsi inkubátorom zmeny, kde aj štát môže vidieť, že sa netreba báť rôznorodosti, pretože práve vďaka nej firmy napredujú.
Očakávate pri tom podporu od štátu a vlády na čele s Robertom Ficom?
Skôr mám obavy, že sa bude snažiť nám hádzať polená pod nohy. To už vlastne naznačila tá jeho úvodná tlačovka, na ktorej mal bývalý a budúci premiér Robert Fico potrebu zaútočiť na transrodových ľudí a spomenúť kauzu, ktorá sa paradoxne týkala jeho vlády.
Naznačuje nám to, že bude narastať snaha vytvárať fiktívneho nepriateľa z LGBTI+ ľudí, ktorých mnohí politici označujú za akúsi hrozbu pre spoločnosť. Bol by som rád, keby naozaj riešia problémy, ktoré ľudí skutočne trápia.
Robert Fico aj Andrej Danko pri podpisovaní memoranda hovorili, že chcú riešiť problémy ľudí a rešpektovať každý názor, aj keď s ním nebudú súhlasiť. Mysleli tým naozaj všetkých ľudí?
Nie všetkých ľudí, lebo aj LGBTI+ ľudia sú občanmi a občiankami tohto štátu. Platíme dane a svojou prácou prispievame k tomu, aby sa krajina niekam posúvala. Nerozumiem, prečo nemôžeme mať rovnaké práva ako zvyšok spoločnosti. Často sa hovorí o tom, že chceme niečo extra. My však nič extra nechceme. Chceme len základ, ktorý je samozrejmý pre väčšinu spoločnosti.
Aké bude smerovanie Slovenska najbližšie štyri roky?
Bude to veľká skúška aj pre nás, že do akej miery občiansky sektor, aj teda aj LGBTI+ organizácie, dokážu odolávať tlaku a byť rezistentné voči útokom.
Naďalej však pokračujeme v našej práci. Slovensko je našim domovom a sme odhodlaní pokračovať, aby sme pretvárali tú atmosféru a tlačili aj na politikov a političky, aby možno len rešpektovali ústavu, na ktorú prisahajú. A ktorá hovorí o tom, že rovnaké práva platia pre všetkých občanov a občianky.
Som veľmi rád, že Slovensko je súčasťou Európskej únie. To je veľmi dôležitý rámec, ktorý nám pripomína, že existujú mantinely a platia pravidlá, ktoré bude musieť dodržiavať aj nová vláda. Budeme jej pripomínať, aby dodržala svoj sľub a naozaj slúžila všetkým občanom.
V jednom z rozhovorov ste uviedli, že mnohí vaši známi z LGBTI+ komunity premýšľajú nad odchodom zo Slovenska. Ako ste na tom vy? Premýšľali ste nad tým, že by ste odišli zo Slovenska?
Áno. Počas predvolebnej kampane, ktorá bola naozaj nechutná, štvavá a veľmi zraňujúca, som zrazu aj ja začal premýšľať nad tým, že či už nie je čas odísť z Titanicu, alebo či má spoločnosť ešte stále šancu na ozdravenie.
Bola to vec, nad ktorou som veľmi vážne rozmýšľal. Stále je to jedna z možností. Ale zároveň som aj počas predvolebných dní chodil po diskusiách mimo Bratislavy. A videl som, že Slovensko má veľmi veľa priateľských miest a je tu naozaj veľa skvelých ľudí, kvôli ktorým sa tu oplatí žiť. Existuje aj moderné prajné Slovensko, ktoré možno aktuálne skôr mlčí alebo nemá taký priestor. Myslím si však, že stále je šanca, aby tá láskavosť prevážila.
Vidíte rozdiel v postoji k LGBTI+ ľuďom v mestách a na vidieku?
Určite platí, že veľké mestá sú viac otvorené rôznorodosti. To nám ukázali aj výsledky volieb, že ľudia v mestách premýšľajú inak a že tá pestrosť spoločnosti nie je niečo, čo by ich desilo. Skôr to vnímajú ako prirodzenú súčasť krajiny.
Áno, v menších dedinách asi prevažujú obavy z niečoho neznámeho a z inakosti. Možno prevažujú aj konšpiračné teórie, ale zároveň vieme o mnohých dedinách, kde je atmosféra dobrá. Sú v nich aj LGBTI+ ľudia, ktorí tam otvorene žijú. A ľudia na dedine vďaka osobnej skúsenosti zistili, že sa LGBTI+ ľudí netreba báť.
Osobná skúsenosť je veľmi dôležitá. Možno by som sa snažil aj posmeliť LGBTI+ ľudí, ak je to pre nich bezpečné, aby začali rozprávať o svojej identite, lebo to môže výrazne prispieť k zmene postojov.
V čom vidíte najväčší problém v spoločnosti, prečo sa queer ľudia nechcú o svojej identite rozprávať so svojím okolím?
Väčšinová spoločnosť často netuší, s akými problémami sa queer ľudia denne stretávajú. Veľa ľudí na Slovensku hovorí, že čo vlastne chcú tí LGBTI+ ľudia? Veď nemajú žiadne problémy a vlastne to nie je ani diskriminácia. Ale skúsim priblížiť, aká je naša realita, aby bolo ľahšie predstaviť si, aké je to chodiť v cudzích topánkach.
Napríklad keď sedím vo vlaku so skupinou cudzích ľudí, rozprávame sa o rôznych témach a zrazu sa ma niekto spýta, či mám frajerku. A zrazu som v situácii, kedy musím premýšľať a začať prehodnocovať, či môžem povedať pravdu. Čo potom nastane? Trápne ticho, hlúpe poznámky, invektíva, možno mi dá niekto po papuli?
Toto je situácia, ktorú si väčšina heterosexuálov nevie prestaviť. Nemuseli zatajovať pred rodičmi svoju prvú lásku. Otvorene rozprávali o svojom živote. LGBTI+ ľudia pri naozaj banálnych situáciách neustále prehodnocujú, či môžu povedať úplne obyčajnú vec, napríklad, že boli partnerom cez víkend na turistike.
Bohužiaľ, ten pocit, že si môžeme vydýchnuť a otvorene rozprávať o tom, kým naozaj sme, nachádzame len v obmedzenom množstve priestorov.
Čo by sa malo v spoločnosti zmeniť, aby sa LGBTI+ ľuďom žilo lepšie?
Ten vzájomný rešpekt a ohľaduplnosť sú kľúčové. Často mi vravia, že sa pretŕčam, keď rozprávam napríklad o tom, že mám frajera. Ale koľko heterosexuálnych ľudí zatajuje svojho partnera či partnerku? U nich je samozrejmosť hovoriť o svojich partneroch, ale keď poviem fakt z vlastného života ja, tak podľa mnohých sa pretŕčam. Ale ja len pomenovávam realitu. Je fajn, aby sme nemali dvojaký meter, ale pristupoval k všetkým rovnako.
Čo by ste zaželali Slovensku na najbližšie štyri roky?
Slovensku by som zaželal to, aby sa nebálo svojej pestrosti a rôznorodosti, lebo práve to je zdroj našej sily. Veď platí úplne jednoduchá vec – viac hláv, viac rozumu. Je veľká škoda, že sa snažíme myslieť veľmi schematicky a nedávame priestor všetkým.
Prajem si, aby sme sa vedeli zhodnúť na tom, že dôvera, vzájomný rešpekt a pocit bezpečia sú základom, aby sme tu všetci vedeli existovať. Je tu totiž miesta dosť pre nás všetkých, len musíme nájsť spôsob, ako tu spolu žiť vo vzájomnej úcte.
