Štvordňový pracovný týždeň je téma, o ktorej sa vo svete hovorí už zopár rokov. Niektoré krajiny či firmy s ním skúsenosť už majú. V relácii RTVS Peniaze sme zisťovali, ako sa k štvordňovému pracovnému týždňu stavia aktuálna legislatíva a čo by so sebou jeho zavedenie mohlo priniesť.
„Zákonník práce už aj v súčasnosti umožňuje štvordňový pracovný týždeň, avšak nie pri zachovaní 40 hodinového pracovného času. V prípade, ak by sme uplatňovali štvordňový pracovný týždeň, bolo by možné odpracovať najviac 36 hodín v týždni,“ hovorí advokát z Havel & Partners Milan Černaj.
Na jeden pracovný deň by tak pripadalo deväť hodín. „Tento limit platí pri takzvanom rovnomernom rozvrhnutí pracovného času. Prekročenie limitu deväťhodinového pracovného času na jeden pracovný deň v zásade nie je možné bez toho, aby sme sa nebavili o zmene spôsobu rozvrhnutia pracovného času z rovnomerného na tzv. nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času,“ dodal Černaj.
Nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času musí podľa advokáta vychádzať z objektívnych potrieb zamestnávateľa. „Môžu ho zaviesť iba vtedy, ak povaha prevádzky alebo druh práce, ktorú zamestnanci vykonávajú, neumožňuje rovnomerné rozvrhnutie. Teda zamestnávateľ nevie zamestnancovi garantovať, že bude potrebovať jeho prácu v rozsahu napríklad 40 hodín každý týždeň,“ priblížil Černaj.
Zmeny výšky mzdy
„Čo sa týka štandardného pracovného času, tak v rámci jedného dňa nesmie pracovný čas presiahnuť osem hodín. V prípade ak ide o nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, tak vtedy nesmie presiahnuť pracovný čas v rozsahu jedného dňa presiahnuť dvanásť hodín. Ide o najtypickejší príklad krátkeho a dlhého týždňa. Zároveň tam musí byť dodržaná jedna podmienka – zamestnanec musí mať v rámci pracovného týždňa odpočinok v práci, a to dva nepretržite po sebe nasledujúce dni,“ vysvetlil advokát zo Strelák & Partners Alan Strelák.
„Zamestnávateľ nemôže svojvoľne alebo z vlastného rozhodnutia prejsť na nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času. Takéto rozvrhnutie pracovného času musí schváliť zástupca zamestnancov, pokiaľ u zamestnávateľa pôsobí, napríklad odborový orgán, zamestnanecká rada. Alebo sa takto musí dohodnúť alebo mu to musí odsúhlasiť zamestnanec,“ doplnil Strelák.
„Pri kratšom pracovnom čase musí zamestnávateľ upravovať aj výšku mzdy. Z dôvodu, aby sa vyhol diskriminácii alebo zvýhodňovaniu zamestnanca pracujúceho na kratší pracovný čas. Uplatňuje sa tzv. zásada časového pomeru, kedy sa porovnáva výška mzdy bežného zamestnanca, ktorý pracuje napríklad 40 hodín a tá sa porovná s výškou mzdy zamestnanca pracujúceho kratšie,“ povedal Černaj.
Pečené holuby do úst padať nebudú
Pri množstve povolaní existuje veľmi silný vzťah medzi tým, koľko strávi človek hodín v práci a tým, aký produkt vytvorí pre zamestnávateľa. Týka sa to napríklad čašníkov vodičov autobusov alebo SBS-karov. „Pri nich je ťažké si predstaviť, že by za štyri dni dokázali odpracovať toľko, ako za päť dní,“ upozorňuje analytik INESS Róbert Chovanculiak.
Týka sa to aj povolaní ako sestrička v nemocnici, vychovávateľka v škôlke, lekár-chirurg. „Pri nich je ťažké si predstaviť, že ak títo ľudia budú pracovať o 20 percent menej času, tak podajú rovnaký výkon,“ dodal.
Produktivita práce je veľmi dôležitá. Určuje, aké máme mzdy a koľko ľudia zarábajú. „Nie je nič zlé na tom, ak chcú ľudia pracovať menej. Musia sa však zmieriť s tým, že ich zárobky budú nižšie,“ upozorňuje Chovanculiak.
Problém so štvordňovým pracovným týždňom je podľa analytika v tom, že niektorí jeho obhajcovia sa snažia presvedčiť ľudí, že im budú padať pečené holuby do úst – budú menej pracovať a zároveň mať rovnakú mzdu. „Toto v mnohých povolaniach nie je možné,“ tvrdí.
„Štvordňový pracovný týždeň je výborný zamestnanecký benefit, ale zlá verejná politika. Politici by nemali takýmto spôsobom nemali experimentovať so všetkými ľuďmi,“ uzavrel Chovanculiak.
