Na hlavný obsah

Príbeh posmrtnej masky Napoleona Bonaparteho: Honba za sadrou, boj s časom a krádež

Francúzsky cisár Napoleon Bonaparte zomrel 7. mája 1821.

Príbeh posmrtnej masky Napoleona Bonaparteho: Honba za sadrou, boj s časom a krádež
Na snímke posmrtný odliatok tváre Napoleona Bonaparteho. Foto: Profimedia

Francúzsky cisár Napoleon Bonaparte zomrel 7. mája 1821 po krátkej chorobe a dlhých šiestich rokoch v exile. Len o niekoľko hodín neskôr začali dvaja jeho lekári pátrať po sadre. V stávke totiž bolo veľa – telo vojvodcu sa začalo rozkladať a svet by navždy prišiel o vernú podobu jeho rysov, píše server BBC.

Ľudia prítomní pri Napoleonovom skone chceli vytvoriť posmrtnú masku – odliatok zo sadry alebo vosku, ktorý sa bežne vyhotovuje krátko po smrti. Ich plán mal však dva malé problémy.

Po prvé, pátranie po sadre sa odohrávalo na tropickom ostrove Svätá Helena, pustom kuse zeme v južnom Atlantiku, 1 299 kilometrov vzdialenom od najbližšej pevniny.

Na tejto „biednej a ponurej skale“, ako ju Napoleon opísal, neboli žiadne obchody, ktoré by sadru predávali. Po druhé, ani jeden z lekárov nikdy predtým posmrtnú masku nevyrábal.

História posmrtných masiek

História posmrtných masiek siaha tisíce rokov do minulosti, hlboko do staroveku. Väčšinou nešlo o presné kópie vyrobené pomocou odliatkov, ale o umelecké diela vytvorené pre elity – ochrannú zbroj, ktorá zosnulému mala pomôcť orientovať sa v posmrtnom živote alebo zahnať zlých duchov.

Novú podobu získali posmrtné masky na konci stredoveku, keď bola celá Európa priamo posadnutá smrťou. Až 50 percent obyvateľov za iba štyri roky vyhubil mor. Práve vtedy nahradili ozajstné posmrtné masky tie umelecké.

Odliatky pomohli zachovať tváre zosnulých, aby ich potom mohli sochári použiť ako predlohu pre realistické portréty vystavené na pohreboch.

V 18. storočí sa potom stalo niečo nečakané: ľudia si začali ceniť samotné posmrtné masky. Nasledujúcich 200 rokov sa lekári po celej Európe snažili pre budúce generácie zachovať čo najbližšiu podobu zosnulých. Tváre slávnych, zločincov, ale aj detí zvečňovali do pochmúrnych detailov.

Honba za sadrou

Dvaja doktori, ktorí toho májového dňa na Svätej Helene potrebovali vyrobiť Napoleonovu posmrtnú masku, ale stále nemohli nájsť sadru. Mali však niekoľko záložných plánov.

Jeden z nich, cisárov osobný lekár François Antommarchi, sa vydal do miestnej dediny Jamestown a nakúpil asi 150 sadrových figúrok, ktoré rozomlel na prášok. Žiaľ, keď túto improvizovanú kašu naniesli na tvár mŕtveho, nefungovala tak, ako mala.

Druhý lekár, írsky chirurg Francis Burton, zameral svoje úsilie na pátranie po sadrovci, mäkkom mineráli, ktorý sa nachádza vo vrstvách sedimentárnych hornín. Tento plán vyšiel a deň a pol po tom, ako Napoleon naposledy vydýchol, bola sadra hotová.

Nebožtík bol v tom čase po smrti dlhší čas, ako je pre výrobu posmrtných masiek bežné, a lekári ho tak zvečnili so zapadnutými očami a prepadnutou tvárou. Tkanivá už v tom čase podliehali rozkladu a povolené tvárové svaly tohto inokedy upätého muža dodávali jeho tvári uvoľnený výraz.

Ak však kedy francúzsky cisár dúfal, že jeho podobizeň skončí u jeho manželky Márie Louise, alebo na nejakom významnom mieste, realita by ho prekvapila. Antommarchi ukradol svojmu kolegovi originál posmrtnej masky a vyrobil stovky kópií, ktoré si zberatelia mohli kúpiť za iba 20 frankov.

Originál zmizol

Hoci pôvodná posmrtná maska zmizla nevedno kde, kópie sú dodnes roztrúsené po múzeách a súkromných zbierkach po celom svete.

Výroba posmrtných masiek s meniacim sa prístupom k smrti a rastúcou obľubou fotografie na prelome 19. a 20. storočia postupne vyšla z módy. Pozostalí ich už jednoducho nepotrebovali, pretože sa namiesto toho mohli pozrieť na fotografie svojich zosnulých blízkych.

Dnes už táto prax v podstate vymizla. Niektorí umelci ju ale stále udržiavajú pri živote prostredníctvom vlastných moderných interpretácií.

Príkladom je séria anglickej umelkyne Tracey Eminovej, ktorá preslávila svojou úprimnou, no niekedy šokujúcou prácou mapujúcou jej vlastný život. Výtvarníčka urobila štyri odliatky svojej tváre. 

Moderne tento žáner pojal aj sochár Robert Gober, ktorý sa rozhodol vytvoriť spomienku na svojho psa Paca. Jeho čumák spojil s odliatkom vlastnej tváre. Groteskne pôsobiaci výsledok je Goberovým spôsobom, ako tradíciu posmrtných masiek zachovať aj v dnešnej dobe. A kto vie? Možno si to získa na popularite.

Moje odložené články

    Viac

    Najčítanejšie

    Nové v rubrike Svet