Zomriem dnes, alebo budem mať šťastie? Ako zoženiem jedlo a vodu? Kam mám ísť, aby ma nezasiahlo bombardovanie? Takéto otázky si podľa španielskeho denníka El País kladú obyvatelia pásma Gazy na severe, kde zúria najväčšie boje, ale aj na juhu, kam ich poslala izraelská armáda a mali tam byť v bezpečí. Je to ako lotéria. Izrael povedal, nech odídu. Ale kam? Pod paľbou je aj juh, píše El País.
„V piatok večer, keď vypadol internet aj telefonické spojenie a izraelské bombardovanie bolo ešte silnejšie a intenzívnejšie, pomysleli sme si, že prišla naša posledná hodinka. Dlho sme sa modlili,“ povedal sedemdesiattriročný Salah Awad El Sousi, ktorý má španielsky pas. Doktor farmácie na dôchodku sa s rodinou presunul na juh k hranici s Egyptom po tom, čo jeho dom v Gaze vybombardovali.
Premiestňoval sa bez osobných vecí, ktoré zostali v troskách, a s očakávaním, že bude s rodinou evakuovaný do Madridu.
Keď si El Sousi uvedomil, že sú na juhu v pásme Gazy uväznení, jeden z jeho synov sa vrátil do ruín ich domu hľadať oblečenie a ďalšie ich veci. „Zostala tam pochovaná moja kancelária, knihy, môj lekársky diplom a všetky naše spomienky,“ povzdychol si. „Zostávame ale v kontakte so španielskym konzulátom v Jeruzaleme a oni rokujú, aby nás odtiaľto bezpečne dostali,“ dodal s nádejou. Zatiaľ žijú s ďalšími 40 ľuďmi, vrátane 20 maloletých, v byte vzdialeného príbuzného.
Bezpečný nie je ani juh
„Izrael nás prinútil veriť, že juh je bezpečné miesto, ale nie je,“ posťažoval sa. Opísal ich každodenný život, ktorý vyzerá ako z iného storočia. „Zapaľujeme oheň z dreva, ktoré nájdeme, aby sme upiekli chleba, hoci múky už začína byť málo. Jedlo a pitie dávame prednostne deťom, takže dospelí už pociťujú následky hladu a dehydratácie,“ uviedol.
Niektorí mladí chodia po miestnej štvrti a snažia sa niečo kúpiť, keď nájdu otvorený obchod. Všetci tiež každé ráno dúfame, že vyjde slnko, aby sme si mohli nabiť mobily vďaka malým solárnym panelom. „Sme nažive, ako zázrakom. Prežili sme noci hrôzy,“ spomenul muž.
Od nedele sa telekomunikačné spojenie v pásme Gazy výrazne zlepšilo, no spojenia cez telefón či internet sú čoraz komplikovanejšie pre nedostatok elektriny. Sú tiež miesta, kde signál nie je. Tí, čo boli v kontakte s blízkymi a známymi, sa im hlásia čoraz menej. Hlasové správy ani videá sa neposielajú, pretože to slabý signál neumožňuje.
Všetko ovláda strach
Rovnako Ramá Ahmad, ktorý ušiel na juh do mesta Chán Júnis, píše odkazy cez mobilnú aplikáciu WhatsApp čoraz menej. „Všetko tu ovláda strach, bráni nám aj jasne rozmýšľať. Stratili sme už ten pojem o čase a máme jediný cieľ, zostať nažive,“ povedal Ahmad, ktorý žije v dome svojho priateľa s manželkou a dvoma deťmi vo veku 17 a 19 rokov.
„Nemôžem zaspať, bombardovanie je čoraz silnejšie. Keď sa zobudím, prvé, na čo pomyslím, je, zomriem dnes, alebo budem mať šťastie?“ opisuje 50-ročný muž.
Podľa údajov ministerstva zdravotníctva v Gaze zomrelo od začiatku tejto vojny v pásme Gazy vyše 8 300 Palestínčanov. Nedôvery, zúfalstva, hrôz, únavy a pocitu opustenosti, ktoré obyvatelia pásma opisujú vo svojich správach, pribúda.
Dni plynú, izraelská ofenzíva postupuje a zosilňuje a ľudia sú v pásme Gazy uväznení ako v pasci na myši. „Riešime obrovský problém. Ako zohnať jedlo, vodu a trochu elektriny na nabitie mobilu. Žijeme tu ako zvieratá. Urobili z nás len čísla, počet mŕtvych, počet zranených, počet hodín strávených vo fronte na chlebe,“ hnevá sa Ahmad.
Izrael opakovane vyzýva obyvateľov severu pásma Gazy, aby išli na juh „pre svoju vlastnú bezpečnosť“. Počas dvoch týždňov stovky tisíc Palestínčanov opustili svoje domovy a utiekli k známym, príbuzným či do škôl OSN v miestach, ako je Rafah či Chán Júnis. Podľa Úradu pre koordináciu humanitárnych záležitostí OSN (OCHA) opustilo domovy okolo 1,4 milióna obyvateľov pásma Gazy, niektorí z nich od 7. októbra už niekoľkokrát.
Niektorí odísť nechcú, iní ani nemôžu
Na severe oblasti ostáva mnoho ľudí, niektorí nechcú odísť, iní nemôžu. Sú medzi nimi zranení, chorí, humanitárni pracovníci, zdravotníci, invalidi, starí ľudia, tehotné ženy, deti. Upozornilo na to viacero palestínskych humanitárnych organizácií v spoločnom vyhlásení. Podľa nich nie sú záruky, že ľudia na juhu budú v bezpečí, pretože aj tam Izrael pokračuje v bombardovaní.
„Vyzerá to, že izraelské evakuačné príkazy nie sú vydávané s ohľadom na bezpečnosť civilného obyvateľstva, ale skôr s cieľom vysídliť státisíce Palestínčanov bližšie k hranici s Egyptom,“ uviedli palestínske humanitárne organizácie.
Ahmad tušil, že na juhu to nie je bezpečné, ale išiel spolu s ostatnými. Jeho sestra odmietla odísť a zostala v meste Gaza s manželom a štyrmi deťmi. „Povedala, že radšej umrie doma,“ uviedol Ahmad. „My sme išli najprv do školy OSN, ale bola už preplnená. Všade boli odpadky, nebola tam voda, jedlo ani funkčné záchody. Ľudia tam žili ako zvieratá, „opísal Ahmad, ktorému sa nakoniec podarilo dostať k známym.
Úrad OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA) v pondelok uviedol, že v jeho zariadeniach v pásme Gazy žije v čoraz zúfalejších podmienkach na 672-tisíc ľudí, čo je štyrikrát viac, ako je ich kapacita.
„Čo sa zmení, keď vám budem ďalej popisovať, ako žijeme? Urobí svet niečo? Na čo čakajú?“ pýta sa učiteľka Chalúd Saídová, s ktorou je španielsky denník El País v kontakte od 7. októbra, keď Izrael s bombardovaním pásma Gazy začal v odvete za útok palestínskeho hnutia Hamas, ktorý si vyžiadal na 1 400 obetí.
Blokáda i zastavenie dodávok potravín
Okrem ostreľovania Izrael na pásmo Gazy uvalil totálnu blokádu, zastavil dodávky potravín, liekov, elektriny a paliva a výrazne obmedzil dodávky vody. Prvú humanitárnu pomoc tam vpustil až 21. októbra a stále ju povoľuje len v nepatrnom množstve.
Saídová s manželom a tromi deťmi býva dva týždne v Rafahu, meste na juhu pásma v dome príbuzného. Už nemajú plyn na varenie a snažia sa zohnať chlieb a pitnú vodu.
Známy palestínsky aktivista Radží Súrání, ktorý vedie humanitárnu organizáciu Palestínske centrum pre ľudské práva (PCHR) so sídlom v Gaze, prežil bombardovanie svojho domu v Gaze 21. októbra.
„Sme na dobrej strane histórie, bránime spravodlivú vec,“ uviedol Súráni, ktorého PCHR sa snaží tiež dosiahnuť, aby na palestínskych územiach fungovali demokratické inštitúcie. Súrání ostal v Gaze. „Nepôjdem odtiaľto, lebo v pásme nie je bezpečné miesto. Je to ako lotéria. Plán Izraela je jasný, nech ľudia z Gazy odídu. Ale kam?“ napísal z Gazy v poslednom odkaze z 23. októbra.
