Životná cesta legendárneho filmového herca Sidneyho Poitiera skončila len nedávno, zomrel 7. januára 2022. Svojím hereckým kumštom prispel k búraniu predsudkov a bariér medzi černochmi a belochmi v Spojených štátoch. Aj vďaka tomu, že často stvárňoval postavy inteligentných a sebavedomých mužov bojujúcich proti rasovým predsudkom.
Poitier sa narodil 20. februára 1927 vo floridskom Miami ako jedno zo siedmich detí. Vyrastal v sociálne slabších pomeroch, detstvo prežil na Bahamách. Z prvého divadelného konkurzu ho vraj vyhodili, lebo nevedel poriadne prečítať scenár. Dlho bojoval aj so svojím prízvukom.
Vždy, keď sa objavil na filmovom pľace, pôsobil noblesne a distingvovane. Aj napriek znevýhodňovaniu ľudí tmavej pleti sa svojím talentom dokázal vyrovnať belošským hviezdam. Svoju štátnickú pózu neskôr využil aj vo funkcii veľvyslanca Bahám v Japonsku. Úspech slávil aj ako režisér a producent a dodnes zostáva jedným z najobľúbenejších amerických hercov 20. storočia.
Prvý oscarový černoch
V Hollywoode prvýkrát prerazil vo filme No Way Out (1950), no výraznejšie na seba upozornil až filmom Blackboard Jungle (Džungľa pred tabuľou, 1955). Táto snímka je zaujímavá aj uvedením skladby Rock Around the Clock, legendárneho hitu Billa Haleyho, ktorý znamenal začiatok rokenrolovej horúčky v USA.
Medzi ďalšie významnejšie momenty patrili napríklad film The Defiant Ones (Útek v reťaziach, 1958), kde stvárnil úlohu trestanca na úteku z väzenia, alebo Pressure Point (1962), v ktorom sa objavil ako psychiater.
Do histórie sa mu podarilo zapísať aj tým, že sa stal prvým držiteľom Oscara tmavej pleti. Ocenenie získal v roku 1964 za hlavnú úlohu v melodráme Lillies of the Field (1963).
Ďalšími ikonickými filmami Sidneyho Poitiera sú aj In the Heat of the Night (V žiare noci), v ktorom za úlohu policajta získal aj Zlatý glóbus, Guess Who’s Coming to Dinner (Hádaj, kto príde na večeru) či To Sir, With Love (Pánovi učiteľovi z lásky). Všetky tieto filmy uzreli svetlo sveta v roku 1967.
Herecky sa na istý čas odmlčal, aby sa na plátna vrátil koncom 80. rokov v snímke Shoot to Kill (Smrť v pätách, 1988) či filmom Sneakers (Sliediči, 1992). V roku 1997 hral v americkom remaku francúzskej klasiky The Jackal (Šakal), niekoľko filmov nakrútil ešte pre televíziu – posledným bola snímka The Last Brickmaker in America (2001).
Vzorom pre mnohých
Svojimi úspechmi pripravil Poitier priestor pre generácie budúcich umelecky i komerčne úspešných filmových hviezd tmavej pleti, ako sú Eddie Murphy, Morgan Freeman, Denzel Washington alebo Wesley Snipes. Revolučným nástupom do sveta šoubiznisu bol vzorom aj pre ďalších umelcov a budúce športové hviezdy, ktoré všetkých spájala odlišná farba pleti.
Ako herec aj ako režisér sa takmer vždy angažoval vo filmoch odsudzujúcich rasovú diskrimináciu. Divákom s akoukoľvek farbou pleti vždy imponoval jeho uhrančivý a hrdý pohľad. Spravidla predstavoval typ kladného hrdinu, dôstojného, inteligentného a smelého, ktorému sa darí prelamovať rasové predsudky.
V roku 1992 získal Cenu amerického filmového inštitútu za celoživotné dielo a o 10 rokov neskôr aj čestného Oscara za celoživotný prínos vo filmovom priemysle. Uznania sa mu dostalo aj vo Francúzsku v roku 2006, kde ho odmenili najvyšším štátnym umeleckým ocenením.
Vtedajší americký prezident Barack Obama mu v 2009 odovzdal prezidentskú medailu slobody – najvyššie civilné vyznamenanie USA. „Hovorí sa, že Sidney Poitier netvorí filmy, ale míľniky. Míľniky umeleckej výnimočnosti. Míľniky amerického progresu,“ popísal prezident prácu herca, ktorý počas svojej filmovej kariéry hral vo viac než 50 filmoch.
Svoje súkromie si herec vždy chránil. Z prvého manželstva s tanečnicou Juanitou Hardyovou má štyri dcéry (Beverly, Pamelu, Sherri a Ginu). S druhou manželkou, o niekoľko rokov mladšou kanadskou herečkou Joannou Shimkusovou, počal ďalšie dve dcéry (Aniku a Sydney).
Práve pohľadná Sydney Tamiia Poitier sa rozhodla ísť v otcových stopách. Poitier, v posledných rokoch už niekoľkonásobný pradedko, miloval okrem svojej rodiny aj šport, hlavne tenis, golf a plávanie.
