Na hlavný obsah

O triumfe rozhodla minca, zvíťazili dovolenkári aj betonári. Najpamätnejšie momenty ME vo futbale

Svet si dodnes pamätá Panenkov "dloubák".

Pamätné momenty z histórie ME vo futbale.Foto: twitter.com/EURO2020, archív, koláž: RTVS
Foto: twitter.com/EURO2020, archív, koláž: RTVS

Začali ako Pohár národov so štyrmi účastníkmi záverečného turnaja. Futbalové majstrovstvá Európy sa odvtedy značne vyprofilovali až k svojej súčasnej podobe s 24 účastníkmi a označením EURO.

Kontinentálny šampionát si od svojho prvého turnaja v roku 1960 prešiel viacerými zmenami a zaznamenal mnoho zaujímavých historických míľnikov a nezabudnuteľných momentov.

Pomsta Madridu a bronz hokejistu

Pohár národov sa prvý raz uskutočnil pred 61 rokmi vo Francúzsku. Tam sa ale predstavili len štyri tímy zo 17 kvalifikantov. Priniesol prvú medailu pre vtedajšie Československo – bronz vo finále proti domácemu usporiadateľovi (2:0).

Víťazný gól za ČSSR strelil Vlastimil Bubník, ktorý o štyri roky neskôr získal ako športový univerzál bronz s hokejovou reprezentáciou na zimnej olympiáde v Innsbrucku.

Do finále Pohára národov 1960 sa prebojovali dve krajiny socialistického bloku – ZSSR a Juhoslávia. Sovieti triumfovali po predĺžení 2:1, víťazný gól strelil v 113. minúte Viktor Ponedelnik.

Každý hráč vtedy dostal za víťazstvo 200 dolárov a možnosť stretnúť sa na Eiffelovej veži okrem iných aj s vtedajším prezidentom Realu Madrid Santiagom Bernabéuom. „Bol pripravený bez váhania kúpiť polovicu nášho mužstva. Odmietli sme o tom konverzovať,“ spomínal Ponedelnik podľa webu uefa.com.

Svoj najväčší úspech o štyri roky Sovieti nezopakovali, hoci mali stále v bránke legendárneho Leva Jašina. Madridský štadión Santiaga Bernabéua v Madride sa im akoby pomstil za odmietnutie konverzácie. Domáci Španieli triumfovali vo finále nad ZSSR pred takmer 80 000 divákmi 2:1. Iné zdroje tiež uvádzajú, že na štadióne bolo vtedy až 105 000 ľudí.

Hod mincou a dve finále

Od roku 1968 poznáme šampionát pod názvom majstrovstvá Európy. Po prvý raz sa kvalifikácia hrala v skupinách. Záverečný turnaj však stále ponúkal len štyri miestenky a pokiaľ v semifinále nik nevyhral ani po predĺžení, nenasledovali penalty.

Na to doplatili proti domácim Talianom hráči ZSSR. Po nerozhodnom výsledku 0:0 po 120 minútach sa muselo o postupujúcom rozhodnúť netradične – žrebom. Konkrétne hodom mincou. Tá dopriala postup „squadre azzurra“.

Finále proti Juhoslávii prinieslo taktiež nerozhodný výsledok 1:1. „Aby som bol úprimný, remízu sme si nezaslúžili,“ priznal podľa webu UEFA legendárny taliansky gólman Dino Zoff. O dva dni neskôr sa finále hralo druhý raz a v druhom stretnutí Taliani triumfovali 2:0. „Túto výhru sme si už zaslúžili,“ uviedol Zoff.

Penalta, ktorá šokovala svet

„Totálny futbal“ vtedajšieho Západného Nemecka a dominantný tím okolo Gerda Müllera či Franza Beckenbauera zvíťazil na ME 1972 v Belgicku a o štyri roky neskôr mal v Belehrade nemenej silný tím ambície na obhajobu. Tie im skrížil azda najpamätnejší moment histórie.

Československo sa dostalo do finále, ktoré dospelo po remíze 2:2 až do penaltového rozstrelu. V ňom vo štvrtej sérii zaváhal Uli Hoeness, loptu si na biely bod postavil Antonín Panenka a ikonickým drzým „dloubákom“ zabezpečil svojej krajine zlato.

Pre UEFA si zaspomínal aj na to, že medzi Čechmi a Slovákmi nebolo cítiť žiadne rozdiely a v mužstve, ktoré viedol Václav Ježek, bola fantastická atmosféra. „Vybral som si toto zakončenie preto, lebo som si uvedomil, že to bol najľahší spôsob na skórovanie,“ opísal tento moment.

Západonemecký futbal sa pomstil o štyri roky neskôr, keď zdolal ČSSR v skupine 1:0 a umožnil jej bojovať len o bronz, ktorý napokon získala – opäť po penaltách – proti domácim Talianom. Tam sa prvý raz predstavilo na záverečnom turnaji osem tímov v dvoch štvorčlenných skupinách.

Z dovolenky k titulu

V roku 1984, odkedy sa na ME nehrá zápas o bronz, zažiaril vo Francúzsku domáci Michel Platini, ktorý skóroval deväť gólov na jednom šampionáte. Nikomu inému sa dodnes nepodarilo dať viac ako šesť gólov. Aj vďaka nemu získali Francúzi titul šampióna.

Jedno z najväčších prekvapení v histórii ME sa udialo v roku 1992 vo Švédsku. Vojnový konflikt v rozpadajúcej sa Juhoslávii vyústil až vo vylúčenie krajiny z majstrovstiev. Na pozvanie UEFA ju nahradilo Dánsko.

Niektorí hráči boli v tom čase na už dovolenkách alebo ich plánovali. Tréner Richard Möller Nielsen dával tím dohromady na poslednú chvíľu. Napriek tomu začali Dáni spanilú jazdu. V skupine okradli o body Francúzov aj Angličanov, v semifinále vyradili po penaltách obhajcov z Holandska a vo finále zdolali favorizovaných a zjednotených Nemcov 2:0.

Do roku 1986 pritom nebol v Dánsku zaregistrovaný žiaden profesionálny futbalový klub, iba amatérske. „Uvedomili sme si to až v Kodani pri oslavách. V tom momente si pomyslíte: Kriste, my sme to naozaj dokázali, nie je to len sen,“ spomínal legendárny brankár Peter Schmeichel.

Keď uspel grécky betón

Od roku 1996 štartovalo na ME až 16 tímov v štyroch štvorčlenných skupinách. V tomto formáte vyhrali najprv Nemci, po nich zase Francúzi. Následne prišlo ďalšie prekvapenie podobné tomu dánskemu.

Šampionát v Portugalsku v roku 2004 priniesol viacero paradoxov. Úvodný zápas medzi domácou reprezentáciou a Gréckom sa na prekvapenie všetkých zopakoval vo finále. Kurzy na výhru „bielo-modrých“ pred ME sa pohybovali na úrovni 80:1.

https://twitter.com/Footballdayy2/status/1401952880773500949

Outsider postupne ale vyradil obhajcov z Francúzska i favorizovaných Čechov s hráčmi ako Milan Baroš či Pavel Nedvěd. Domácim Portugalcom priali okolnosti ako málokomu, napriek tomu sa tešili Gréci po hlavičke Angelosa Charisteasa v 57. min a postarali sa o najväčšie prekvapenie v histórii ME.

„Nudní Gréci zaskočili svet a vyhrali EURO 2004,“ reagoval portál ESPN. V ich hernom prejave jasne dominoval dôraz na obranu, neveľa striel na bránku súpera a pasívne vyčkávanie na protiútoky, vo futbalovom žargóne tzv. „betón“. The Guardian označil Grékov za „jediného outsidera, ktorému nik nedržal palce.“

Totálna dominancia aj pomoc zmenou systému

Nedávna história ponúka dva prelomy. V rokoch 2008 a 2012 vyhralo to isté mužstvo – trofej majstrov obhájili reprezentanti Španielska ako prví v histórii. Zlatá generácia „Furie Roja“ s hráčmi ako Iker Casillas, Sergio Ramos, Andrés Iniesta či Xavi medzitým potvrdila svoju dominanciu aj výhrou na MS 2010.

„Bolo to viac než len víťazstvo. Posledné štyri mimoriadne roky, keď španielsky futbal silnie, sú silným odkazom do budúcnosti,“ hovoril vtedajší tréner Španielov Vincente del Bosque.

Druhým prelomom boli posledné ME 2016 vo Francúzsku, na ktorých sa zúčastnilo až 24 tímov. Rozšírený systém pomohol aj Slovensku, ktoré sa premiérovo predstavilo na kontinentálnom šampionáte a dotiahlo to do osemfinále.

Nový systém šampionátu však ešte viac pomohol Portugalcom. Tí skončili v skupinovej fáze po troch remízach na treťom mieste, z ktorého sa dovtedy do vyraďovačky nepostupovalo.

Portugalci v eliminačnej fáze postupne narazili na Chorvátov, Poliakov, Walesanov a Francúzov. Hoci len v semifinále vyhrali počas celého turnaja v riadnom hracom čase (2:0), stačilo im to na celkový premiérový triumf, ktorý vo finále v nadstavení zabezpečil striedajúci Éder.

„Selecao“ pritom hralo od 25. minúty bez zranenej najväčšej hviezdy tímu Cristiana Ronalda. „Pred nadstavením mi Ronaldo povedal, že dám víťazný gól. Veľmi ma to nabudilo,“ spomínal Éder. „Toto je niečo, čo som si želal od roku 2004 – od prehry proti Grécku,“ tešil sa vtedy dojatý Ronaldo.

Moje odložené články

    Viac

    Najčítanejšie

    Nové v rubrike Šport