Bol sovietskym odborníkom v raketovej a kozmickej technike, hlavný konštruktér prvých umelých družíc Zeme a kozmických lodí.
Sergej Pavlovič Koroľov sa narodil pred 115 rokmi 12. januára 1907 v meste Žitomir vo vtedajšom ruskom impériu (v súčasnosti na území Ukrajiny).
Po jeho narodení sa mu rozišli rodičia a Koroľov žil iba s matkou a starými rodičmi v meste Nežin. V roku 1916 sa matka vydala za inžiniera Georgija Michailoviča Balanina, ktorý mal na Koroľova pozitívny vplyv.
V roku 1917 sa spolu s rodičmi presťahoval do Odessy. Už od začiatku ho bavila matematika a zaujímal sa aj o letectvo. Bol členom miestneho aeroklubu.
Ako uviedol Guardian, študoval najprv na odesskej stavebnej škole, neskôr od roku 1924 na Kyjevskom polytechnickom inštitúte a v roku 1926 ho prijali na Moskovskú štátnu technickú univerzitu N. E. Baumana.
Počas štúdia sa Koroľov spoznal s významným sovietskym leteckým konštruktérom Andrejom Tupolevom. Svojho mladého študenta opísal „ako muža s neobmedzenou oddanosťou k svojej práci a myšlienkam“.
Odsúdený na práce v Kolyme
Koroľov sa kvalifikoval ako pilot a začal konštruovať vetrone, ku ktorým pridal raketové motory. Spolu s ďalšími podobne nadšenými vedcami založil organizáciu GIRD (Gruppa izučenija reaktivnovo dviženija – Skupina pre štúdium reaktívneho pohonu), v rámci ktorej sa venovali vývoju raketových motorov a rakiet.
V roku 1933 úspešne odpálil prvú raketu na kvapalné palivo v ZSSR. Prosperoval, pretože bol pracovitý a lojálny k sovietskemu systému.
V júni 1938 sa do jeho bytu vlámali štyria agenti tajnej služby a zatkli ho ako špióna. Nakoniec ho donútili priznať sa k zločinom zrady a sabotáže za čo ho odsúdili na 10 rokov ťažkých prác v zlatej bani Kolyma, najznámejšej zo všetkých trestaneckých väzenských táborov – gulagov.
Po piatich mesiacoch Koroľova prepustili a ďalších päť rokov strávil vo väzení v Moskve, kde oficiálne pracoval na návrhu lietadiel a rakiet s ďalšími vedcami a technikmi. Jedným z nich bol aj Tupolev, ktorý si ako poverený vedením tímu vyžiadal aj Koroľova.
Vývoj balistických rakiet
V lete 1944 ho predčasne prepustili, o rok neskôr vymenovali za plukovníka Červenej armády a poslali ho do Nemecka. V zóne, ktorá pripadla Sovietskemu zväzu, sa totiž nachádzala továreň v Nordhausene.
Koroľova nadchol pokrok, aký urobili Nemci vo vývoji rakiet, spolu s kolegami ich testoval a na princípe V-2 vznikla sovietska balistická raketa R-1. Začiatkom päťdesiatych rokov vytvoril raketu R-2, ktorá mala dolet 600 km.
Od začiatku studenej vojny stála pred sovietskymi konštruktérmi úloha vyvinúť medzikontinentálnu balistickú raketu, ktorá by bola schopná niesť jadrovú hlavicu a zasiahnuť územie USA. Koroľov tak vyrobil raketu R-7, ktorú prvýkrát úspešne otestovali v auguste 1957.
„Mal búrlivú povahu, mal sklony kričať a používať nadávky, ale rýchlo odpúšťal a zabúdal. Jeho pohlcujúcou vášňou bola práca, práca, práca na prieskume vesmíru a na obrane svojej krajiny. Človek sa čuduje, ako si udržal takú neochvejná lojalitu k systému, ktorý sa k nemu správal tak kruto,“ povedal životopisec James Harford v knihe Korolev: How One Man Masterminded the Soviet Drive to Beat America to the Moon.
Z Bajkonuru 4. októbra 1957 odštartovala raketa R-7, ktorá neniesla jadrovú hlavicu, ale hermetickú guľovú schránku so štyrmi anténami. V jej útrobách bol zdroj energie a vysielacia aparatúra. Prístroj s názvom Sputnik 1 sa po navedení na obežnú dráhu Zeme stal jej prvou umelou družicou.
Človek vo vesmíre
Vedenie krajiny žiadalo ďalšiu reprízu, a tak o necelý mesiac mieril na orbitu Sputnik 2, ktorý už neniesol iba prístroje, ale aj legendárnu sučku Lajku. Po nej bolo ďalšou úlohou dostať do vesmíru človeka.
V tom čase si však lekári neboli istí, ako bude ľudské telo reagovať na intenzívne sily štartu a potom na beztiažový stav obežnej dráhy. Z 20 pilotov vybrali Jurija Gagarina.
Keď 12. apríla 1961 po hodine a štyridsiatich minútach a jednom oblete Zeme na obežnej dráhe úspešne pristála vesmírna loď Vostok 1, Gagarin sa stal oslavovanou svetovou hviezdou. Sergej Koroľov však zostal v ústraní.
Koroľov pokračoval v práci, riešil let trojčlennej posádky, v rámci ktorej Alexej Leonov v marci 1965 ako prvý človek vystúpil do otvoreného kozmického priestoru, no predovšetkým pracoval na rakete označenej N-1, ktorá mala slúžiť pre pilotované lety na Mesiac.
Slávnym sa stal až po smrti
Koroľov mal viacero zdravotných problémov. V januári 1966 ho prijali do kremeľskej nemocnice, kde ho podrobili zákroku, pri ktorom mu mali odstrániť nezhubný nádor v konečníku. Pri operácii vykrvácal a zomrel 14. januára 1966.
Až po Koroľovovej smrti Kremeľ rozhodol, že jeho osobu odtajní a vytvorí z neho sovietskeho hrdinu. Vytvoril tak oficiálny nekrológ, ktorý podpísali všetci najvyšší predstavitelia. Nasledoval pompézny pohreb a uloženie pozostatkov.
Celú pravdu o živote Sergeja Koroľova sa verejnosť však začala dozvedať až na prelome 80. a 90. rokov.
Moskva v snahe utajiť identitu hlavného konštruktéra zašla až tak ďaleko, že nereagovala ani na list výboru pre udeľovanie Nobelovej ceny, ktorý chcel oceniť človeka, ktorý sa v roku 1957 zaslúžil o vypustenie prvej umelej družice Zeme. „Na Sputniku pracoval celý sovietsky ľud,“ odkázal vtedy sovietsky vodca Nikita Chruščov.
