Keď Martin Štrbák v roku 2002 dvihol v Göteborgu nad hlavu pohár pre majstra sveta, jeho syn Maxim ešte nebol na svete. Teraz sa po viac ako 21 rokoch spolu do rovnakého mesta vrátia.
Osemnásťročný Maxim Štrbák ako obranca reprezentačnej dvadsiatky, o tridsať rokov starší Martin Štrbák ako asistent trénera národného tímu. „Snažím sa nefixovať na to, že sa volám Štrbák. Otec mal veľmi dobrú kariéru, ale ja sa snažím pozerať iba na tú moju,“ vraví v rozhovore pre RTVS mladší z reprezentačnej dvojice Štrbákovcov.
Rovnako ako otec, aj on si chce v budúcnosti zahrať v najlepšej lige sveta. Na rozdiel od neho si však na rozvoj svojich zručností zvolil univerzitnú cestu, ktorú si po prvých mesiacoch pochvaľuje.
V zámorí ste sa rozhodli vydať univerzitnou cestou. Prečo?
Mne sa táto možnosť pozdáva hlavne preto, lebo mám pred sebou ďalšie štyri roky rozvoja, či už po hokejovej stránke, ale taktiež môžem získať vzdelanie a diplom. Mám v podstate také zadné vrátka. Liga, v ktorej hrám, je mužská súťaž, takže tam nemám čo stratiť.
Apelovali na vás aj rodičia, aby ste popri hokeji mysleli aj na vzdelanie?
Určite áno, aj oni sa k tomu prikláňali, ale nejaký tlak z ich strany, že musím ísť študovať, tam nebol. Bolo to čisto moje rozhodnutie. Aj keby som sa rozhodol inak, tak by ma určite podporovali.
Čo konkrétne študujete a ako sa vám darí?
Študujem advertising, čo je to v podstate forma marketingu. Zatiaľ to nie je až také ťažké, svojim spôsobom je to zábavné, takže áno. Myslím si, že postupne to bude ťažšie.
Teraz som mal skúškové obdobie, ktoré som úspešne zvládol. Posledný online test som písal tento pondelok (11. 12.) Našťastie, to nie je nič ťažké.
Ako vyzerá deň hokejistu a študenta zároveň?
Každý deň je to iné. V pondelky, stredy a piatky mám jednu hodinu ráno o ôsmej. Potom idem hneď na štadión, kde máme o deviatej raňajky. O desiatej máme rozcvičku na suchu a následne už hodinový tréning na ľade. Po ňom ideme do posilňovne, v ktorej strávime ďalšiu hodinu až hodinu a pol. Nasleduje obed, cesta domov, nejaké štúdium a oddych. Zo začiatku bolo náročnejšie si na všetko zvyknúť, pretože je to nový životný štýl.
Aké podmienky ste našli na Michigan State University?
Máme čisto zrekonštruovanú arénu. Podmienky, ktoré tu máme, sú pre každého chlapca sen. Prvé dva týždne som len žasol. Postupne si človek na to zvykne, stane sa z toho normál, ale je fakt skvelé, aké zázemie máme k dispozícii.
Slováci Miroslav Mucha a Dávid Bondra študovali na rovnakej škole. Rozprávali ste sa s nimi o univerzite?
Minulý rok som sa rozprával s Mirom Muchom, keď som sa bol na školu pozrieť. Na univerzitu mi povedal len samé dobré veci.
Aké sú ciele mužstva a ako ste spokojný so svojimi doterajšími výkonmi?
Chceme, samozrejme, skončiť čo najlepšie, máme na to dosť dobré našliapnuté. Budeme sa snažiť hrať len a len lepšie. Po konci základnej časti je turnaj, v ktorom sa hrá len jeden zápas – buď idete ďalej alebo vypadnete. Ak sa dostaneme tam, tak sa už môže stať hocičo.
So svojimi výkonmi som zatiaľ spokojný. Ako som už spomínal, je to mužský hokej, veľmi rýchla a talentovaná súťaž, na čo som si musel najskôr zvykať, ale každým zápasom to bolo lepšie a lepšie.
Vo vstupnom drafte po vás siahlo Buffalo Sabers. Čo vám povedali oni na toto rozhodnutie?
Hneď po drafte som bol týždeň v Buffale na development kempe. Na prípravný kemp pred sezónou som už ísť nemohol, aj keby som chcel, pretože je to v rozpore s pravidlami univerzity. V Buffale sú však radi, že som si zvolil túto cestu. Komunikujem s nimi pravidelne, mal som s nimi viacero konverzácii a už za mnou boli aj osobne.
S otcom sa neporovnáva
MSJ budú tento rok vo švédskom Göteborgu, z ktorého si váš otec priniesol v roku 2002 titul majstra sveta. Už ste sa s ním o tom rozprávali?
Až tak veľmi sme sa o tom nebavili, ale ja som rád, že majstrovstvá budú tento rok vo Švédsku. Posledné tri roky boli v Kanade, takže to bude fajn zmena. Ak sa podarí, mama a brat by sa mali prísť pozrieť.
Váš otec pôsobí v reprezentačnej dvadsiatke ako asistent. Aké to je hrať pod jeho drobnohľadom?
Prvé roky som to vnímal inak, možno som pociťoval aj nejaký tlak, ale teraz aj počas posledných MS sa to trocha zmenilo. Aj ja aj on sme našli balans. Stále je to môj otec, takže stále sa s ním v niektorých situáciách budem baviť ako s otcom. Nikdy sa to však nestáva počas tréningov alebo zápasov.
Je na vás prísnejší ako na ostatných chlapcov?
Nejako som si to nevšimol. Občas je prísny, ale to je na všetkých. Nemyslím si, že robí nejaké obrovské rozdiely.
Ľudia vás môžu často porovnávať s otcom. Čo myslíte, majú to synovia úspešných hokejistov v tomto ťažšie?
Myslím si, že to vždy záleží na danom chlapcovi, ako sa na to pozerá a ako si celú situáciu zoberie. Môže sa na to pozerať ako na obrovský tlak, že sa musí dostať na jeho level alebo ho aj prekonať. Na druhej strane sa na to môže pozerať ako na svoju vlastnú cestu. Aj ja sa snažím nefixovať sa na to, že sa volám Štrbák. Otec mal veľmi dobrú kariéru, ale ja sa snažím pozerať iba na tú moju.
Ak nepríde na šampionát Šimon Nemec, na základe počtu štartov na šampionáte budete spolu s Kmecom dvaja najskúsenejší beci. Ste pripravený, že práve vy budete jedným z pilierov obrany?
Samozrejme, aj ja a aj Vilo máme za sebou nejaké tie skúsenosti zo šampionátov. V tomto tíme je však kopa chlapcov, ktorí majú čo-to odohrané. Partia je veľmi dobrá a všetci budeme držať spolu.
Premýšľali ste aj nad tým, že pre silnú generáciu ročníka narodenia 2004 to bude posledný juniorky šampionát a posledná šanca na úspech?
Zatiaľ ešte nie, všetci sme teraz radi, že spolu trávime čas. Postupom času si však asi všetci uvedomíme, že fakt je to pre nich posledná príležitosť a budeme sa snažiť o to viac.
S akým cieľom teda pôjdete na MS?
Nepovedal by som, že máme presne stanovený jednoznačný cieľ. Pôjdeme od zápasu k zápasu a budeme sa snažiť podávať čo najlepšie výkony, pretože každý jeden zápas bude ťažký. Určite máme veľkú šancu postúpiť do štvrťfinále, v ňom sa už môže stať hocičo.
