Na hlavný obsah

Matúška bol ten tichý spomedzi štúrovcov, jeho text sa stal slovenskou hymnou

Neúspech revolúcie nezvládol, podľahol hazardu.

Matúška bol ten tichý spomedzi štúrovcov, jeho text sa stal slovenskou hymnou
Na snímke básnik Janko Matúška. Foto: Wikipédia

Básnik a spisovateľ, autor textu slovenskej hymny Janko Matúška patril k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Prejavil sa ako nadaný básnik, najbližšie mal k poézii Janka Kráľa, s ktorým ho spájalo aj celoživotné priateľstvo.

Jeho literárne dielo mu počas života nikdy nevyšlo v ucelenej podobe. Stalo sa tak až pri príležitosti storočnice jeho narodenia v roku 1921. Súborné dielo s názvom Janka Matúšku Sobrané spisy básnické vydala Matica slovenská. V utorok (11. 1.) uplynulo od úmrtia Janka Matúšku 145 rokov.

Národnobuditeľské aktivity

Janko Matúška sa narodil 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne v rodine remeselníka. Jeho učiteľom v rodnom meste bol národne uvedomelý Leopold Bruck, ktorý patril k zakladateľom Matice slovenskej. Už v ranej mladosti v ňom tak vzbudil záujem o vlastenectvo.

V roku 1839 odišiel Matúška študovať do Bratislavy na Evanjelické lýceum. Stal sa aj poslucháčom Ústavu reči a literatúry československej a začal písať básne. Na lýceu panovala v tom čase tvorivá atmosféra. Mladí študenti sa vzdelávali pod vedením Juraja Palkoviča a Ľudovíta Štúra, ktorí ich nabádali, aby svoje diela už nepísali v bernolákovčine, ale v spisovnej slovenčine.

Matúškove prvé dielo v spisovnej slovenčine bola báseň Pri uvítaní bratov (1843). Nasledovali veršované historické povesti (Pomsta, Klára Zachová, Hrdosť), balady na motívy ľudovej slovesnosti (Kozia skala, Púchovská skala), príležitostná kratšia lyrika, piesne a rečňovanky.

„Literárna tvorba Janka Matúšku úzko súvisela s národnobuditeľskými aktivitami štúrovskej generácie, čoho výsledkom je aj vlastenecký piesňový text s názvom Dobrovoľnícka, ktorý dnes všetci poznáme ako štátnu hymnu Slovenskej republiky,“ povedal pre Rádio Slovensko Marián Gladiš z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.

Tichší štúrovec, autor hymny

Keď v decembri 1843 zakázali Štúrovi pre jeho politické aktivity prednášať a nakoniec musel zo školy aj odísť, rozhodlo sa 22 študentov, medzi nimi aj Matúška, na protest opustiť bratislavské lýceum. Svoj smútok a hnev z tejto udalosti opísal v básni Nad Tatrou sa blýska. Báseň s pôvodným názvom Ponad Tatrou sa blýska, vznikla na Silvestra v roku 1843.

Napísal ju na nápev ľudovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej. Burcujúce slová básne prvýkrát spievali Štúrovi študenti v čase protestného odchodu z Bratislavy do Levoče (5. a 6. marca 1844), kde sa malo formovať Mladoslovenské hnutie. Neskôr sa stala najobľúbenejšou piesňou štúrovskej mládeže.

V tomto zoskupení bol Matúška známy ako ten utiahnutý a tichší. „Prišiel už do prostredia, kedy boji dejatelia v plnom nasadení – mali rozbehnutú spoločnosť i pravidelné stretnutia, recenzovali si vlastné práce či komentovali práce druhých,“ uviedla pre Slovenský rozhlas Daniela Kodajová, historička zo SAV s tým, že štúrovci radi nahlas prezentovali svoju tvorbu. „On si písal do denníčka či zápisníčka, nechcel sa však predvádzať,“ dodala.

K jeho textu, ktorý sa neskôr stal slovenskou hymnou, sa pre RTVS vyjadrila aj muzikologička Andrea Mešťanová: „Rytmus tej piesne pôvodne nie je pravidelný – je ‚bodkovaný‘ a ozvláštnený takou tou pravidelnosťou v nepravidelnosti, to je práve to prirodzené a krásne.“

Prvý zápis

Najstarší zápis básne pochádza z roku 1844. „Matúškovo autorstvo potvrdzovali viaceré osobné memoáre, predovšetkým rukopisná pozostalosť po Viliamovi Paulínym-Tóthovi, ktorý text zaznamenal v roku 1844 pod názvom Prešporskí Slováci, budúci Levočania, a to aj s uvedením mena autora Janka Matúšku,“ priblížil Gladiš.

V marci 1844 zložil Matúška v Tisovci kandidátske skúšky. V polovici roku 1844 sa vrátil na rodnú Oravu, kde až do roku 1848 pôsobil ako vychovávateľ v oravských rodinách. Jeho dramatická tvorba z tohto obdobia Siroty (1846) a prozaická tvorba Zhoda liptovská (1848) však nedosiahla umeleckú úroveň jeho poézie.

V rokoch 1848 a 1849 Matúška organizoval slovenské národnooslobodzovacie hnutie. Od roku 1851 začal pracovať v štátnej službe. Bol správcom kancelárie súdu v Dolnom Kubíne, neskôr vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej. V roku 1851 sa oženil s meštiankou Žofiou Veselovskou z Námestova.

Sklamanie z neúspechu

Manželský zväzok však nebol harmonický. Mrzutosť z nenaplneného súkromného, ale i pracovného života, sklamanie z neúspechu revolúcie nepriaznivo vplývali na jeho psychiku. Podľa dobových svedectiev podľahol hazardu a začal navštevovať kasína. V roku 1875 Janka Matúšku predčasne penzionovali.

Bez finančných prostriedkov a na následky ťažkej choroby zomrel 11. januára 1877, deň po svojich 56. narodeninách, vo svojom rodisku – na milovanej Orave. Na jeho hrobe v Dolnom Kubíne je napísané: „Svoji svojmu!“

Moje odložené články

    Viac

    Najčítanejšie

    Nové v rubrike Slovensko