Staré industriálne stavby, bývalé fabriky, mlyny, či železničné stanice, sú významným svedectvom priemyselného rozvoja na Slovensku. Napriek tomu mnohé, pôvodne kvalitné budovy, chátrajú, alebo ich noví majitelia zbúrali, aby na ich mieste postavili niečo lukratívnejšie.
Hodnotu historických priemyselných budov si verejnosť niekedy uvedomí, až keď im hrozí likvidácia. Aký osud čaká klenoty industriálnej architektúry na Gemeri či v Novohrade, známe sklárskou, hutníckou či tehliarskou minulosťou? Rezignuje Slovensko na svoju vlastnú históriu?
Historické priemyselné budovy na Gemeri sú svedectvom, že aj tam, kde sú dnes hladové doliny, existovali kedysi zaujímavé výrobné prevádzky. Budovy pri železničnej stanici v Plešivci majú viac ako sto rokov. Ich príbeh sa mal však skončiť už čoskoro. Patria štátu – Železniciam Slovenskej republiky.
„V Plešivci chcú zbúrať historický mlyn, ktorý pochádza z prelomu 19. a 20. storočia, a my si myslíme, že je to veľká škoda, najmä ak sa tento mlyn má zbúrať úplne zbytočne. Na jeho mieste nemajú nič nové postaviť,“ hovorí Lukáš Patera z občianskeho združenia Čierne diery.
Problémom industriálnych budov z minulosti je to, že veľká časť z nich chýba v zozname národných kultúrnych pamiatok. Zatiaľ čo v niektorých mestách mizli najznámejšie fabriky pod rukami developerov, v chudobnejších regiónoch zostali opustené.
„Niektoré mestá alebo regióny prišli kompletne o svoje industriálne dedičstvo, ktoré bolo kedysi veľmi bohaté. Tak my sa snažíme spraviť aspoň to, aby sa to už v budúcnosti nedialo,“ hovorí Patera.
„Všeobecne ľudia nevedia o týchto technických industriálnych pamiatkach. Ale čo je šokujúce, nevedia o tom ani úrady, ani pamiatkári, ani ministerstvá,“ tvrdí publicistka Katarína Začková.
Pôvodne tam bol mlyn
Budovy pri železničnej stanici v Plešivci postavila banská spoločnosť tesne pred zánikom Rakúsko-uhorskej monarchie. Podľa miestnych lokálpatriotov tu bol pôvodne mlyn na mastenec. Historici však hovoria, že išlo o elektrický mlyn na obilie, neskôr parketáreň.
„Výnimočnosť tohto mlyna je aj v tom, že sa nachádza v rámci industriálneho areálu na železničnej stanici v Plešivci. Oproti stanici sa napríklad nachádza železničný vodojem zo 70. rokov 19. storočia, ktorý slúžil na napájanie parných lokomotív vodou. O niečo ďalej je remíza pre lokomotívy. Takisto vedľa mlyna stojí umelecké dielo od akademického sochára Imricha Vaneka a trochu ďalej od stanice sa nachádza napríklad starý areál továrne na smaltovaný tovar, ktorý patril rodine Miklóssyovcov,“ opisuje Patera.
Pred druhou svetovou vojnou kúpili budovy miestni židia, ktorí tu chceli zriadiť tlačiareň. Počas vojny však Plešivec pripadol Maďarsku.
„Prišiel rok 1946, Československý štát to dal pod národnú správu. Nemáme presné údaje o tom, čo sa stalo s pôvodnými majiteľmi. Nakoniec došlo k tomu, že v roku 1949 to štát vyvlastnil a od tej doby to patrí pod správu železníc,“ priblížil László Kardos z občianskeho združenia Spolok za rodnú zem Plešivec.
Hoci budovy vlastnili štátne železnice, do roku 1994 priestory využíval tunajší Poľnonákup na skladovanie a distribúciu poľnohospodárskych produktov.
„Po roku 1993 bola budova opustená. Osirela napriek tomu, že bola v správe železníc. Železnice asi nemali záujem alebo nemali na to finančné prostriedky,“ hovorí Kardos.
Občianske združenie „Za rodnú zem Plešivec“ pôsobí v obci už 20 rokov. Jeho členovia vydávajú publikácie a podieľajú sa na záchrane historického dedičstva tejto časti Gemera.
Proti zbúraniu spočiatku nenamietali
Správa z leta minulého roka o tom, že Železnice Slovenskej republiky (ŽSR) požiadali o búracie povolenie, zaskočila aj ich.
„Pred asi dvomi rokmi sme videli, že sa tu začali búracie práce, ktorými sa odstránilo štyri alebo päť objektov. Ale keďže sme mali informácie, že nejakí podnikatelia sa zaujímali o túto budovu, tak sme sa uspokojili s tým, že asi bude mať táto budova perspektívu,“ povedal Kardos.
O povolenie stavbu odstrániť požiadali železnice špeciálny stavebný úrad, ktorým je v tomto prípade ministerstvo dopravy, ešte vlani. Dôvodom mal byť podľa nich zlý stav budov, ktorým hrozí zrútenie.
„Budovy sú v zlom stavebno-technickom stave a na tomto základe sme požiadali obec Plešivec o vydanie záväzného stanoviska k vydaniu povolenia na odstránenie stavieb. Obec žiadosti vyhovela a vydala súhlas 7. augusta 2023,“ uviedla hovorkyňa ŽSR Vladimíra Bahýlová.
Obec proti zbúraniu spočiatku nenamietala. Všetko sa zmenilo, keď sa proti zámerom štátneho podniku postavili plešiveckí lokálpatrioti. Tí okamžite zorganizovali petičnú akciu.
„Podľa môjho názoru sa vonkajšie múry dosť zachovali. Strecha je poškodená, to treba opraviť. Ale ak si dobre všimneme tie sivé tehly, nie som stavbár, ale pravdepodobne sú to magnezitové tehly a tie sú dosť odolné,“ skonštatoval Kardos.
„Zámer demolácie môže niekedy pomôcť, pretože sa o tom začne hovoriť. Ľudia sa ako keby prebudia. To si myslím, že je prípad Plešivca, že zrazu sa o tom hovorí, zrazu ľudia na Slovensku vedia, že je v Plešivci nejaký vzácny mlyn, ktorý by stálo za to zachrániť,“ myslí si Patera.
Petíciu podporilo aj ďalšie občianske združenie – Čierne diery, ktoré už roky mapuje industriálne budovy po celom Slovensku. Za zachovanie bývalého mlyna sa odvtedy podpísalo takmer 9-tisíc ľudí.
Zoznam pamätihodností obce
„Dočasne sa správne konanie zastavilo, ale keby nebolo nás, pravdepodobne by táto budova mala takýto osud, že by ju zbúrali. Tak, ako v predchádzajúcich rokoch zbúrali tie menšie budovy, ktoré boli na území železničnej stanice,“ hovorí Kardos.
„Gemer má to šťastie aj nešťastie, že má dosť veľa industriálnych objektov, ktoré stoja za záchranu. Či už sú to vysoké pece, mlyny, rôzne pamiatky a podobne, lenže zas na Gemeri sa tieto pamiatky takmer vôbec nezachraňujú, mnoho z nich je v schátranom stave,“ uviedol Patera.
„Takýchto veľkých elektrických umelých mlynov, ako bol ten v Plešivci, sa už na Gemeri veľa nezachovalo. A preto je strata každého mlyna taká bolestivá pre tento región, ktorý mal veľmi bohatú industriálnu, železiarsku minulosť, výrobu a tiež aj mlynársku minulosť,“ dodal.
Spolok Za rodnú zem Plešivec koncom minulého roka navrhol, aby miestny úrad vytvoril zoznam pamätihodností obce. Obecné zastupiteľstvo ho schválilo v decembri 2023.
„Až následne, po zmedializovaní celého prípadu, obec Plešivec 9. januára 2024 poslala na Železnice Slovenskej republiky doplnenie citovaného stanoviska, ktorým nás žiadala o upustenie od zámeru odstránenia objektov,“ tvrdí Bahýlová.
„Financie, ktoré mali mať vyčlenené na demoláciu, boli v takej výške, že za ne by sa dal tento objekt bez problémov zakonzervovať a zachrániť pred ďalšou deštrukciou. A nemusí sa tá nová úloha pre tento objekt nájsť hneď teraz alebo o niekoľko rokov. Dôležité je teraz to, aby ten objekt ďalej nechátral,“ hovorí Patera.
„Železnice Slovenskej republiky len administratívne pripravujú podklady, vzhľadom na technický stav budovy. A to pre prípad, že by došlo k mimoriadnej situácii a nariadili by uvedené objekty zbúrať,“ vysvetlila Bahýlová.
Do hry zasiahol pamiatkový úrad
Do hry zasiahol aj Krajský pamiatkový úrad v Košiciach. Na ten sa železnice koncom minulého roka obrátili s otázkou, či ide o národnú kultúrnu pamiatku. Pamiatkový úrad odpísal, že nejde o chránené budovy, ich odstránenie však označil za nežiadúce.
„Na to, že sa Gemer pýši tým, že má bohatú banícku a hutnícku históriu, tak toho industriálneho tu nie je až tak veľa. Aj keď toto nie je priamo pamiatka viažuca sa k železiarskej histórii tohto regiónu, ale je naozaj tým, čím by sa Gemer mohol pýšiť,“ myslí si Peter Palgut zo Združenia Gotická cesta.
Je tu veľmi málo pamiatok, ktoré sa dajú ukazovať vo svojej komplexnosti. Takýto súbor budov si myslím, že by mal byť zachovaný a prezentovaný, aj keď to teda nie je momentálne národná kultúrna pamiatka,“ dodal.
Pracovníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky sa pred kamerou vyjadrovať nechceli s tým, že o dierach v systéme ochrany historických industriálnych budov a jeho zlepšení by malo hovoriť ministerstvo kultúry.
Mnohé cenné priemyselné budovy totiž nemajú žiadnu ochranu zo zákona a iniciátormi pokusov o ich zaradenie do zoznamu národných kultúrnych pamiatok sú často občianske združenia.
„Nie každý historický objekt je aj národná kultúrna pamiatka, to je pre nás často problematické. Je pre nás prioritou maximálna ochrana národných kultúrnych pamiatok a v rámci platnej judikatúry, platnej legislatívy, ktorá je aktuálne platná, ministerstvo kultúry nemá veľký dosah na ochranu budov. Väčšinu záležitostí rieši prostredníctvom Pamiatkového úradu Slovenskej republiky alebo krajských pamiatkových úradov,“ priblížil Peter Kucharčík z tlačového odboru ministerstva kultúry.
Chýbajúci statický posudok
„Niektorí Slováci, alebo nakoniec aj politici, stále hovoria o národe, o národniarstve a neviem o čom ešte, ale ako keby netušili, že národ vytvára aj istá historická identita. To znamená, že aj pamiatky. A medzi pamiatky nepatria len kaštiele, zámky, kúrie a neviem ešte čo, ale aj technické pamiatky,“ upozorňuje Začková.
„Po roku 1989 sa zbúralo, často veľmi zbytočne, niekoľko desiatok až stoviek industriálnych stavieb,“ uviedol Patera.
Bývalý mlyn v Plešivci mohol byť jedným z týchto smutných prípadov. Ako totiž vysvitlo, železnice si napriek tvrdeniam, že hrozí zrútenie hlavnej budovy alebo jej častí, nedali vypracovať žiadny statický posudok. Na otázku, prečo pred úradmi prezentovali, že bývalej parketárni hrozí zrútenie, sme odpoveď nedostali.
„Začalo to chátrať, potom sem nabehli neprispôsobiví ľudia, no a takto to vyzerá ako vyzerá. Majiteľ mal podľa všetkého tie zámky kontrolovať a mal zamedziť prístupu takým, čo tu nemali čo robiť,“ povedal bývalý člen predstavenstva Poľnonákupu Gemer Juraj Hrachiar.
Je pravdou, že sa v bývalom mlyne nezachovala výrobná technológia, pozorovať sa tu dajú len jej drobné pozostatky. Nie je to však len prípad Plešivca. V 90. rokoch minulého storočia noví vlastníci mnohých industriálnych areálov pôvodné výrobné vybavenie podnikov rozpredali.
„Každá tá budova, či tam už technológia je alebo nie, nesie nejakú historickú stopu. A väčšinou tie stavby na prelome 19. a 20. storočia boli neuveriteľné kvalitné,“ skonštatovala Začková.
Tlak verejnosti
My sme minulý rok založili databázu vodných mlynov na Slovensku. To je internetová databáza, v ktorej sa snažíme zhromaždiť informácie a dokumentáciu o všetkých mlynoch, ktoré kedysi na Slovensku boli. Bolo ich vyše 4 500,“ priblížil Patera.
„Tento plešivecký mlyn sme fotili koncom minulého roka ako jeden z mnohých mlynov, ktoré sme do tej databázy zakladali. Už vtedy nás zaujala jeho krásna architektúra z konca 19. storočia,“ dodal.
Železnice nakoniec aj pod tlakom verejnosti ponúkli obci, že jej budovy pri železnici predajú. A to za cenu tisíc eur za každú jednotlivú stavbu a za zostatkovú cenu pozemkov. Obec si preto nechala vyhotoviť odborné stanovisko od statika, ktoré železniciam chýbalo.
„Okrem poruchy zatekania strešnými rovinami a medzistrešným žľabom a hniloby napadnutých nosných prvkov stropu, ktoré vyplynuli zo zatekania, sú nosné konštrukcie stavby v dobrom stavebnom technickom stave. Na základe toho vyjadrenia žiada vedenie obce o odkúpenie predmetných nehnuteľností za symbolickú cenu jedno euro za jednotlivé stavby,“ vyhlásila vo februári na rokovaní obecného zastupiteľstva starostka obce Plešivec Iveta Šušánová.
„Podľa, našich informácií bol pred niekoľkými rokmi záujemca, ktorý by tieto budovy zachoval a nejako oživil. A že by tu bola nejaká výroba alebo nejaké skladové priestory,“ hovorí Kardos.
„Ešte v roku 2019 vyhodnotili, že pozemky sú pre železnice potrebné a preto sa v ich predaji nepokračovalo. Dôvodom zamietnutia predaja bola existencia inžinierskych sietí na dotknutých pozemkoch,“ priblížila Bahýlová.
„Možno sú za tým aj nejaké osobné ekonomické záujmy, ktoré nevieme aké sú, ale to bola veľká vina železnice, že tento objekt sa dostal do takého stavu, v akom teraz je,“ tvrdí Kardos.
Starostka priznáva chybu
Starostka Plešivca počiatočný súhlas obce so zbúraním budov považuje dnes za chybu, ktorú sa podarilo napraviť. „Momentálne sú budovy ešte vo vlastníctve Železníc Slovenskej republiky. To znamená, že obec nemá žiadny investičný plán. V tomto smere musí rozhodnúť obecné zastupiteľstvo,“ hovorí starostka.
„Dá sa používať ako múzeum, sklad, dajú sa tam postaviť nejaké kultúrne stánky, alebo niečo, čo by mesto vedelo využiť,“ povedal Patera.
„Ide hlavne o vytváranie a zháňanie projektových partnerov, vytváranie kultúrneho programu a ďalších hospodárskych aktivít, ktoré celý tento projekt posúvajú dopredu. Na toto väčšinou kapacity na samosprávnej úrovni neexistujú. Takže to je presne úloha pre neziskový sektor, v kooperácii s hospodárskymi subjektmi a samosprávami. To je práve to, ako by cezsektorálna spolupráca mala vyzerať,“ vyhlásil Palgut.
Starostka obce poukazuje na to, že finančné náklady na rekonštrukciu historických budov sú obrovské. Samotný obecný úrad bol kedysi sídlom gemersko-malohontskej župy a sídli v budove, ktorá si už dávno pýta peniaze.
„Samotná budova je národná pamiatka na zozname národných pamiatok a veľmi ťažko sa pohýname pri získaní financií. Aj na vypracovanie projektovej dokumentácie potrebujeme napríklad 96-tisíc eur. Ako vstupné náklady, aby sme sa mohli uchádzať o nejaké zdroje,“ opísala starostka situáciu.
Magnet na turistov
Obnovené pamiatky sú však magnetom na turistov a môžu oživiť aj verejné aktivity priamo v obci. Práve na Gemeri pôsobia skupiny aktivistov, ktorí s tým majú priame skúsenosti. Príkladom je Kultúrno-komunitné centrum v centre Rožňavy, len 14 kilometrov od Plešivca.
„V našom združení sme zhruba šiesti-siedmi aktívni lokálpatrioti, ktorí sme sa rozhodli, že odtiaľto nechceme odísť, respektíve že sa chceme vrátiť,“ priblížil Richard Petro z občianskeho združenia Otvor dvor.
Občianske združenie Otvor dvor si v roku 2016 od mesta Rožňava prenajalo chátrajúcu budovu bývalého františkánskeho kláštora z polovice 18. storočia.
„Rozhodli sme sa túto budovu skultivovať, vytvoriť v tomto priestore to, čo nám chýbalo v našom meste. A myslím, si, že toto je cesta pre mnoho ďalších verejných budov, ktoré nevedia nájsť svoj nový účel. Finančné prostriedky boli na to získané od sponzorov, alebo z rôznych dotačných schém. My sme si museli poradiť sami, nechali sme tu obrovské množstvo dobrovoľníckych hodín,“ hovorí Petro.
V bývalom františkánskom kláštore vzniklo kultúrno-komunitné centrum, ubytovanie a ateliéry pre umelcov, kníhkupectvo, kaviareň, coworkingový priestor, priestory na diskusie, prednášky aj koncerty.
„Toto je refektár, čiže bývalá jedáleň františkánskych mníchov. Tam je freska „Posledná večera“, tú sme reštaurovali v rámci grantu. V priestoroch vo veži chceme využiť tiež nejaký grant, aby sa nám ju podarilo zrekonštruovať, keďže v takomto stave je pamiatka,“ povedal Petro.
Hrobárovi z lopaty
Občianske združenia, ktoré majú so záchranou pamiatok skúsenosti, sú ochotné obci poradiť. Zatiaľ sa dá povedať len toľko, že bývalý mlyn v Plešivci ušiel doslova hrobárovi z lopaty.
„Teraz, keď táto vec dostala takúto veľkú publicitu a hlavne všeobecnú verejnú podporu na celom Slovensku, tak táto budova asi bude zachovaná,“ myslí si Kardos.
„Na Slovensku bolo veľa týchto takzvaných výrobní, ktoré vyvážali nielen do Európy, ale aj do sveta. Veď my sme sa tým stali slávni. A národ si túto historickú identitu vôbec neuvedomuje, máme len plné ústa národa, národnosti, národniarov a podobne,“ upozornila Začková.
Bude práve prípad plešiveckého mlyna zlomom vo vnímaní ochrany hodnotných priemyselných budov aj v iných častiach Slovenska? V relácii Reportéri dlhodobo mapujeme ničenie industriálneho dedičstva.
„Napríklad v Spišskej Novej Vsi boli zbúrané takmer všetky industriálne objekty ktoré tam boli postavené na prelome 19. a 20. storočia. A vtedy to nikoho nezaujímalo,“ tvrdí Patera.
„Pôvodne to bola priemyselná časť Bratislavy – Káblovka, Gumonka, Apolka. Dnes je to už všetko zbúrané a developeri príliš nereflektujú to, akým spôsobom sa pristupuje k takému dedičstvu,“ podotkol Peter Szalay z Historického ústavu SAV.
„Všetci si pamätajú ľanový tovar z Klingerky, Štolverky, výrobky z Dynamitky, nite z Cvernovky, výrobky z Kаblovky atď. Boli v Európe známe,“ skonštatovala Začková.
Dôkazom toho, že ochrana industriálnych stavieb u nás za zahraničím zaostáva, je aj osud bývalej textilnej továrne MERINA v Trenčíne. Developer ju zbúral, na jej mieste plánuje postaviť obchodné centrum.
Boj o zachovanie
O osude Meriny sme vysielali reportáž pred dvoma rokmi, keď boj o zachovanie budovy Energocentra viedli aktivisti aj Krajský pamiatkový úrad v Trenčíne.
„Pred nami sa nachádza areál, ktorý sa stal základom moderného Trenčína. Bola to jedna z dvoch najväčších fabrík na Slovensku a tretia v Uhorsku,“ uviedol v októbri 2022 architekt Július Bruna.
„Vždy sme rokovali o tom, že zachováme istú reminiscenciu, pre ďalšie generácie, a to audiovizuálnou formou, formou artefaktov, ktoré by sme umiestnili v oddychovom parku,“ ozrejmil v októbri 2022 konateľ developerskej firmy TM Real, s. r. o. Tibor Meszároš.
Krajskí pamiatkári v Trenčíne sa snažili, aby až 12 budov bývalej MERIN-y získalo status národnej kultúrnej pamiatky. Po prehodnotení návrhu na ministerstve kultúry sa nakoniec národnou kultúrnou pamiatkou stala len budova Energocentrály.
„Budova bola z medzivojnového obdobia, v absolútne čistom slohu a od zaujímavého architekta. S čistým svedomím sme mohli potvrdiť toto ako národnú kultúrnu pamiatku,“ vyhlásila Zuzana Kochánková z odboru ochrany pamiatkového fondu ministerstva kultúry.
„Vôbec by som sa nečudoval, keby sme sa jedného dňa zobudili a Energoblok by zbúrali. A ktosi by prišiel so statickým posudkom, že to museli zbúrať,“ uviedol vtedy architekt Milan Mrva.
A skutočne, developer si takýto statický posudok zaobstaral. „Majiteľ mal zabezpečiť projekt proti zatekaniu. Do dvoch týždňov zabezpečiť projekt statiky. Neurobil nič, ale statik začal hovoriť, že je to zlé, že to pôjde dole,“ informoval pred dvoma rokmi Jozef Múdry z Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne.
Oponentský posudok
„Ako prvé sme s pamiatkármi urobili obhliadku, kde statik povedal, že stavba je vhodná už len na asanáciu,“ vyhlásil Meszároš.
„Chceme si dať urobiť oponentský statický posudok,“ uviedla Lucia Pastierová z Krajského pamiatkového úradu Trenčín.
Z oponentského posudku vyplývalo, že sa stavba zachrániť dá. Pamiatkári preto developerovi nariadili sanačné práce. „Zámerne tú pamiatku poškodzovali už niekoľko týždňov pred zbúraním. Máme natočený aj záber, ako sa bager opiera o budovu. Následne to vyhlásili za samospadnutie. Bez akejkoľvek konzultácie, hneď na druhý deň, túto budovu odpísali a zbúrali,“ tvrdí Bruna.
Stalo sa tak s ústnym súhlasom zamestnanca stavebného úradu. Ministerstvo kultúry konanie developera odsúdilo ako účelové a podalo podnet na generálnu prokuratúru. Prokuratúra ale v postupe úradov nenašla žiadne pochybenie. S developerom sa nám tentokrát skontaktovať nepodarilo.
„Parkovanie pre 400 áut a Kaufland neberiem ako adekvátnu formu náhrady pre toto miesto, ktoré má genius loci, viaže sa na históriu Trenčína,“ hovoril ešte vtedy Jozef Žovinec z Iniciatívy Zachráňme Merinu.
Zatiaľ čo v Bratislave a v Trenčíne industriálne budovy ustúpili developerom, v hladových dolinách na Gemeri a v Novohrade ich ohrozuje najmä dlhoročné chátranie. To sa týka napríklad aj bývalých tehelní v Slatinke v Lučenci.
Tehelňu v 19. storočí založil gróf Cebrián. Areál dnes vlastní firma na výrobu biomasy. Majitelia by obnovu historickej budovy privítali, nemajú však žiadnu konkrétnu predstavu. Privítajú akékoľvek nápady verejnosti.
Sklárne v Poltári
Sklárne v Zlatne v okrese Poltár skrachovali už pred tridsiatimi rokmi. Ján Matuška tu pracoval viac ako 45 rokov. Spomína si na slávne výrobky aj na to, že prácu v továrni mali kedysi stovky ľudí z celého okolia.
„Keď prišiel vlak, tak 40 ľudí z vlaku vystupovalo, 30 nastupovalo a tak … A dnes do týždňa prejdú traja na vlak … Zanedbalo sa to všetko,“ priblížil bývalý vedúci výroby v sklárňach Zlatno Ján Matuška.
„Vytvoril som úplne nový servis, ktorý nazval kanadský zákazník menom „Zlatá Zuzana“. Od tej doby sa to veľa vyrábalo do New Yorku, Austrálie, Talianska, Kanady a do Sovietskeho zväzu,“ spomína vedúci hutnej prevádzky sklární v Zlatne Jozef Staník.
Myšlienke využitia časti areálu ako sklárskeho múzea sú naklonení majitelia areálu aj miestni obyvatelia. Problémom je však podľa nich vymyslieť projekt tak, aby sa dal ekonomicky udržať.
„Toto je mŕtva dolina. Od Lučenca po Utekáč nemáte nič, žiadny život, družstvá sú rozpadnuté, kto vám sem pôjde. Najviac čo prebehnú stadiaľto Maďari na Látky sa lyžovať a dosť. Toto je zapadákov,“ hovorí Matuška.
„V 1993 sa to zatvorilo a koniec. Najprv sa to vykradlo, zámočnícke dielne, stroje, stolárska dielňa, to všetko išlo akože na šrot, pece sa zbúrali,“ opisuje bývalý zamestnanec sklární v Zlatne Karol Kubej.
Budovy s príbehom
Hodnotné industriálne budovy so silným príbehom sú aj v areáli bývalých Slovenských lučobných závodov v Hnúšti. V roku 1881 tu vznikla najväčšia továreň na spracovanie železa. Neskôr ju nahradila chemička, ktorú založil priemyselník z Nemecka.
„Investície, ktoré sem priniesol, išli do objektov, do octárne, do kanalizácie, do sociálnych zariadení pre ľudí. Vstavali sa tu kolóniové domy, v ktorých bývali nielen majstri, ale aj nemeckí inžinieri. Za doktora Blasberga sa vyrábalo drevné uhlie a kyselina octová. Oni to nazývali ocot, preto je to octáreň,“ podotkla riaditeľka SLZ Nova, a. s Jaroslava Maceková ešte v roku 2021.
„Časť areálu stále využívajú ako priemyselný park a druhá je tá historická časť, ktorá sa zachovala. Ľudia k nej majú nejakú citovú väzbu, že by sme chceli urobiť niečo zaujímavé pre rozvoj cestovného ruchu. Keď som bol vo Varšave, tak v jednej štvrti, ktorá sa volá Stará Praga, som našiel areál, ktorý presne na podobné priestory prerobili. Bolo to z eurofondov. Reštaurácie, galéria… Páčilo sa mi to a uvedomil som si, že my podobný areál máme aj v Hnúšti,“ uviedol pred tromi rokmi bývalý primátor Hnúšte Roman Lebeda.
Na záchranu čakajú na Gemeri aj ďalšie stavby s industriálnou minulosťou. Zatiaľ čo tehelne v Tornali stoja ticho za mestom, bývalú fabriku továrnikov Miklóssyovcov v Plešivci, opravuje jej súčasný majiteľ. Svojpomocne a už dlhé roky. Niektoré budovy v regióne zobrali do rúk občianske združenia. Môže to byť impulz aj pre iné mestá a obce na Slovensku?
„Prečo takéto veci nezachovať a nepovedať: „Tu sme mali takúto budovu, výrobu, týmito výrobkami sme sa preslávili v celej Európe alebo vo svete. To je naša historická identita,“ uzatvára Začková.
